Foto: TASR
Naopak, problémy na ceste k jednotnej krajine sa dali očakávať. Nie zvnútra, keďže nadšení vidinou spoločnej existencie boli západní aj východní Nemci, ale zvonka, lebo so zjednotením museli súhlasiť víťazné mocnosti z druhej svetovej vojny. Štyria veľkí hráči sa volali Sovietsky zväz, USA, Británia a Francúzsko.
Treba si uvedomiť, že v tom čase staršia generácia politikov mala v živej pamäti spomienky na nacistické zverstvá. Západné Nemecko bolo síce členom NATO, ale aj tak viseli vo vzduchu otázniky s výkričníkmi podozrievania, ako by sa jedného dňa mohol začať správať gigantický zjednotený štát s hrôzostrašnou hitlerovskou minulosťou. Obavy sa živili nielen v Moskve, pre ktorú sa navyše splynutie východného Nemecka so západnou časťou javilo ako strata strategickej pôdy z čerstvo zaniknutého komunistického impéria. Pochybnosti sa ukazovali aj v Londýne a v Paríži.
Z odtajnených záznamov vyplýva, že vtedajšia britská premiérka Margaret Thatcherová hovorila poslednému sovietskemu vládcovi Michailovi Gorbačovovi, že jej krajina nemá záujem, aby sa Nemci zjednotili. Na jej strane stál aj vtedajší francúzsky prezident François Mitterrand. „Predstava znovuzjednotenia pôsobí ako nočná mora medzi našimi politikmi. Mitterrand mi povedal, že ak sa to udeje, odletí na Mars. Chápeme však, že ide o nezvratný proces,“ citovali noviny The Times bývalého poradcu v Elyzejskom paláci Jacqua Attaliho. Vyplýva to z jeho slov, ktoré pred dvomi desaťročiami dôverne povedal na návšteve v Kremli.
Úsmev na tvári nemalo ani Poľsko, ktoré si veľa vytrpelo na mape nemeckých historických záujmov. Varovný hlas zaznel aj z Izraela. Vtedajší premiér Jicchak Šamir si nekládol servítku pred ústa, keď lovil vo vojnových dejinách Hitlerovej ríše. „Krajina, v ktorej sa raz veľká väčšina Nemcov rozhodla vyvraždiť milióny Židov, sa stáva najsilnejším štátom v Európe,“ pripomenul týždenník Der Spiegel slová Šamira, ktorý vyslovil podozrenie, či sa o niečo podobné pokúsi niekedy znovu. Svoju zatrpknutosť netajil ani po tom, čo sa 4. októbra 1990 jednotné Nemecko stalo skutočnosťou. „Žiaľ, dohoda o zjednotení neobsahuje zmienku o tom, ako vykynožilo šesť miliónov Židov,“ citoval vtedy Šamira denník Jerusalem Post.
Rokovania s Moskvou
Pre spojenie nemeckého národa bolo kľúčové stanovisko Sovietskeho zväzu. Ruskí politici dodnes hovoria, že Západ Moskvu podviedol, sľubujúc, že výmenou za jej súhlas sa nebude rozširovať NATO smerom na východ. Opačná strana vytrvalo opakuje, že nič také nezaznelo.
Bývalý ruský premiér Jegor Gajdar videl vec inakšie. Vlani, pár mesiacov pred svojou smrťou, pre Pravdu poznamenal, že sa rozprával s jedným kľúčovým západným predstaviteľom, ktorý sa zúčastnil na rokovaniach s Moskvou po páde železnej opony. „Jeho meno neprezradím; poviem, čo mi odvetil na otázku, či Rusko získalo prísľub, že výmenou za súhlas so znovuzjednotením Nemecka sa NATO nebude rozširovať na východ. Priznal, že keby Gorbačov žiadal, aby sa aliancia nepribližovala k ruským hraniciam, povedal by mu áno. Dodal však, že posledný sovietsky prezident túto žiadosť nevzniesol,“ zdôraznil Gajdar.
Dopátrať sa pravdy je ťažké, faktom zostane, že Moskva postupne stiahla domov státisíce svojich vojakov, ktorí sa nachádzali na území východného Nemecka. Nebolo to zadarmo, Gorbačov žiadal od kancelára Helmuta Kohla obrovskú pôžičku. „Sovieti chceli najprv viac ako 36 miliárd mariek,“ citoval Der Spiegel z odtajnených zápisov nemeckého ministerstva zahraničných vecí. (Jedna marka sa v Československu predávala za dvadsať korún.) Z Bonnu však prišla ponuka iba na 3 miliardy.
Gorbačov požadoval veľký balík peňazí na ekonomické reformy a tiež poukazoval na to, že potrebuje financie nielen na pokrytie nákladov samotného odchodu vojsk. Boli potrebné aj na zaradenie vojakov do života doma, najmä na výstavbu bytov pre nich. Vyjednávanie o markách sa nieslo v ťažkom ovzduší. Gorbačov znížil svoju predstavu takmer o polovicu, ale Kohl prejavil ochotu poskytnúť nanajvýš 6 miliárd. „Keď 7. septembra 1990 v telefonáte do Kremľa zvýšil sumu na 8 miliárd, Gorbačov reagoval pobúrene a poznamenal, že cíti, ako keby padol do pasce. Kohl mu odpovedal, že takto by sa nemali spolu rozprávať, pričom sa dohodli, že o veci ešte popremýšľajú,“ napísal Der Spiegel.
O tri dni neskôr Kohl oznámil Gorbačovovi konečný návrh – 12 miliárd. „Šéf Kremľa mu pohrozil, že ak je toto jeho pozícia, potom by sa prakticky všetko malo znovu prerokovať (ohľadom zjednotenia Nemecka, pozn. red.). Kohl ponúkol bezúročný úver v objeme 15 miliárd a Gorbačov vyjadril súhlas,“ opísal nemecký časopis komplikované ťahanice o peniaze.
Napínavá noc
Onedlho po tomto kompromise bola 12. septembra 1990 v Moskve podpísaná dohoda štyroch veľmocí a dvoch nemeckých republík o zjednotení. Niekoľko hodín pred tým pritom vznikol veľký problém, ktorý rozbúšil srdce šéfa západonemeckej diplomacie. Jedenásteho septembra Hans-Dietrich Genscher večeral s britským náprotivkom Douglasom Hurdom v moskovskej rezidencii nemeckého veľvyslanca. „Jedli kaviár, lebo Genscher chcel osláviť, že padla posledná prekážka. Londýn žiadal, aby západné štáty mohli usporadúvať vojenské manévre vo východnom Nemecku, čomu Sovieti boli odhodlaní zabrániť,“ napísal Der Spiegel s tým, že Hurd oznámil britský ústupok.
Keď sa tešiaci sa Genscher vrátil do hotela, šéf nemeckej delegácie pre rokovania o zjednotení Dieter Kastrup mu zobral z tváre úsmev. Informoval ministra, že napriek prísľubu Hurda zostávajú Briti neoblomní. Genscher si myslel, že v tom má prsty Thatcherová a východisko hľadal u šéfa americkej diplomacie v nádeji, že na Londýn vyvinie tlak. Lenže asistenti Jamesa Bakera povedali, že minister zahraničných vecí USA si vzal pilulku na spanie. „Ak treba, zobudím ho sám,“ Genscher trval na svojom.
Rozospatý Baker ho prijal o jednej hodine po polnoci. Der Spiegel uzatvára, že jeho otupená myseľ našťastie rýchlo pochopila, čo sa deje a Briti sa ráno vzdali svojej tvrdohlavosti. Na obed sa uskutočnil podpis šesťstrannej dohody. „Kvety nikto neobjednal. Veď prečo by ich mali mať? Okrem Nemcov nebol nikto iný spokojný,“ komentoval nemecký týždenník.