Najkrajnejší termín je totiž podľa starého pravidla ešte o deň neskôr, až 25. apríla. Prečo sa to tak vyvinulo a prečo nemôže mať Veľká noc – a ďalšie sviatky, ktoré na ňu nadväzujú – pevnejší dátum? Obligátna odpoveď znie: lebo rôzne cirkví sa nedokážu medzi sebou dohodnúť.
Vypočítať, kedy sa v tom-ktorom roku bude sláviť Veľká noc, je hotová veda. Jeden z možných postupov navrhol ešte pred dvesto rokmi slávny nemecký matematik a astronóm Karl Friedrich Gauss. Nechcete si to skúsiť?
Letopočet musíme deliť najprv 19, potom 4 a nakoniec 7. Zostatky a ich poradie si poznamenáme. Potom násobíme prvý zostatok číslom 19, pripočítame 24, delíme číslom 30 a opäť si poznamenáme zostatok. K číslu 5 pripočítame 2-krát druhý zostatok, 4-krát tretí zostatok a 6-krát štvrtý zostatok. Výsledok delíme číslom 7 a získame tak piaty zostatok, ktorý pripočítame k štvrtému. K tomuto poslednému výsledku pripočítame už len číslo 22 a máme dátum veľkonočných sviatkov.
Toto Gaussovo pravidlo platí pre všetky roky 1900 až 2099. Výnimkou sú iba roky 1954 a 1981, keď bola Veľká noc o týždeň skôr. Pre roky 1800 až 1899 treba v uvedenom postupe nahradiť konštantu 24 číslom 23 a konštantu 5 číslom 4.
Zložité a spletité? A ešte ako! „Kto sa tak zahráva s našimi vzácnymi sviatkami jari?“ pýtal sa už známy český astronóm Miroslav J. Plavec a hneď si aj sám odpovedal: „Mesiac a dávni cirkevní otcovia ešte z čias, keď existovala jediná kresťanská cirkev.“
Už vtedy vraj stanovili, že Veľkonočná nedeľa sa bude sláviť prvú nedeľu po prvom jarnom splne. Podľa cirkevných historikov sa však prax slávenia Veľkej noci – ako výročnej slávnosti Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania – začala rozvíjať až v 2. storočí n. l.
Kedy zomrel Ježiš?
Prví kresťania si dovtedy vzkriesenie Ježiša slávnostne pripomínali každú nedeľu. „Menovali ju dňom Pána, dies dominica, a slávila sa už za apoštolských čias,“ píše Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách.
Pri výročnom sviatku museli však hneď vzniknúť značné problémy s termínom. Na jeho určenie bolo dôležite poznať deň Ježišovej smrti. Život v Palestíne sa v tých časoch riadil židovským kalendárom či lepšie povedané – kalendármi, ktoré sa navzájom líšili. Navyše, mali názov iba pre siedmy deň v týždni – pre sobotu.
Evanjelisti Matúš, Marek i Lukáš zhodne tvrdili, že Ježiš zomrel „v deň pred sobotou“, 15. nisana. Tak Židia volali mesiac, ktorý bol podľa ich náboženského kalendára prvým mesiacom v roku, ale podľa civilného kalendára pripadal až na jeseň. Nuž a 15. deň toho mesiaca bol výročným sviatkom Pesach (Paschy), Židia ho zasvätili pamiatke na oslobodenie z Egypta. Zároveň súvisel so žatvou, ktorá sa v Palestíne začínala už v tomto ročnom období.
Z Jánovho evanjelia však vyplýva, že Ježiš zomrel už 14. nisana, čiže deň pred sviatkom Pesach, keď sa Židia ešte len chystali jesť svojho veľkonočného baránka. Posledná večera by sa v takom prípade musela konať už 13. nisana, teda na Zelený štvrtok…
Tieto i ďalšie protirečenia v údajoch apoštolov viedli k prvým dlhotrvajúcim sporom o veľkonočné sviatky. Kresťania na Blízkom východe slávili „deň smrti Pána“ 14. nisana a o dva dni neskoršie deň vzkriesenia, aj keď nepripadal na nedeľu. Rím a celá západná Európa uznávali už vtedy Veľký piatok a Veľkonočnú nedeľu. Pokusy pápeža Aniceta v roku 155 i pápeža Viktora neskôr o zjednotenie neviedli k dohode.
Určitý zmier medzi kresťanskými cirkvami v tejto veci dosiahol až koncil v Nicei (Nikáji), konaný v roku 325. Snem sa uzniesol, že: 1. Veľká noc má byť slávená vždy v nedeľu. 2. Tá nedeľa má byť prvá po jarnom splne. Keď padne „plný mesiac“ na nedeľu, má sa Veľká noc sláviť v nasledujúcu nedeľu. „Ale nikdy nie v jeden deň so Židmi.“
Ani uznesením tohto koncilu sa však spory celkom neskončili Východná a západná cirkev sa pridržiavali rozdielnych dátumov jarnej rovnodennosti. Kým prvá zaň považovala 21. marec, druhá 18. marec. V roku 525 požiadal pápež Ján I. mnícha Dionýza Exigua o radu. Jeho pričinením vznikla tabuľka slávenia Veľkej noci pre celú cirkev. „Na konci 8. storočia sa už slávili veľkonočné sviatky všade v jeden deň,“ konštatuje Špirko.
Tento stav trval takmer tisíc rokov, až do reformy kalendára pápežom Gregorom XIII. v roku 1582.
Foto: Archív Vladimíra Jancuru
Keď kalendáre rozdeľujú
Pápež Gregor „opravil“ kalendár, ktorý zaviedol ešte Gaius Julius Caesar v 1. storočí pred Kristom. Odvtedy v ňom narastala chýba tým, že sa čoraz viac oneskoroval za Slnkom. A tak začiatkom 16. storočia pripadal deň jarnej rovnodennosti už na 11. marca!
„Veľká noc – tento typický jarný sviatok – sa v dôsledku toho posúvala bližšie k letu a predovšetkým do obdobia intenzívnych poľnohospodárskych prác, čo nemohlo vyhovovať cirkvi ani ľudu,“ vysvetľuje etnologička Taťjana Bužeková.
Pápežovi slúži ku cti, že sa chybu pokúsil odstrániť po konzultáciách s astronómami. „Vtedajší teológovia a cirkevní hodnostári, na rozdiel od mnohých dnešných, podporovali rozvoj astronómie,“ myslí si popredný slovenský astronóm Igor Kapišinský. „A významný podiel na tom mali práve problémy so stanovením správneho dátumu Veľkej noci. Jeho výpočet si jednoducho vyžadoval znalosť pohybu Slnka a Mesiaca.“
Gregoriánsky kalendár však vyvolal ďalší, až dodnes sa vlečúci „veľkonočný spor“ medzi kresťanskými cirkvami. Kým na našom území (v rámci habsburskej monarchie) začal nový kalendár platiť už v roku 1584, protestantské krajiny, napríklad Nemecko, pristúpili na reformu len v priebehu 18. storočia. Podobne to bolo s Anglickom, ale Sovietsky zväz, Grécko, Turecko a Čína sa pripojili až v 20. storočí.
Pravoslávna cirkev sa však dodnes drží iných pravidiel určenia Veľkej noci. Na výpočet jej dátumu naďalej využíva juliánsky kalendár. A uznáva kánon niceiského koncilu, podľa ktorého Veľká noc nesmie kolidovať so židovským sviatkom Pesach.
Pravoslávne veľkonočné sviatky sa slávia spravidla týždeň alebo dva týždne po Veľkej noci katolíkov a evanjelikov. Len občas, ako napríklad aj tohto roku, sa konajú spoločne. Pri rozdielnych termínoch majú pracujúci pravoslávni veriaci problémy najmä s Veľkonočným pondelkom. Na ten deň si musia brať dovolenku. Aj z tohto pohľadu je otázka pevnejšieho termínu Veľkej noci pre všetkých kresťanov naďalej aktuálna.
Hľadanie spoločnej nedele
Prílišná zložitosť procedúr pri určovaní termínu slávenia Veľkej noci býva predmetom kritiky, ba až terčom posmechu zo strany neveriacich. Ide napríklad o ustanovenie, podľa ktorého „v jednej 19-ročnej perióde tzv. zlatého pravidla nesmie byť Veľkonočná nedeľa dvakrát v najneskoršom prípustnom termíne, t. j. 25. apríla“.
Pre zaujímavosť, v minulom storočí sa to stalo iba dvakrát – v rokoch 1943 a 1954. V prvom prípade sa Veľká noc slávila 25. apríla, v roku 1954 sa však musela presunúť – vzhľadom na spomínané pravidlo – o týždeň späť, na 18. apríla. Mimochodom, v 21. storočí pripadne Veľká noc na 25. apríla až v roku 2038.
Zriedkavo sa slávia veľkonočné sviatky aj v najskoršom možnom termíne, teda 22. marca. Naposledy sa tak stalo v roku 1818 a najbližšie sa to zopakuje až v roku 2285.
V odborných aj cirkevných kruhoch vznikajú takmer periodicky diskusie o potrebe pevnejšieho a spoločného dátumu Veľkej noci pre všetky kresťanské cirkvi. V roku 1963 vyjadril II. vatikánsky koncil ochotu stanoviť Veľkú noc „na určitú nedeľu“ v gregoriánskom kalendári.
V kuloároch sa hovorilo o aprílovej nedeli, ktorá by v rôznych rokoch pripadala na deň medzi 8. a 14. aprílom. Podmienkou však bolo, aby s tým prejavili súhlas aj jednotlivé východné cirkvi. Ekumenický patriarchát v Carihrade však v návrhu našiel bližšie nešpecifikovaný „závažný pastoračný problém“.
Astronómovia už dlhšie upozorňujú Svetovú radu cirkví na výhody stanovenia fixného dátumu Veľkej noci. Znamenal by prínos pri zostavovaní kalendárov, uľahčil by fungovanie úradom, školám, zdravotníctvu a kresťania by, navyše, tým prejavili vôľu zjednotiť sa.
„Katolícka cirkev s tým naďalej nemá problém, nevyhnutná je však dohoda viacerých strán,“ pripomína hovorca slovenských biskupov Jozef Kováčik. „Budeme sa naďalej snažiť nájsť vhodný kompromis.“
Foto: Archív Vladimíra Jancuru
Nezodpovedané otázky zostávajú
Do rozporov s určením termínu Veľkej noci sa akiste premietajú aj nejasnosti okolo Ježišovej smrti. Veď už pri datovaní Kristovho ukrižovania pozorujeme naďalej značný rozptyl.
Pred takmer troma storočiami ponúkol veľký vedec Isaac Newton nasledujúce možnosti pre Veľký piatok: 7. apríl 30, 3. apríl 33 a 23. apríl 34, pričom poslednú alternatívu on sám považoval za najpravdepodobnejšiu.
Novšie historické výskumy uprednostňujú dátum 3. 4. 33. Vychádzajú pritom z úkazov na oblohe, ktoré opísali evanjelisti. Podľa astronómov išlo najskôr o zatmenie Mesiaca, ktoré práve v čase Ježišovho ukrižovania mohlo byť dobre pozorované v Jeruzaleme. K tomuto názoru sa prikláňa aj známy český astronóm Jiří Grygar. V takom prípade by však Kristus zomrel vo veku 40, a nie 33 rokov.
Podľa Kapišinského, ktorý vyštudoval okrem astronómie aj teológiu, existujú však oveľa závažnejšie problémy, ako je zisťovanie dátumu Ježišovho ukrižovania alebo správne stanovenie termínu slávenia Veľkej noci. „Z pohľadu kriticky mysliaceho kresťana patrí medzi fundamentálne otázka, či Kristus naozaj vstal z mŕtvych, lebo prázdny hrob ešte nie je dôkaz. A z toho vyplýva ďalšia dôležitá otázka: má alebo nemá judaizmus pravdu, keď ho za boha neuznáva?“
Ale to už je predsa len iná téma. A, nakoniec, pre väčšinu kresťanov sú podobné otázky skôr vecou viery ako racionálnej úvahy.