Spočinuli v nich chlapci a muži vo veku od 14 do 78 rokov. Na memoriálnom cintoríne v Potočari tak už odpočíva 4 522 z vyše osemtisíc obetí masakry. Tá sa začala 11. júla 1995, keď mierové sily OSN, ktoré mali chrániť obkľúčenú bosniacku enklávu, do nej vpustili srbské jednotky.
Bol to zatiaľ najmasovejší pohreb. Obrad bol ojedinelý tiež tým, že sa po prvý raz konal nielen podľa moslimských, ale aj katolíckych obyčajov. Medzi samými Bosniakmi pochovali muža slovinsko-rumunského pôvodu. Matka Rudolfa Hrena si želala, aby jej syn spočinul po boku moslimských druhov. „Rudi je pochovaný medzi svojimi priateľmi, s ktorými zotrval do posledného dňa,“ povedala Barbara Hrenová, pôvodom Rumunka. Do Srebrenice sa prisťahovala so slovinským manželom pred päťdesiatimi rokmi. Ako mladá ovdovela a Rudiho s jeho mladším bratom Ivom vychovávala sama. „Ivo zahynul v roku 1992, hneď na začiatku vojny, len čo vzal do rúk zbraň. Nemal ani dvadsať rokov,“ povedala pre Deutsche Welle. Rudi nebojoval, pracoval v Červenom kríži. Keď Srbi dobyli Srebrenicu, pokúsil sa cez lesy dostať z obkľúčenia. „Posledný ho videl mäsiar Mensur. Hovoril: Videli sme ho, žije, čakajte ho. Tak som čakala. Čakala som pätnásť rokov, a Rudiho nikde. Iba nedávno ho exhumovali,“ dodala.
Foto: SITA
Srebrenica zažíva utrpenie na pokračovanie. Začalo sa už vtedy, keď generál Ratko Mladič, veliteľ bosnianskorsbských vojsk, ktorý dodnes uniká spravodlivosti, po dobytí Srebrenice rozdelil miestnych moslimov na ženy a mužov. Kým srebrenické ženy odviezli kolóny autobusov, po mužoch a chlapcoch sa zľahla zem.
Obete masových popráv skončili v hromadných hroboch. V obave pred skladaním účtov vrahovia mŕtve telá opakovane vykopávali a zahrabávali, aby ich skryli pred svetom. Z desivej zmesi kostí sa dodnes podarilo poskladať 6 481 mien. Príbuzní takmer dvoch tisícok obetí zatiaľ pohreb odkladajú v nádeji, že sa z ich blízkych podarí objaviť viac ako len zopár úlomkov kostí. Stopy po ďalších pol druha tisícoch nezvestných sa stále nenašli.
Foto: TASR
Srebrenické ženy dobre vedia, že beznádejná neistota bolí viac a dlhšie ako tá najsmutnejšia istota. Medzi desaťtisícami smútiacich, ktorí sa v nedeľu zišli v Srebrenici, bola aj 58-ročná Fatima Dautbašičová. V masakre, ktorá je medzinárodne uznaná za genocídu, prišla o päťdesiat mužov zo širšej rodiny. V nedeľu pochovávala piatich príbuzných. Stále však hľadá svojho syna, ktorého posledný raz videla v júli 1995, keď mal 21 rokov. „Dúfam, že sa mi ho podarí nájsť, aby konečne našiel pokoj v Potočari, kde už ležia moji dvaja bratia a mnohí ďalší príbuzní,“ povedala Dautbašičová pre portál Balkan Insight. „Prenasledujú ma spomienky, nemôžem prestať dúfať, že môj milovaný sa ku mne zrazu vráti. Ale neprichádza. Potočari je jediné miesto, kde moja rodina môže byť znova pokope,“ dodala.
