Státisíce pútnikov, ktoré sa chystajú na zajtrajšie blahorečenie prvého slovanského Svätého Otca, len potvrdzujú, že Ján Pavol II. bol zrejme najpopulárnejšou hlavou katolíckej cirkvi všetkých čias a celosvetovou osobnosťou, ktorej význam ďaleko prekročil hranice náboženstva.
„Pápež Ján Pavol II. bol prvým pápežom, ktorý dokonale pochopil, do akej miery médiá zmenili svet,“ vysvetľuje zrod netradičnej „celebrity“ Steven Avella, ktorý prednáša dejiny náboženstva na jezuitskej Marquettovej univerzite. „Jeho slová neutkveli v pamäti tak ako jeho gestá, skutky, obrovské verejné liturgie a slávnostné návštevy všetkých kútov sveta. Hoci jeho mladícke skúsenosti s herectvom sa možno v tejto súvislosti preceňujú, Ján Pavol II. a jeho spolupracovníci dobre rozumeli obrovskej sile katolíckej liturgie, rituálov a ceremónií a dokázali ich naplno využiť,“ povedal pre Pravdu.
// Zvolenie Karola Wojtylu za pápeža v roku 1978//
Pápež podľa neho dokonale rozumel reči symbolov. Známe sú jeho fotografie v indiánskej čelenke pri stretnutí s pôvodnými obyvateľmi Ameriky, jeho tanec na rytmy afrických bubnov či sústredenie pri modlitbe. „Ján Pavol II. bol pápežom, ktorý navštívil milióny ľudí v ich domovoch, prostredníctvom televíznej obrazovky. Priateľská, dobrosrdečná tvár duchovného pastiera – to si ľudia pamätajú viac ako jeho slová,“ vysvetlil Avella.
Lietajúci pápež
Poliak Karol Wojtyla sa stal prvým netalianskym pápežom za posledného pol tisícročia a na rozdiel od svojich predchodcov z Apeninského polostrova Rím využíval najmä ako svoju základňu. Riadil sa skôr prirovnaním z iného náboženstva a k hore vykročil sám. Počas 26 rokov na pápežskom stolci navštívil 129 krajín a precestoval 1,1 milióna kilometrov. Nevynechal ani Slovensko – prvý raz prišiel v roku 1990 a potom ešte dvakrát. Aj ochota otvoriť cirkev svetu a priniesť ju priamo k ľuďom z neho spravila obľúbenca veriacich. Obzvlášť veľkej úcte sa tešil u mimoeurópskych katolíkov, ktorí sa dovtedy za návštevu pápeža mohli zväčša len modliť. Keď v roku 1995 Ján Pavol II. pricestoval do Manily na Svetový deň mládeže, vo filipínskej metropole ho jasajúc vítalo päť až sedem miliónov ľudí a podľa všetkého išlo o najväčšie kresťanské zhromaždenie vôbec.
Foto: Reuters
„Ján Pavol II. bol veľmi charizmatický, no to nevysvetľuje jeho popularitu,“ hľadá dôvody mimoriadnej celosvetovej obľuby predchádzajúceho Svätého Otca Brian Porter-Szűcs, ktorý prednáša na fakulte histórie na Michiganskej univerzite. „Len veľmi málo ľudí ho totiž videlo osobne a zblízka; väčšinou len na omši, kde navyše osobné vyžarovanie nehrá dôležitú úlohu. Podstatné však bolo, že tam bol. Stal sa bodom, okolo ktorého sa zhromažďujú obrovské davy a už len to v ľuďoch vyvolalo zážitky kolektívnej skúsenosti a emócií. A keďže zhromaždením bola katolícka omša, tento zážitok zahŕňal ťažko opísateľný pocit niečoho svätého, ktorý je pre zúčastnených veľmi silný. Časť z toho zrejme možno pripísať celebritnej kultúre posledných rokov, no v prípade Jána Pavla II. išlo o viac,“ vysvetľuje odborník, ktorý sa zaoberá modernými dejinami rímskokatolíckeho náboženstva najmä vo východnej Európe. Už počas Druhého vatikánskeho koncilu pápež Ján XXIII. hovoril o potrebe stretnutí, ktoré by neboli dogmatické, nezdôrazňovali veci, ktoré ľudí rozdeľujú, ale otvárali náruč pre kresťanov i nekresťanov. „Ján Pavol II. uspel práve v tom,“ myslí si americký odborník.
Ruka podaná svetu
Vatikán sa za čias Jána Pavla II. zmenil aj vo vzťahu k ostatným svetovým náboženstvám. Usmievavý pápež natiahol ruku k všetkým ľuďom dobrej vôle bez ohľadu na vieru a za jeho pontifikátu sa mimoriadne zlepšili vzťahy katolíckej cirkvi s predstaviteľmi judaizmu, anglikánmi, pravoslávnymi, ale i moslimami. Veľmi často sa stretával aj s tibetským dalajlámom, viackrát ako s ktorýmkoľvek iným predstaviteľom štátu či náboženstva. Prelomové a dosiaľ nevídané bolo i gesto, ktorým v roku 2000 zaskočil aj mnohých vysokopostavených hodnostárov Svätej stolice – ospravedlnil sa za všetky chyby cirkvi, najmä za križiacke výpravy, inkvizíciu a antisemitizmus. Táto pokora však Vatikánu pomohla. „Ján Pavol II. Svätú stolicu posilnil natoľko, že sa z nej stal jeden z veľkých hráčov na medzinárodnej scéne,“ tvrdí Avella.
Reformy reforiem
Najväčšie reformy poľského pápeža však verejnosť veľmi nevnímala. Sústredili sa totiž na vnútorné fungovanie cirkvi. „V roku 1967 pápež Pavol VI. napísal encykliku Regimini Ecclesiae Universae, v ktorej určil nové pravidlá týkajúce sa rozdelenia právomocí medzi jednotlivé diecézy a Vatikán a pravidlá fungovania samotnej rímskej kúrie,“ vysvetľuje Porter-Szűcs. „Tento dokument decentralizoval cirkev a presúval moc z Ríma. Podľa Druhého vatikánskeho koncilu to mali byť práve diecézy a nie Rím, kto by v budúcnosti viedol cirkev. Ján Pavol II. toto rozhodnutie zvrátil,“ hovorí historik o pápežovom dokumente z roku 1988. Mnohé právomoci sa potom vrátili do Ríma a z Kongregácie pre doktrínu viery, vedenej Josephom Ratzingerom, súčasným pápežom Benediktom XVI. sa opäť stal jeden z najdôležitejších úradov cirkvi. Toto rozhodnutie, zvýšený dozor Vatikánu nad vymenovávaním biskupov a dohľad nad tým, aby sa cirkev vo svete neodkláňala od oficiálneho učenia, historik dokonca považuje za najtrvalejšie dielo Jána Pavla II.
Foto: SITA
Cirkev, ktorú Ján Pavol II. otvoril svetu, paradoxne vo vnútri uzavrel pred nastupujúcou liberalizáciou a v mnohých prípadoch zaradil spiatočku. „Pri podrobnom pohľade na jeho pôsobenie je jasné, že odštartoval proces zmierňovania toho, čo považoval za prekročenie únosnosti Druhým vatikánskym koncilom, zvlášť v západnom svete,“ hovorí Avella. „Centralizoval pápežskú moc, zasiahol proti disidentským teológom a za biskupov menoval lojálnych mužov. Opäť posilnil niektoré praktiky zbožnosti, napríklad zvelebovanie Božieho milosrdenstva, do tej miery, že začali konkurovať oficiálnej liturgii. To otvorilo dvere pre návrat tých, ktorí po Druhom vatikánskom koncile opustili cirkev,“ vymenúva americký historik.
Boj dialógom
Pre Východoeurópanov je Ján Pavol II. výnimočný ešte aj z ďalšieho dôvodu. Bol jedným z tých, ktorí ku koncu dvadsiateho storočia prispeli k pádu komunizmu. „Bol obrovskou morálnou silou, ktorá najmä Poliakom pomohla v ich boji,“ zamýšľa sa nad pápežovým príspevkom Avella. „Dal vietor do plachiet hnutiu Solidarita a jeho cesta do Poľska v roku 1979 pomohla zvrhnúť režim,“ hovorí historik.
Súhlasí s ním aj Porter-Szűcs, podľa ktorého však komunizmus nebol najväčším nepriateľom Svätého Otca. „Príspevok Jána Pavla II. k pádu komunistických režimov sa zároveň preceňuje i podceňuje. Preceňuje v tom zmysle, že Vatikán priamo nepracoval na ideologickom a politickom rozvrate komunizmu. Dokonca ak si pozriete kompletné pápežovo dielo, bol nástojčivejší a ostrejší vo svojich útokoch na kapitalizmus a liberalizmus ako na komunizmus a socializmus,“ povedal pre Pravdu. „Úloha pápeža sa podceňuje zase v tom zmysle, že len málo ľudí si uvedomuje úlohu katolicizmu pri tom, že protikomunistické hnutia sa neobrátili k násiliu,“ myslí si.
Ján Pavol II. vždy vyzýval na dialóg a sám sa stretol s viacerými komunistickými lídrami, napríklad s Michailom Gorbačovom či Wojciechom Jaruzelským. Dokonca si veľmi pochvaľoval rozhovor s vodcom kubánskej revolúcie v roku 1998. Fidel Castro si pred schôdzkou prečítal pápežove encykliky, hlavné prejavy i niekoľko jeho básní a podľa Jána Pavla II. sa zrejme žiadny iný štátnik na návštevu nepripravil tak dôkladne.
Podľa Portera-Szűcsa Svätý Otec nebol radikálnym antikomunistom a režim odmietal z pozície podporujúcej dialóg a kompromisy. V tom sa líšil napríklad od Pia XII., ktorý pohrozil exkomunikáciou každému, kto čo i len uznal legitimitu komunistických režimov.
Foto: Reuters
Ján Pavol II.**
Ján Pavol II. sa ako Karol Wojtyla narodil 18. mája 1920 vo Wadowiciach pri Krakove v Poľsku. Od roku 1938 študoval na Jagelovskej univerzite v Krakove polonistiku a filozofiu. Po zatvorení univerzity cez vojnu pokračoval v štúdiách súkromne, pričom pracoval v kameňolome a neskôr v chemickej továrni. Od roku 1942 sa začal pripravovať štúdiom teológie na kňazské povolanie. Za kňaza bol vysvätený 1. novembra 1946. O dva roky neskôr dovŕšil štúdium na inštitúte Angelicum v Ríme doktorátom.
Od roku 1948 pôsobil ako kňaz vo farnosti v Niegowiciach a farár v Krakove. Od roku 1951 pokračoval v štúdiu na Jagelovskej univerzite a pôsobil tiež ako univerzitný kaplán. O rok neskôr začal prednášať etiku v kňazskom seminári v Krakove a od roku 1956 pôsobil ako profesor na Katolíckej univerzite v Lubline.
V roku 1958 bol vymenovaný za pomocného biskupa v Krakove a o päť rokov neskôr sa stal krakovským arcibiskupom – metropolitom. 29. mája 1967 ho pápež Pavol VI. vymenoval za kardinála. Za pápeža ho kardináli zvolili 16. októbra 1978, ako 269. pápeža v dejinách cirkvi, ako prvého Netaliana po 455 rokoch od smrti Hadriána VI. z holandského Utrechtu, a zároveň prvého Slovana vôbec. Zvolil si meno svojho predchodcu Jána Pavla I., ktorý bol na pápežskom stolci iba 33 dní. Pontifikát Jána Pavla II. je tretím najdlhším v histórii.
Najkritickejším dňom v jeho živote bol 13. máj 1981, keď na Námestí sv. Petra v Ríme naňho Mehmet Ali Agca spáchal atentát . Dátum atentátu sa symbolicky zhodoval s výročím zjavenia Panny Márie vo Fatime, kam Svätý Otec po vyzdravení putoval z vďaky za záchranu života.
Ján Pavol II. bol veľkým „cestovateľom“ na pápežskom stolci. Jeho pastoračné cesty do množstva krajín na všetkých kontinentoch sa stali pre neho symbolické. Pápež aktívne pracoval aj na diplomatickom poli. Výraznou mierou prispel k pádu komunizmu vo svojej rodnej krajine, angažoval sa za rozširovanie slobody po celom svete, protestuje proti trestu smrti, snaží sa o oslobodenie politických väzňov, o sprostredkovanie mieru v bojujúcich krajinách. Jeho ďalším významným posolstvom je snaha o ekumenizmus. V roku 1986 navštívil ako prvý pápež rímsku synagógu, vyjadril ľútosť nad historickým podielom cirkvi na vzniku antisemitizmu, ospravedlnil sa za chyby cirkvi, očistil meno Galilea Galileiho, uctil si reformátora Martina Luthera. Vydal viacero sociálnych encyklík.
Americký časopis Time ho v roku 1994 vyhlásil za muža roka a prestížny bruselský týždenník European Voice ho nominoval za kampaň v prospech rozšírenia Európskej únie v Poľsku a presadzovanie kresťanských hodnôt na cenu Európan roka 2002. Je tiež známy ako spisovateľ, básnik a dramatik. Slovensko navštívil pápež Ján Pavol II. trikrát – v rokoch 1990, 1995 a v septembri 2003.
V posledných rokoch života ho oslabovala Parkinsonova choroba a pokročilý vek. Koncom januára 2005 pápeža hospitalizovali pre chrípku a problémy s dýchaním. Na konci marca sa jeho stav opäť rapídne zhoršil. Svätý Otec zomrel 2. apríla o 21:37 v jeho apartmáne vo Vatikáne.
Zdroj: SITA
