Rodák z Galanty pôsobil ako riaditeľ ústavu Maďarskej akadémie vied pre bádanie etnických a národnostných menšín. Interview poskytol na minulotýždňovej konferencii historikov, ktorí v Budapešti diskutovali o Trianonskej mierovej zmluve.
Majú mladí ľudia vrátane historikov iný pohľad na dejiny, aj pokiaľ ide o Trianon?
Objavujú sa u nich protichodné názory. Pre niektorých je to úplne nezaujímavý starý príbeh. U iných sa prejavuje z rodiny nasiaknutý pocit nadradenosti a potreba revízie. Vidím to však aj na slovenskej strane. Ide o širokú škálu – od totálneho nezáujmu až po šovinizmus, ktorý niekedy takmer hraničí s rasizmom. Je to realita v stredoeurópskych spoločnostiach aj v nových pokoleniach.
Kde treba hľadať príčiny?
Je to aj vina nás historikov. Nedokážeme poskytnúť jednoduché, jasné vzorce, ktoré by sa dali vyučovať. Namiesto toho si každý vyrába svoje národné mýty a tie sú prítomné vo veľkej miere v školstve aj v médiách. Za najsmutnejšie považujem to, že sme sa ani len nepriblížili k takej úrovni spracovania dejín, ako dokázali Nemci alebo Poliaci, ktorí sa začínajú so svojou históriou vyrovnávať. Maďarsko a Slovensko nie sú schopné uzmieriť sa s vlastnou minulosťou.
Hovoríte to ako človek, ktorý pripravuje slovensko-maďarskú učebnicu dejepisu alebo píše paralelné štúdie historikov?
Samozrejme, že historici dokážu komunikovať. Aj u nás nastala výmena generácií a je vidieť, ako sa strácajú nepríjemné tiene. Pokolenia našich dedov sa medzi sebou ani len nerozprávali. Generácia pred nami niekedy spoločne debatovala, ale nespolupracovala. Naše pokolenie je už schopné spolupracovať, a nielen v archíve, kde na seba zákonite narazíme, ale máme spoločné projekty, akým je spomínaná učebnica. Dúfam, že naše deti to budú riešiť hravo. Hlavne preto, lebo ústrednou otázkou už nebudú viac dejiny politiky, ale história spoločnosti, kultúry a vzdelanosti.
Prečo je pohľad na Trianon taký rôznorodý?
Trianonská otázka má niekoľko paralelných interpretačných línií. Jednou je téma revízie, ktorá rezonuje v rôznych obdobiach s odlišnou silou tónu. Potom tu je ochrana menšín, čo nemôže byť ani inak, keďže existujú. Napríklad v Maďarsku hneď po roku 1918, ako sa tieto spoločenstvá oddelili od materského národa, jestvuje ochrana menšín. Nedá sa to obísť. Robí to každá krajina. Slovensko aj Česko, každý štát, ktorý má v Európe nejakú národnostnú menšinu. Pre niekoho ide o veľmi dôležitú tému, iný jej prikladá menší význam.
Je možné starať sa o menšiny bez toho, aby sa zobrali do úvahy susedia?
Ide o ďalšiu líniu – susedská politika, čiže nejde o jednostrannú záležitosť. Ani ochrana menšín, ani otázka hraníc, ani otázka občianstva nemôže byť riešená jednostranne. Je to mnohostranná záležitosť, potrebná je spolupráca medzi susedmi. Lenže v 20. storočí bolo takýchto pokusov veľmi málo. Hoci sú aj takéto príklady, veď čo urobilo maďarské ministerstvo zahraničných vecí po Trianone ako prvé?
Čo?
Diplomati išli za vtedajším československým ministrom zahraničných vecí Edvardom Benešom do Brna a Mariánskych Lázní. To znamená, že v rokoch 1920 – 1921 sa viedli seriózne československo-maďarské rokovania. Nedokázali sa dohodnúť, to je už iná otázka. Lenže vtedajší vynikajúci politici, ktorí boli vychovaní v časoch monarchie, vedeli, že nie je možné bez seba, proti vôli druhého riešiť spoločné problémy.
Existuje ešte nejaká nezanedbateľná línia?
Áno – európska politika. Nemôžeme sa tváriť, že sme mimoeurópske tvory. Európa ponúkala v 20. storočí niekoľko možností, z nich posledná je integrácia. Nesmieme nebrať na vedomie, neuvedomovať si, že opcia ponúkaná Európou je minimálne na zváženie. Nemôžeme rozmýšľať ako v 19. storočí a nedá sa vracať až k svätému Štefanovi.
László Szarka (1953)
Je absolvent Univerzity Komenského v Bratislave. V roku 2001 sa stal šéfom Ústavu pre výskum etnických a národnostných menšín Maďarskej akadémie vied. Venuje sa stredoeurópskym dejinám 19. a 20. storočia, je členom rôznych historických spoločností a inštitúcií v Nemecku, Rakúsku, Česku, na Slovensku, v Rumunsku a Maďarsku.
Musíme rozmýšľať v tomto európskom priestore, tu musíme vytvoriť riešenia, ktoré sú funkčné, ako povedzme v Škandinávii, v krajinách Beneluxu, v Nemecku a jeho susedstve. Tvárime sa, že nech nám Európska únia povie, čo máme robiť, pričom na to musíme prísť sami. Nikto to neurobí za nás. V tom je najväčší deficit: buď nerozmýšľame, alebo rozmýšľame osobitne, prípadne rozmýšľame proti sebe. Nemusíme čakať na zázrak, že EÚ raz bude mať univerzálny systém na ochranu menšín. Nikdy ho nebude mať, ale tu v strednej Európe sa dá vytvoriť. Veď sme si vlastne jeden druhému navzájom menšina v integrovanom priestore.
