Gorby je superstar, Gorbačov skrachovanec

Narodil sa ako Kristus na slame. Sám o sebe to prezradil v predvečer svojich osemdesiatin. Tie si prvý a posledný sovietsky prezident pripomenie v stredu v Moskve. Spraví to v tichosti, v uzavretom kruhu priateľov a známych, aby zbytočne nedráždil tých, čo ho nechcú vidieť.

02.03.2011 06:00
Michail Gorbačov Foto: ,
Michail Gorbačov počas svojho rezignačného televízneho prejavu 25. decembra 1991.
debata (176)

Michail Gorbačov vie, že doma ho stále mnohí berú ako skrachovanca. Tie pravé oslavy ho čakajú až v poslednú marcovú stredu v Londýne, kde Gorbymu, ako ho familiárne volajú, vzdá hold na veľkolepej šou v Royal Albert Hall štyritisíc gratulantov na čele s legendami svetovej politiky a kultúry.

Dopadlo to ako vždy

Akoby išlo o dvoch rôznych ľudí. Kým svet mu vzdáva pocty, aké prislúchajú najväčším postavám dvadsiateho storočia, mnohí v Rusku ho preklínajú alebo v lepšom prípade ľahostajne ignorujú. Podľa prieskumu spred dvoch mesiacov až 38 percent Rusov má ku Gorbačovovi záporný postoj, kladný iba 14 percent a zvyšok ho hodnotí neutrálne či nijako. Ešte horšie v agentúre Levada skončila jeho perestrojka, ktorá podľa šesťdesiatich percent opýtaných nepriniesla krajine nič dobré.

Sergej Chruščov, syn niekdajšieho sovietskeho vodcu, ktorý prednáša v USA politológiu a dejiny, na protichodnom vnímaní posledného z nástupcov jeho otca nevidí nič čudné. „Gorbačov je veľký rojko. Chcel len to najlepšie, ale dopadlo to ako vždy,“ parafrázuje okrídlený výrok nebohého premiéra Viktora Černomyrdina. „V dôsledku okolností i vlastných chýb priviedol krajinu k zániku. Môžeme diskutovať o tom, či to bolo zlá krajina, alebo dobrá, ale bola to naša krajina,“ dodáva pre Pravdu.

Od perestrojky k perestrelke

Rusi si z Gorbačovovej „päťročnice” pamätajú dlhé rady pred obchodmi, často prázdne pulty, neúspešnú protialkoholickú kampaň, ekonomický krach, násilné medzietnické konflikty, keď už perestrojka pomaly prerastala do "perestrelky“, a najmä rozpad Sovietskeho zväzu. „Západ zase v poslednom vodcovi sovietskeho impéria vidí nositeľa Nobelovej ceny za mier, ktorý sa odhodlal na radikálne obmedzenie jadrových zbraní, stiahol sovietskych vojakov z Afganistanu, skončil studenú vojnu, zrúcal Berlínsky múr a strhol železnú oponu, za čo ho spravodlivo považuje za hrdinu,“ tvrdí Chruščov. Oba uhly pohľadu sú podľa neho oprávnené. „Rakúšanom a Maďarom bolo, prirodzene, ľúto, keď zaniklo Rakúsko-Uhorsko,“ vysvetľuje na historickej paralele, "ale Česi a Slováci rozbitie ríše nadšene vítali.”

Je možné, že časom začnú Rusi oceňovať aj Gorbačovove zásluhy, pripúšťa Chruščov. „Nové pokolenie, ktoré už nevyrástlo v Sovietskom zväze, nebude cítiť takú nostalgiu po stratenom impériu,” predpovedá. "Objektívne Gorbačovovi treba pripísať k dobru, že zaviedol slobodné voľby, zrušil cenzúru, zlomil monopol moci komunistov. A niekoľko mesiacov po tom, čo sa v auguste 1991 stal smutným hrdinom neúspešného pokusu konzervatívnych síl o puč a rozpadu Sovietskeho zväzu už nemohol zabrániť, neriskoval vypuknutie občianskej vojny a moc radšej pokojne odovzdal ruskému prezidentovi Jeľcinovi,” vymenúva historik. "Na to, aby v Rusku jasne prevážili Gorbačovove klady nad zápormi, však musí prejsť päťdesiat a možno aj sto rokov,“ tipuje.

Bez mapy a kompasu

Kritický odstup od otca perestrojky si udržiava aj prvý demokraticky zvolený primátor Moskvy Gavriil Popov, ktorý sa s ním priatelí už šesť desaťročí od čias spoločného štúdia na Lomonosovej univerzite. „Boli dve úlohy – rozložiť starý systém a niečím ho nahradiť,“ povedal pre Pravdu. „Prvú zvládol bravúrne. Odhodlal sa na to, na čo pred ním Nikitovi Chruščovovi chýbala odvaha: zlikvidoval komunistický systém, ktorý ho vyniesol na vrchol. Vkročil však na neznámu pôdu bez mapy a kompasu. Nebol pripravený ľuďom ponúknuť náhradu za to, čo im vzal. V očiach domácej verejnosti preto musel stratiť autoritu,“ usudzuje Popov. „Pre vás, v bývalom Československu, úplne stačilo, že Gorbačov zvládol prvú úlohu, ďalej ste už všetko vzali do vlastných rúk. Pre ľudí v bývalom Sovietskom zväze to však bola len polovica zadania,“ dodáva.

Preteky na lafetách

Podľa Popova by Rusko dnes bolo ďalej, keby v čase, keď dozrelo na historické zmeny, sa jeho kormidla chopil vodca formátu Teng Siao-pchinga, ktorý by držal v rukách stranu a štát a krok za krokom ich viedol preč od socializmu. „Takého silného vodcu však prežitý sovietsky byrokratický systém už nedokázal zrodiť. Z toho, čo sme mali, bol Gorbačov najlepší,“ pripúšťa.

Gorbačovovým tromfom bolo, že v porovnaní s ostatnými súdruhmi v najužšom straníckom vedení, ktorým už väčšinou ťahalo na osemdesiatku, bol priam v komsomolskom veku. Mal 54 rokov, keď v marci 1985, po skone ďalšieho z podenkových šéfov Kremľa, si všetci uvedomili, že „preteky na lafetách“, ako Rusi ironicky hovorili o troch pohreboch najvyšších sovietskych vodcov za dva a pol roka, sa musia skončiť.

Gorbačov bol plný energie a na pokus o reformu prežitého systému ho predurčoval už jeho pôvod, myslí si Popov. „Vyrastal v Stavropoľskom kraji medzi roľníkmi, ktorí si v sovietskych časoch najviac vytrpeli. Navyše vďaka odvekej tradícii miestneho kozáctva mal demokraciu doslova v krvi,“ hovorí.

Narodený v maštali

Ak v dokonale zmapovanom živote Gorbačova ešte zostali nejaké biele miesta, tak tie sa týkajú jeho rodnej dediny, zastrčenej na juhu Ruska. „Je to prekvapujúce, ale za všetky tie roky sme si nevyjasnili, kde som sa vlastne vzal,“ uviedol tento týždeň jubilant na svojej poslednej prednarodeninovej tlačovke, z ktorej priniesla záznam internetová stránka Gorbačovovho fondu gorby.ru. Obaja jeho rodičia boli kolchozníci. Mama, pôvodom Ukrajinka, pracovala až do pôrodu. „Odviedli ju k maštali a tam na slame som sa narodil ako Ježiš Kristus,“ pobavil novinárov.

Gorbačovovci žili biedne. Najhoršie za vojny, keď otec narukoval. Aj ho už oplakali, keď rodine prišlo oznámenie, že padol. Až po niekoľkých dňoch sa ukázalo, že išlo o omyl. Ku koncu vojny sa zranil pri Košiciach. Syn si na celý život zapamätal, ako ho pri návrate vítal: „Mal som na sebe handry z podomácky utkaných konopí. Otec sa na mňa pozrel a zmohol sa iba na jedno: ,To sme to dobojovali!´“

Z kombajnu na univerzitu

Ako pätnásťročný sa stal kombajnistom. Dva roky nechodil do školy a vrátil sa do nej až na naliehanie nariekajúcej matky. Po maturite poslal prihlášku na právo. „A zrazu prišiel telegram: ,Ste prijatý aj s ubytovaním v internáte.´ Čiže prijali ma bez toho, aby som niekam cestoval, robil pohovory, skladal skúšku. Treba si však uvedomiť, že som už päť rokov pracoval, od sedemnástich som mal Rad práce červenej zástavy za údernícke výkony pri žatve a v desiatej triede ma prijali do strany,“ cituje ho portál gorby.ru.

Chlapec z provincie to na moskovskej univerzite spočiatku nemal ľahké. Nahor ho ťahali noví priatelia – neskorší protagonista Pražskej jari Zdeněk Mlynář, s ktorým istý čas býval v jednej internátnej izbe, a najmä šarmantná a rozhľadená budúca sociologička Raisa Maximovna Titarenková. Gorbačov sa s ňou oženil ešte v škole. „Michail Sergejevič musel na sebe veľmi tvrdo pracovať, aby sa svojej životnej láske pokúsil vyrovnať,“ spomína Popov.

Týždeň prokurátorom

Ďalším málo známym detailom Gorbačovovho života, s ktorým sa tento týždeň zveril médiám, je jeho iba týždňová právnická prax. „Hneď po škole v roku 1955 mi pridelili miesto na prokuratúre v rodnom kraji. Sedem dní som bol na stáži a ôsmy deň ma odvelili na post v Komsomole. Odvtedy som v politike. Takže právnik som ,skvelý´… Obhajovať sa môžem iba tým, že Boh potreboval sedem dní na stvorenie sveta, čiže za sedem dní som aj ja mohol všeličo pochopiť,“ zažartoval na svoj účet.

Sláva na predaj

Gorbačov sa netají tým, že nové odrobinky zo svojho života podhodil médiám ako reklamný ťah. „Podrobne o tom všetkom píšem v novej knihe Sám so sebou. Autobiografia je dokončená, má 550 strán. Hľadám vydavateľa. Bude to drahé, (Gorbačovov) fond potrebuje peniaze,“ povedal narovinu týždenníku Sobesednik. Doteraz svoj fond sociálno-ekonomických a politických štúdií financoval hlavne zo štedro platených prednášok. Ešte nie tak dávno na prednáškových turné v zahraničí strávil aj štyri-päť mesiacov do roka. „Mám rád túto prácu a ochotne cestujem, pretože duševne som čulý. Ale telo ma už nepúšťa, absolvovalo tri operácie a chystá sa na štvrtú.“

Obchodovanie so svojím slávnym menom sa mu neprieči. Priznal to írskemu rockerovi Bonovi v rozhovore, za ktorý od CNN zinkasovali tučnú sumu na dobročinné účely. „Neukradol som,“ obhajoval svoje účinkovanie v reklame na americkú pizzu, za ktorú sa v Rusku stal terčom posmechu. Bolo to vraj v čase, keď inflácia znehodnotila jeho dôchodok na štyri doláre a prezident Jeľcin ani neuvažoval o tom, že by ho mal upraviť. „Keby nebolo reklamy na pizzu, nedokázali by sme dostavať sídlo nášho fondu,“ uviedol. Až Jeľcinov nástupca Putin mu pririekol 44-násobok minimálnej mzdy, mercedes a prímestskú rezidenciu.

Aj pompézna londýnska narodeninová šou s názvom Gorby 80 bude zárobkovým podujatím nie práve s lacným vstupným. Podľa plánov by až päť miliónov libier z tejto dobročinnej akcie malo ísť nadácii na pomoc deťom s leukémiou, ktorú bývalý prezident založil na pamiatku svojej manželky Raisy po tom, čo v roku 1999 zomrela na túto zákernú chorobu.

176 debata chyba