Čo vám napadlo, keď ste sa o nešťastí v čilskej bani dozvedeli? Dávali ste chlapom v podzemí ako skúsený záchranár šance na prežitie?
Samozrejme, že ma ich osud zaujímal, no aké majú šance na prežitie, sa dalo odhadovať len veľmi ťažko. U nás sa nič podobné zatiaľ nestalo a v našich baniach sa ani nepracuje v takej hĺbke. Až potom, keď sa záchranárom podarilo s baníkmi spojiť a začali ich zásobovať jedlom, vodou a mohli dokonca s vonkajším prostredím komunikovať, veril som, že situáciu zvládnu.
Podľa prvých odhadov existovala šanca, že baníkov sa podarí vyslobodiť z podzemia až okolo Vianoc. Čo mohli tieto informácie urobiť s ich psychikou?
V prvom rade chcem zdôrazniť, že ak vydržali prvé týždne pod zemou iba na vode a bez kontaktu so svetom, predpoklady, že ďalšie týždne väzenia v podzemí zvládnu, boli vysoké. Pri živote ich držala nádej a šanca na prežitie. A viera, že sa opäť stretnú s príbuznými. Najťažšie boli pre nich určite prvé dni a týždne po závale.
Pre ľudí býva nepriateľom aj ponorková choroba. Nemohli si začať liezť pri takom dlhom pobyte pod zemou na nervy, čo by sa odrazilo aj na ich psychickom stave?
Pri banskej práci platí oveľa viac ako pri iných najmä vonkajších zamestnaniach, že spolupracovníci držia spolu. V bani platí, že si ľudia navzájom pomáhajú a existuje tam súdržnosť. A tá sa v krízovej situácii podľa mňa medzi nimi ešte viac upevnila. A preto, okrem spojenia so svetom, ktoré im vlialo nádej, práve vzájomná súdržnosť bola hnacím motorom k tomu, aby pobyt v podzemí zvládli a prežili.
Prenesie sa spomínaná súdržnosť po vyslobodení baníkov aj na povrch, do ich civilného života?
Myslím si, že určite. Udalosti, ktoré prežili, museli baníkov zblížiť natoľko, že sa medzi nimi vytvorilo celoživotné puto. Povedal by som to tak, že tie vzťahy, ktoré si vyniesli na povrch, budú v budúcnosti doslova rodinné.