Kaddáfí bol veľmi čudný súdruh

Vážený súdruh Muammar Kadáffí. Tak oslovoval prezident Gustáv Husák vodcu líbyjskej džamáhiríje v prejavoch pri príležitosti jeho oficiálnych návštev socialistického Československa. Pôsobilo to až dojmom ideologickej spriaznenosti, v skutočnosti však obe strany spájala iba nevraživosť proti západným imperialistom, zahraničnopolitická orientácia na Sovietsky zväz a niektoré ekonomické záujmy.

28.03.2011 07:48
Muammar Kaddáfí Foto:
Muammar Kaddáfí na návšteve Československa v septembri 1982.
debata (36)

„Hoci al-Kaddáfí odmieta vedecký komunizmus, predovšetkým pre ateizmus, oveľa ostrejšie a dôslednejšie napáda kapitalizmus, imperializmus a rasizmus,“ písalo sa v jednej dobovej príručke o Líbyi. „Oprávnene v nich vidí nebezpečenstvo a hrozbu slobodného rozvoja celého ľudstva.“

Na bežného človeka pôsobil plukovník ako bohatý namyslený fičúr zo severnej Afriky, nevyspytateľný exot, tak trocha operetný štátnik. Informovanejších šokoval svojimi nápadmi, ktoré prednášal na rôznych medzinárodných fórach. Napríklad na pravidelných stretnutiach predstaviteľov Hnutia nezúčastnených krajín navrhoval umiestniť židovský štát raz na Aljašku, inokedy do Alsaska-Lotrinska.

Ak si však chcel Slovák za bývalého režimu prilepšiť, hľadal cestičky, ako sa dostať do Líbye. Za pätnásť rokov zbližovania bývalého režimu s týmto arabským štátom sa tam vystriedali – na dlhších či kratších pracovných pobytoch – tisícky vojenských odborníkov, zdravotníkov, stavbárov a ľudí iných povolaní z ČSSR.

Do ďalšieho života si okrem tuzexových bonov odnášali nezabudnuteľné zážitky z krajiny, kde zajtra už znamenalo včera. Lebo tá krajina sa už riadila Kaddáfího „treťou svetovou teóriou“, učením, ktoré vodca revolúcie tak neopakovateľne vyjadril vo svojej Zelenej knihe.

Mimochodom, u nás mohla Zelená kniha vyjsť až v roku 1990. Čo len potvrdzuje, že myšlienky líbyjského excentrika považovali komunistickí ideológovia za škodlivé pre tunajšie masy.

Život podľa Zelenej knihy

Podplukovník vo výslužbe Milan Santovjak z Košíc pôsobil v Líbyi v rokoch 1980 až 1981 ako inštruktor lietania.

„Bolo to v rámci kontraktu, Československo tam dodávalo cvičné bojové stroje L-39, zvané albatrosy, a my sme na nich učili poslucháčov troch školských plukov v Líbyi základom pilotáže,“ vysvetľuje 77-ročný vojenský letec. „Potom odchádzali do Sovietskeho zväzu, kde pokračovali vo výcviku na migoch.“

Išlo o súčasť projektu APRO (Aeronautical Project), ktorý mal hodnotu 157 miliónov dolárov. Ďalší, zahŕňajúci vývoz československých tankov, nákladných áut, raketometov a ďalšej vojenskej techniky dosiahol hodnotu 341 miliónov dolárov. Vo vtedajších československých obchodných štatistikách sa tieto položky skrývali pod názvom „stroje a zariadenia“. Časom tvorili až 70 percent z celkového vývozu do Líbye.

„Kadáffí však o tomto veľkom nákupe zbraní hovoril verejne, na oficiálnych podujatiach, čo predstaviteľov ČSSR dosť znepokojovalo,“ pripomína český historik Karel Sieber. Ale zase nie až tak, aby s tým skoncovali, tobôž nie vtedy, keď Kaddáfí platil „na drevo“ a tvrdou valutou.

Každý zo spomínaných troch školských plukov bol v inom meste, mal po tri alebo štyri letky, podľa počtu poslucháčov. Santovjak sa najčastejšie zdržiaval v hlavnom meste. „Letisko v Tripolise, kde som vtedy učil, minulú nedeľu zbombardovali Američania. Poviem vám, nebolo mi jedno pri sledovaní nočných záberov v televízii, predsa len som tam vtedy nechal aj čosi zo seba,“ priznáva.

Poslucháči mali väčšinou okolo 20 rokov, pochybuje, že by niekto z nich ešte lietal ako bojový pilot. „Chlapci sa spočiatku dosť nevhodne stravovali,“ spomína ich inštruktor." Stávalo, sa, že aj pred nácvikom akrobacie nahádzali do seba veľkú porciu baraniny s makarónmi a paradajkovým pretlakom. Neraz sme museli preto prerušiť let, lebo poslucháčovi prišlo veľmi zle od žalúdka."

Santovjak bol v Líbyi aj s rodinou. Dcérka tam chodila dva roky do školy. Dodnes spomína na supermarket v Tripolise, kde mali syry z celej Európy (vo vtedajšom Československu čosi nevídané).

Santovjak zarábal vyše dvesto dinárov mesačne. Čo dinár, to sto korún československých. Čiže štyrikrát až päťkrát viac, ako dostával doma. „Bolo to významné prilepšenie.“

Čítal Zelenú knihu? „Samozrejme, jednu v koženej väzbe som si priniesol ako suvenír aj domov,“ odpovedá. „Nuž čo vám poviem, Kaddáfí sa pokúsil spojiť islam zo socializmom, jablká s hruškami, čo chvíľami pôsobí až komicky.“

Toto učenie je napríklad proti detským jasliam, lebo „sa podobajú slepačím farmám, do ktorých sú kurčatá natlačené po vyliahnutí“. Zároveň odmieta aj učebné osnovy v školách: „Vnucovať určité predmety je diktátorský čin.“

Čo je však závažnejšie, neuznáva ani parlament a politické strany. Sú vraj len prejavmi falošnej demokracie. Dogmatickí komunisti však „tretej svetovej teórii“ vyčítali predovšetkým nedocenenie významu tried a triedneho boja. „Ako sa môže Kaddáfí vyhlasovať za najväčšieho proletára na svete, keď popiera vedúcu úlohu robotníckej triedy?“ pýtali sa nechápavo.

Bez cudzincov to nešlo

Bratislavčan Ľudovít Szöcz okúsil slasti a strasti Líbye ako vodič tatrovky na stavbe hutníckeho kombinátu v Misuráte. Je to mesto na pobreží asi dvesto kilometrov východne od Tripolisu.

Naši stavbári z Doprastavu Bratislava a Pozemných stavieb Nitra sa tam dostali cez jednu rakúsku firmu. Stavali vnútorné cesty a niektoré menšie murované objekty v kombináte.

„O vycestovanie do Líbye bol medzi mojimi známymi veľký záujem, ako vodič som si tam zarobil šesť dinárov čiže šesťsto korún denne, doma to bolo podstatne menej,“ rozpráva Szöcz . „Žili sme však v kempe ďaleko za mestom a tam bola po práci dosť veľká nuda. Kaddáfí zakázal alkohol aj verejné zábavy, za porušenie boli prísne tresty, a tak riskovať si trúfol málokto.“

Skupina robotníkov z Thajska pálila čosi načierno, aj to predávala. Raz, keď mal Szöcz narodeniny, neodolal ani on a kúpil si od nich fľašu takejto „lavórovice“ za desať dolárov. „O dva týždne neskôr by som už nedostal nič od nich, lebo sa nejako prezradili. A milých Thajčanov poslali za trest na dva roky do slaných bani. Povrávalo sa, že našinec tam vydrží nanajvýš rok.“

Nuda vládla v tábore najmä v piatok, keď sa podľa islamských obyčajov nepracovalo a potom cez štátne sviatky. Okrem najväčšieho, ktorý pripadal na 1. september, sa slávil 31. marec – deň odchodu britských vojsk, 11. jún – deň odchodu amerických vojsk a 7. október – vyhnanie talianskych fašistov.

V zlom spomínali Líbyjčania najmä na Talianov, ktorí po nástupe fašizmu v roku 1922 a po húževnatom odpore pôvodného obyvateľstva okupovali pobrežie a východnú časť krajiny. Postupne kolonizovali aj ďalšie územie a zriaďovali tam koncentračné tábory pre nepohodlných. V roku 1939 žilo v Líbyi už takmer 70-tisíc Talianov. Ich koloniálna nadvláda sa skončila v roku 1943, keď Líbyu ovládli vojska Spojencov.

Talianski usadlíci však definitívne opustili krajinu až po Kaddáfího revolúcii v roku 1969 a po vykúpení ich majetku štátom. O rok neskôr sa skončila evakuácia Britov a Američanov z tamojších vojenských základní.

Kaddáfí nielenže vyhostil z krajiny všetkých zahraničných vojakov, ale aj znárodnil zahraničné ropné spoločnosti, banky a poisťovne. Nemohol sa však zaobísť bez zahraničných robotníkov a rôznych odborníkov. V roku 1980 tvorili cudzinci takmer tretinu z ekonomicky činného obyvateľstva Líbye.

O päť rokov neskôr, keď tam pracovali slovenskí stavbári, bolo v Líbyi aj plno našich zdravotníkov. Napríklad v tom istom Misuráte pôsobil ako primár gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia tamojšej nemocnice Milan Urbáni (donedávna poslanec slovenského parlamentu za HZDS).

Kaddáfí sa najprv opieral o pracovníkov z okolitých arabských krajín, najmä z Egypta a Tuniska, dokonca sa pokúšal zjednotiť tieto krajiny do jednej federácie. Narazil však na nepochopenie, ktoré chvíľami prerastalo až do ochladnutia vzájomných vzťahov na bod mrazu a do ozbrojených konfliktov. Od roku 1974 sa preto čoraz viac zbližoval so štátmi východného bloku. Tie mu začali posielať aj chýbajúcich odborníkov.

Do Prešova Alah nedovidel

Slováci cestovali do Líbye a Líbyjčania na Slovensko. Zaujímavú spomienku má na nich inžinier Ľubor Podracký z Banskej Bystrice. Ako čerstvý absolvent strojníckej fakulty sa v roku 1986 dostal na základnú vojenskú službu do leteckého učilišťa v Prešove. O dva mesiace neskôr tam prišli aj osemnásti mladí dôstojníci z Líbye. Mali sa precvičiť na leteckých mechanikov.

Náčelník učilišťa hľadal niekoho, kto pokročilo ovláda angličtinu. Našiel iba dvoch, jedným z nich bol Podracký. „Stali sme sa tlmočníkmi medzi našimi vyučujúcimi a dospelými žiakmi z Líbye,“ spomína. „Najprv sme si však museli zvykať na ich líbyjskú angličtinu a oni zase na našu – slovenskú.“

Povinnosti tlmočníkov sa však vyučovaním nekončili. „Líbyjčanov ubytovali v mestských bytoch, lebo niektorí mali so sebou aj manželky. Veľakrát sme im pripravovali aj program v čase voľna, sprevádzali sme ich po Prešove a okolí. Samozrejme, že sme pri nich nemuseli minúť ani korunu – dostávali po tisíc dolárov mesačne, a tak nás niekedy naozaj štedro hostili. Trvalo to osem mesiacov, až do konca našej vojenčiny.“

Aj si spolu vypili? „Alkohol mali zakázaný, ale po zotmení niektorí neodolali a dali si – veď Alah tak ďaleko nedovidí a, navyše, v tme!“

Zblížili sa? „V podstate sa k nám správali priateľsky, aj keď to boli komplikované povahy,“ odpovedá Podracký. „Nálady sa u nich často striedali, radosť nečakane prechádzala do zlosti či prchkosti. Pri rozlúčke sme obaja dostali pozvanie na návštevu do Líbye, nikdy som ho však nevyužil.“

Povráva sa, že na Slovensku bol krátko aj sám Kaddáfí. Pri jednej z dvoch návštev Československa mu vraj hostitelia zariadili víkend v Tatrách, ale dobre utajený, bez prítomnosti médií. Hudobník Albert Markovič, ktorý hral od roku 1975 v Grandhoteli Praha v Tatranskej Lomnici svojho času tvrdil, že tam videl líbyjského vodcu. Ďalší sa dušovali, že Kaddáfího zazreli v piešťanských kúpeľoch…

Bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky v Líbyi Ján Bóry o ničom takom nevie. Podľa neho si naši ľudia pomýlili vodcu s jeho bratrancom Ahmadom Kaddáfím al-Damom, ktorý sem vtedy cestovával ako zvláštny emisár. Bratranci sa naozaj podobajú priam ako dvojčatá, vidno to z fotografií.

Po roku 1989 sa obdobie veľkého priateľstva medzi socialistickým Československom a líbyjskou džamáhiríjou skončilo. Zanechalo dosť veľkú sekeru. Dlhy sa rozdelili medzi nástupnícke štáty. Ešte pred štyrmi rokmi dlhovala Líbya Slovensku 130 miliónov dolárov.

Kaddáfí si medzitým hľadal nových priateľov, nezriedka medzi bývalými nepriateľmi. Najnovší vývoj ukazuje, že ich musel veľmi sklamať. A oni jeho.

36 debata chyba