Otrasy napáchali obrovské škody, zanechali veľa mŕtvych, ale nijako neovplyvnili typickú vlastnosť Japoncov robiť si starosti o ostatných aj pri najhorších okolnostiach.
Cudzincov nechcú obťažovať svojimi obavami. Reportér amerického denníka Los Angeles Times letel deväť hodín do Tokia a spolusediaci sa až pred pristátím zdôveril, že príbuzná je nezvestná, pričom pochybuje, že je nažive. Pozornosť venoval otázkam, či novinár bude bývať v neporušenej oblasti.
V krajine, kde nachladnutí ľudia nosia na verejnosti rúško, aby náhodou niekoho nenakazili, sa zdá byť väčšina obyvateľov odhodlaná nedať najavo pocit strachu. Zvlášť to platí o tých, ktorí sa venujú zákazníkom. „Snažím sa, aby nebolo na mne vidieť, aký som vydesený,“ povedal Masaki Tadžima, recepčný v hoteli v Uconomiju, severne od hlavného mesta.
Zmysel pre slušnosť prevláda v napätých chvíľach. V Tokiu a na predmestiach zemetrasenie prerušilo chod všetkých bežne dostupných spojov verejnej dopravy. Keď sa vlaky objavili na kľúčových tratiach, zástupy cestujúcich boli usporiadané ako počas normálneho pracovného dňa. Po nasadnutí sa ľudia pokojne usadili s pohľadom upretým na mobilné telefóny v nádeji, že im naskočí kolísajúci signál. „Bolo by necivilizované strkať sa. Načo by to bolo dobré?“ podotkol Kodžó Saseki, ktorý pomáhal manželke dostať sa do preplneného vlaku na predmestí.
Priamo v Tokiu sa pasažieri v poloprázdnom vagóne tvárili prekvapene a zmätene, keď dostali otázku, čo sa im stalo pri zemetrasení. Až po chvíľke naliehania amerického reportéra odkryli svoje príbehy – ako zostali uväznení dlhé hodiny vo výťahu, ako sa krčili pod stolom v mrakodrape, ktorý sa vlnil ako loď na mori, alebo ako videli, že na hrubom bezpečnostnom skle vznikli praskliny podobné pavúčej sieti.
