„Doktorka“ z koncentračného tábora, ktorá mala na svedomí brutálne lekárske experimenty na pacientoch v koncentračnom tábore Ravensbrück, bola v roku 1947 odsúdená len na 20 rokov väzenia, ale už v apríli 1952 ju oslobodili, vraj za dobré správanie. Slobodu si užívala až do svojej smrti 24. januára 1978.
Počas druhej svetovej vojny robili nacisti v koncentračných táboroch rôzne lekárske experimenty. Tie najhroznejšie mala na svedomí práve Oberheuserová v koncentračnom tábore Ravensbrück.
Deťom vstrekovala do tela za plného vedomia rôzne látky, po ktorých až päť minút trpeli a potom zomreli. Potom im odstránila končatiny a vnútorné orgány.
Odolnosť väzenkýň zisťovala tak, že im do rán sypala napríklad rozdrvené sklo. Po vojne ju odsúdili na 20 rokov, v roku 1952 ju ale z väzenia prepustili. Oberheuserová, ktorá zomrela v januári 1978 v západnom Nemecku, sa narodila pred 100 rokmi, 15. mája 1911.
Rodáčka z Kolína nad Rýnom vyštudovala v Bonne a Düsseldorfe medicínu, doktorát získala v roku 1937, neskôr sa špecializovala na dermatológiu. V 26 rokoch vstúpila do NSDAP, ako lekárka pôsobila v Düsseldorfe. V roku 1940 sa na základe inzerátu dostala do koncentračného tábora Ravensbrück severne od Berlína, kde pôsobila od začiatku roka 1941 do leta 1943.
Tento tábor bol vybudovaný v roku 1939 a od počiatku bol určený výhradne pre ženy. Do Ravensbrücku boli napríklad deportované aj ženy z vypálenej obce Lidice, v máji 1944 tu zomrela aj známa česká novinárka a spisovateľka Milena Jesenská.
V tábore zomrelo 70 percent väzenkýň
Lekárske experimenty v Ravensbrücku sa začali v lete 1942 pod vedením doktora Karla Gebhardta (1897–1948). Táborom prešlo viac ako 132 000 žien a detí, z ktorých skoro 70 percent zomrelo.
Značný podiel na tom mala Oberheuserová. Tá experimentovala so sulfanilamidom, antibakteriálnou látkou, ktorá regeneruje svaly a nervy, ale zároveň ničí pečeň a zle sa rozpúšťa v moči. Jeho účinky skúmala na 86 vybraných ženách, ktoré po aplikácii látky trpeli šialenými bolesťami.
Na deťoch skúšala, čo s nimi urobia olejové a barbiturátové injekcie. Akonáhle vstrekla látku do tela, tá sa začala okamžite šíriť do dôležitých orgánov, ktoré odumierali. Deti trpeli pri plnom vedomí tri až päť minút neznesiteľnými bolesťami. Potom im odstránila končatiny a vnútorné orgány.
Nakoniec sa na želanie nacistov pustila do experimentov so zraneniami. Zranení nemeckí vojaci totiž umierali na infekcie, ktoré im pôsobili cudzie predmety v tele. Oberheuserová preto vkladala väzňom do otvorených rán napríklad drevo, rozdrvené sklo, hrdzavé klince alebo piliny a pozorovala, čo to s nimi urobí a za ako dlho zomrú. Niekedy rany infikovala baktériami. Pokusy vykonávala aj na tehotných ženách, ktoré nútila k potratom. Podľa odhadov mala spôsobiť smrť priamo asi 60 ženám a deťom.
Zabíjala vraj „iba“ Poľky
Od augusta 1943 pôsobila Oberheuserová ako asistentka na chirurgii v sanatóriu Hohenlychen v Brandenbursku, kde ju aj zastihol koniec vojny. Potom ju v roku 1947 ako jedinú ženu súdili v tzv. doktorskom procese v Norimbergu. Počas súdu vyhlásila, že zabité boli iba ženy poľskej národnosti a že všetky boli nevyliečiteľné. Tvrdila, že je nevinná, a o svojich obetiach hovorila ako o pokusných králikoch.
Hertu Oberheuserovú v auguste 1947 odsúdili na 20 rokov väzenia. Rozsudok znel: „Vykonávanie lekárskych experimentov bez súhlasu skúmanej osoby na vojnových väzňoch a civilistoch z okupovaných krajín. Podieľala sa na vyvražďovaní ľudí v koncentračných táboroch. Obžalovaná je tiež vinná zo zločinov proti ľudskosti.“ Trest jej v roku 1951 zmiernili na desať rokov a v apríli 1952 ju z väzenia za dobré správanie prepustili.
Oberheuserová potom začala pôsobiť ako domáca lekárka v meste Stocksee na severe Nemecka. V roku 1956 ale prišla o miesto, keď ju spoznali jej bývalí pacienti z koncentračného tábora. O lekársku licenciu prišla v roku 1958, v roku 1965 sa presťahovala do porýnského Bad Honnefu. Zomrela 24. januára 1978 v Linzi nad Rýnom.
Po vojne prebehlo niekoľko súdov s vojnovými zločincami z Ravensbrücku. Hneď v tom prvom bolo vo februári 1947 odsúdených na trest smrti 11 osôb, z toho päť žien. Okrem jednej ošetrovateľky, dvoch dozorkýň aj dve dozorkyne z radov väzenkýň, Švajčiarka Carmen Moryová (v apríli 1947 spáchala samovraždu) a Vera Salvequartová, ktorá sa narodila v Československu.
Salvequartová (narodená pravdepodobne v obci Ohníč v okrese Teplice 26. novembra 1919), ktorej matka bola Češka a otec sudetský Nemec, bola zdravotnou sestrou. Prvýkrát ju zatkli už v roku 1941 údajne kvôli tomu, že žila so židovským mužom.
Po desiatich mesiacoch ju prepustili z koncentračného tábora Flossenbürg, v roku 1942 opäť zatkli a dva roky väznili. Nakoniec ju prepustili v apríli 1944 a potom údajne tvrdila, že odcudzila plány na raketu V2 a odovzdala ich Británii. V novembri 1944 bola opäť zatknutá, prevezená do Terezína a odtiaľ do Ravensbrücku.
Tu Salvequartová pracovala ako zdravotná sestra, väzenkyniam údajne dávala akýsi jedovatý biely prášok. Niektoré to vraj prežili. Svedectvo proti nej bolo rozporuplné, Salvequartová všetky obvinenia vyvrátila. Po odklade ju v 27 rokoch 26. júna 1947 obesili.