„Michail Sergejevič verí, že svoj úrad opúšťa ako víťaz,“ vysvetlil novinárom tento paradox Jurij Šachnazarov, poradca odchádzajúceho prezidenta. „Hoci sa štruktúra štátu zrútila, Gorbačov dal svojmu ľudu slobodu, a to je fakt, ktorý existovať neprestane.“
Odvtedy uplynulo už takmer 20 rokov, ale popularita Michaila Gorbačova v Rusku je naďalej minimálna. Vo výskumoch verejnej mienky mu vyjadruje sympatie veľmi málo opýtaných. To si ostatní tak málo cenia slobodu? Podľa tamojších sociológov väčšina Rusov nevie „Gorbymu“ odpustiť práve zánik bývalej superveľmoci. A nesplnenie svojich túžob a nádejí, ktoré spájali s gorbačovovskou perestrojkou.
Najprv bolo urýchlenie
Keď autor týchto riadkov prišiel v lete 1986 pracovať do Moskvy ako stály spravodajca Pravdy, o perestrojke a glasnosti tam ešte nechyrovali. Gorbačov a jeho tím razili politiku „urýchlenia“: transparenty s heslami urýchliť sociálno-ekonomický rozvoj a vedecko-technický pokrok lemovali ulice sovietskej metropoly.
Gorbačov často cestoval po krajine a rozprával sa s ľuďmi na námestiach alebo vo fabrických halách. Boli ešte stále fascinovaní jeho zjavom, schopnosťou rečniť bez papiera, živo reagovať na podnety. To predchádzajúci sovietski vládcovia nevedeli. Čo však mnohým divákom a poslucháčom prekážalo, bola prítomnosť Raisy Maximovny, Gorbačovovej manželky.
Už fakt, že ho všade sprevádzala, vyvolával v obyvateľoch odchovaných sovietskou etiketou nevôľu. A priam ich rozčuľoval zvyk pani Raisy dopĺňať manžela v improvizovaných debatách na ulici alebo mu rovno skákať do reči.
Gorbačov často rečnil aj z rôznych tribún a naďalej citoval Lenina. Ale citoval ho inak ako predchodcovia. Alebo že by citoval iného Lenina? Reformátori v komunistických stranách dávali prednosť „mladému“ Marxovi a „starému“ Leninovi. Podobne aj „Gorby“, ktorý sa často odvolával na posledné práce zakladateľa sovietskeho štátu – Ako organizovať robotnícko-roľnícku inšpekciu, Lepšie menej, ale lepšie – skrátka, na práce z obdobia NEP-u, novej ekonomickej politiky.
Čoskoro však aj on akoby prepadol starej chorobe sovietskych vládcov – priveľa rečnil bez ohľadu na reálne výsledky. To mu napokon vyčíta vo svojich spomienkach aj jeho najbližší spolupracovník Alexander Jakovlev: „Postupne prestal šetriť slovami a začal sa opájať vlastnými rečami. Kým na začiatku akoby predbehol dobu, neskôr ustrnul v novoobjavených dogmách a zaostával za cválajúcim časom.“
Medzitým sa veci v krajine nevyvíjali najlepšie. Niektoré opatrenia ústrednej moci sa ukázali ako nesprávne, ba chybné. Stačí spomenúť rozhodnutie o boji s alkoholizmom a za „triezvy spôsob života“. Kampaň, ktorá potom nasledovala, mala priam dôsledky „suchého zákona“.
Pivovary sa prezbrojovali na sódovkárne, na mnohých miestach, napríklad na Kryme, vyrúbali vinice. Kto sa protivil týmto nezmyselným opatreniam, musel z cesty preč. Jedného z námestníkov ministra zdravotníctva odvolali z funkcie iba preto, lebo si dovolil propagovať „kultúrne pitie“: namiesto vodky – kvalitne suché víno…
Začala sa šíriť prvá anekdota o novom vládcovi. Na chodníku sa tiahne dlhý rad čakajúcich na vodku. Jeden s červeným nosom nevydržaj a vyhlásil, že ide do Kremľa zabiť Gorbačova. Po nejakom čase sa vrátil a všetci sa pýtajú, čo tam zažil. „Ale veď tam je ešte dlhší rad ako tu!“
Na obranu Gorbačova treba povedať, že to vtedy nemal ľahké. Narážal na odpor konzervatívcov v straníckom aparáte, veľa síl mu zobrali udalosti spojené s černobyľskou katastrofou.
Časť Gorbačovových poradcov začala nástojiť na radikálnej ekonomickej reforme. Ďalší považovali za prioritu zmenu politického systému. Prvých reprezentoval Vadim Medvedev, bývalý rektor najvyššej straníckej školy. Dodnes je presvedčený, že odkladať reformu sovietskej ekonomiky z roku 1987 až na rok 1989 bolo kardinálna chyba. „Mali sme sa postaviť proti prúdu, prejaviť tvrdú vôľu, žiaľ, to sa nestalo.“
Prestavba na všetkých frontoch
A tak prepukla perestrojka spojená s glasnosťou, čiže väčšou slobodou slova. V sovietskych médiách sa začali objavovať príspevky, ktoré by predtým neprešli sitom cenzúry. Medvedev spomína, že máloktoré zasadnutie politbyra sa obišlo bez toho, aby sa nestrhla diskusia o nejakom prismelom článku v novinách. Spravidla v Moskovských novostiach alebo v Literaturnej gazete.
Začiatkom jari 1987 sa začalo s veľkým prehodnocovaním sovietskych dejín. Odvážni historici kopali čoraz hlbšie a na svetlo sveta vychádzala už nielen celá pravda o gulagoch, Veľkej vlasteneckej vojne, ale aj o občianskej vojne a októbrovej revolúcii. Sovietska verejnosť sa prvýkrát dozvedela o koncentráku na Solovkách, ktorý vznikol ešte za života Lenina. O tvrdých zásahoch zakladateľa sovietskeho štátu proti nepohodlnej inteligencii a duchovenstvu. Lenin začal strácať svoju gloriolu.
Gorbačov veľa cestoval po svete. Začal hlásať politiku nového myslenia, stretávať sa s Ronaldom Reaganom, rokovať o odzbrojovacích programoch. V apríli 1987 zavítal do Československa, pozrel si aj Bratislavu. Tunajší disidenti očakávali, že sa bude rokovať o prehodnotení augustových udalosti roku 1968. Ale to sa nestalo.
„Gorbymu sme síce zazlievali, keď pri návšteve povedal zhruba to čo predtým Brežnev – Eto vaše delo, vaša vec – lenže on na rozdiel od svojho predchodcu to myslel vážne,“ spomína Miroslav Kusý. „A ukázalo sa, že je to rozumná politika, lebo Gorbačov ňou dostatočne zneistil predstaviteľov československého režimu. Tunajšie komunistické vedenie si v dôsledku toho netrúfalo vo vlastnej réžii podniknúť nejaké radikálne opatrenia proti opozícii.“
V októbri 1987 prepukol konflikt medzi Gorbačovom a Jeľcinom, ktorý dovtedy viedol moskovskú stranícku organizáciu. Jeľcin okrem iného tvrdil, že Raisa Gorbačovová mu pravidelne telefonicky radí, čo by mal robiť. Samozrejme, roztržka mala hlbšie korene, týkala sa základného smerovania reforiem. Okolo Jeľcina sa postupne sformovala silná opozícia. Súboj Gorbačov – Jeľcin výrazne poznamenal celý ďalší priebeh perestrojky.
V roku 1988 Gorbačov pozvoľna rozbehol prestavbu politického systému. Prebiehala pod zabudnutým heslom z čias októbrovej revolúcie Všetku moc sovietom. Teraz však išlo o to, obmedziť zasahovanie straníckych orgánov do výkonu verejnej správy a časť právomocí straníckeho aparátu presunúť na štát. V rámci demokratizácie vznikol nový orgán – Zjazd ľudových poslancov. Pri ich nominácii a voľbe vzrástla úloha spoločenských organizácií.
V máji 1989 zvolilo snemovanie týchto novozvolených poslancov Gorbačova za svojho predsedu, a teda za hlavu štátu. V nasledujúcom roku sa oficiálne stáva prvým prezidentom ZSSR. Prvým a zároveň posledným.
Medzitým nariadil odchod sovietskych vojsk z Afganistanu, umožnil ruským disidentom, a predovšetkým Andrejovi Sacharovovi, verejne pôsobiť, ukončil rušenie Rádia Svoboda a ďalších „štvavých“ vysielačov.
S postupujúcou perestrojkou však zároveň začnú silnieť odstredivé tendencie. To, čo predtým tlelo pod povrchom, vytryskne ako gejzír. Čoskoro je v plameňoch Náhorný Karabach, nepokoje prepuknú v Tbilisi, volanie po nezávislosti sa ozýva z pobaltských republík. Všade vznikajú „národné fronty“.
Začína sa takzvaná prehliadka suverenít. Jeľcin vedie boj za slobodu a prosperitu, čuduj sa svete, Ruskej federácie! Keď v marci 1991 odchádzam z Moskvy natrvalo, obyčajní Rusi nadávajú na nedostatok všetkého. Od vodky a cigariet počnúc, chlebom a mäsom končiac.
Krajina sa zmieta v chaose. Gorbačov cestuje po svete a všade zháňa pôžičky, ale málokde má úspech. Doma ho nazývajú prezidentom Sadového okruhu, čo je diaľničný okruh vedúci predmestiami Moskvy. Za ním už „Gorby“ nevládne.
Do nevydareného augustového puču ostáva päť mesiacov. Do krachu Sovietskeho zväzu – deväť…
Ináč sa to skončiť nemohlo
Politológov a historikov zamestnáva aj po dvadsiatich rokoch otázka, prečo sa to skončilo tak, ako sa skončilo. Je totiž mimo diskusie, že Gorbačov si rozpad svojho štátu neželal. Nanajvýš by možno oželel odchod Estónska, Litvy a Lotyšska, ale aj to, ako vychádza najavo z práve odtajnených diplomatických depeší, za veľmi vysokú cenu.
Zrejme však nedokázal odhadnúť všetky dôsledky svojich reforiem. A správne zoradiť a načasovať ich rozhodujúce kroky.
Jakovlev bol v decembri 1991 jediným svedkom takmer osemhodinovej schôdzky Gorbačova a Jeľcina v Kremli, odovzdávania moci. „Rokovali vecne, so vzájomnou úctou, chvíľami aj diskutovali, ale bez zvyšovania hlasu,“ spomínal Jakovlev. „Veľmi som ľutoval, že nedokázali skôr spolupracovať na takejto úrovni vzájomného porozumenia, možno by sa všetko vyvinulo inak.“
Nasledoval obed, potom Gorbačov povedal, že sa necíti dobre a išiel si ľahnúť na váľandu do odpočivárne v susedstve pracovne. Keď Jakovlev vyprevadil Jeľcina, zašiel ku Gorbačovovi a našiel ho tam ležať v slzách. „Hľa, vidíš, čo sa robí, Saša,“ povedal ten v rozpakoch. Akoby sa sťažoval na nespravodlivý osud.