Po vzore československej Nežnej revolúcie, ukrajinskej Oranžovej revolúcie či gruzínskej Revolúcie ruží dostala tá tuniská pomenovanie Jazmínová revolúcia. Analytici o nej hovoria ako o „prvej revolúcii v arabskom svete“ a dohadujú sa, ktorá krajina bude nasledovať po Tunisku. Nevedia sa zhodnúť ani v tom, ako sa vyvinie situácia v samotnom Tunisku, pričom ponúkajú viacero scenárov – od toho, že sa Tunisania konečne dočkajú demokracie a pluralitnej spoločnosti, až po to, že krajinu ovládnu islamskí extrémisti.
Mnohí Tunisania v parížskych uliciach sa nemohli ubrániť slzám. „Už odkedy Rimania napadli Kartágo, tuniský národ zažíval iba samé utrpenie. Teraz sa prebudil a zbavil sa strachu,“ hovorí oslavným tónom Fathi Tlili, ktorý v Paríži vedie organizáciu pomáhajúcu utečencom z Tuniska. „Teraz sa musíme dať do práce a musíme v krajine zaviesť demokraciu,“ pokračuje. Okolo neho stoja desiatky jeho rodákov a jeden cez druhého hovoria cez slzy o tom, že sa plnia najtajnejšie sny ich otcov.
„Za toto som bojoval 17 rokov, zažil som väzenie, zažil som exil. Radosť, ktorú cítim, je pre mňa zadosťučinením za tie desiatky tisícov letákov, ktoré som rozdal, za roky strachu, za stratených priateľov,“ hovorí novinárom 57-ročný Tarík Ben Biba.
