Geniálny 'blb' vstúpil pred sto rokmi do literatúry

"Poslušně hlásím, že jsem přišel na svět a chodil jsem do školy. Později jsem byl v učení u jedného truhláře a vyučil jsem se." Týmito slovami sa čitateľom prvýkrát predstavil "dobrý vojak Švejk". Jeho krátky životný príbeh vyrozprával Jaroslav Hašek na sto dvadsiatich riadkoch. Poviedku zverejnil istý pražský satirický časopis pred 100 rokmi.

22.05.2011 08:00
Jaroslav Hašek Foto:
Snímka asi z roku 1916. František Strašlipka (s cigaretou vpravo) je na nej s Jaroslavom Haškom, označeným krížikom na nohe.
debata (19)

Iste, svetoznámym sa náš hrdina stane až o ďalších desať rokov neskôr v románe Osudy dobrého vojaka Švejka, to však nič nemení na skutočnosti, že svoju hlavnú literárnu postavu začal Hašek modelovať už od polovice mája 1911.

Podľa niektorých bádateľov sa autor krátko predtým stretol aj so živým prototypom svojho hrdinu, mladým pražským remeselníkom Josefom Švejkom, bytom Na Bojišti 463 v druhom pražskom okrese (Vinohrady). Čo však bolo ešte dôležitejšie, Švejkovci žili vari štyridsať krokov od známeho hostinca U kalicha.

„V hospodě U kalicha seděl jen jeden host,“ čítame v prvej kapitole Osudov dobrého vojaka Švejka. „Byl to civilní strážník Bretschneider, stojící v službách státní policie. Hostinský Palivec myl tácky a Bretschneider sa marně snažil navázat s ním vážny rozhovor.“

Začudoval sa, že už tam nevisí obraz cisára pána. „Jó, to mají pravdu,“ odpovedal Palivec, „visel tam a sraly na něj mouchy, tak jsem ho dal na půdu. To víte, ještě by si někdo mohl dovolit nějakou poznámku a mohly by být z toho nepříjemnosti. Copak to potřebuju?“

A tak ďalej a tak podobne, veď to asi poznáte. V onen pamätný májový večer roku 1911 však bolo U kalicha ľudnatejšie a čo je hlavné – stretol sa tam Hašek so Švejkom starším. A ten ho pozval domov, kde sa spisovateľ zoznámil s jeho synom. Josef sa práve vrátil zo základnej vojenskej služby, ale predčasne, už po niekoľkých mesiacoch. Prečo, o tom porozprával Haškovi, ktorý mal zrazu „materiál“ na vytvorenie postavy vojaka, ktorý sa chvíľami správa ako slabomyseľný človek – čím vlastne prejavuje absolútnu neschopnosť vojenskej služby – a chvíľami priam prekypuje horlivosťou „slúžiť cisárovi pánovi“.

Onoho „materiálu“ bolo dosť na celú zbierku humoresiek, ktoré vyšli už o rok pod názvom Dobrý vojak Švejk a jiné podivuhodné historky. Samozrejme, Hašek svoju postavu nestotožnil so živou predlohou, rozvinul ju o vlastnosti odpozorované u iných ľudí a obohatil aj vlastnou fantáziou.

A o skutočnom Švejkovi, s ktorým sa naďalej stretával, nikomu nerozprával. Podľa spomienok Haškovho blízkeho priateľa Emila A. Longena, spisovateľ to robil dosť často, že svojich početných priateľov a známych navzájom nezoznamoval. Ak Švejka niekedy musel predstaviť, tak spravidla ako bratranca a zakaždým pod iným menom.

Je však pravdepodobné, že sám Švejk trval na utajení, najmä po tom, čo sa v Haškovej tvorbe začal pod jeho menom objavovať ako „notorický blb a idiot podle všech přírodních zákonu vynalezených psychiatrickými vědátory“.

Haškov priateľ Josef Švejk

Mimochodom, o tomto Švejkovi – stolárovi -sa veľmi dlho nevedelo. Alebo si ho tak dlho nevšímali známi haškológovia?

Dosť na tom, že až koncom horúceho leta 1968 vyšiel v českom časopise Květy článok od vtedy málo známeho publicistu Jaroslava R. Veselého pod názvom Haškov priateľ Josef Švejk.

Autor mal šťastie pozhovárať sa s prototypom Haškovho hrdinu krátko pred jeho smrťou. Dokonca získal od neho rukopisné spomienky i rodinné fotografie. Skutočný Švejk vysvetlil Veselému aj svoje chápanie románového Švejka – v čom si boli podľa neho podobní a čím sa líšili.

„Keď som v roku 1914 narukoval do rakúskej armády,“ spomínal, „zaradil som sa medzi ulievačov a sabotérov a hral som chytrého hlupáka podľa zásady – hlúposťou proti vojenským hlúpostiam. Aj na fronte som sa stál titulárnym idiotom. To sa vie, že som nedokázal tak hladko prekĺznuť všetkými komplikovanými situáciami a konfliktami ako hrdina románu. Nemal som takú bohatú zásobu pretvárky, výrečnosti a prešibanosti, hoci som mal vždy rad zábavu a nikdy som nijakú nepokazil.“

Objav reálneho Švejka však prišiel vo veľmi nevhodnom čase, keď celá spoločnosť žila oveľa dôležitejšími udalosťami. Bolo to bezprostredne po sovietskej okupácii Československa, a tak vec čoskoro upadla do zabudnutia.

Renomovaní českí znalci Haškovho diela boli naďalej presvedčení, že autor si pre svoju postavu vypožičal meno od statkára a poslanca ríšskeho parlamentu za agrárnu stranu tých čias, človeka prorakúskeho zmýšľania – Josefa Švejka. Načo by to však robil? Vraj spisovateľ používal tento trik – pripisovať komickým postavám mená verejne známych osôb – pomerne často, čím dosahoval satirický účinok.

Muselo uplynúť ďalších takmer 20 rokov, kým sa k Veselého svedectvu dostal známy ruský bohemista Sergej Nikoľskij, profesor moskovskej univerzity, a uskutočnil vlastný výskum. Zistil, že cesty Haška a skutočného Švejka sa niekoľkokrát skrížili aj počas svetovej vojny, hoci na východný front sa dostali z iných východiskových bodov. Inými slovami, v roku 1914 určite neslúžili obaja v 91. budějovickom regimente.

Obaja sa však neskôr ocitli v ruskom zajatí a spočiatku dokonca v tých istých zajateckých táboroch – v Darnici za Kyjevom. To sa už písal február 1917 a práve vtedy vznikla Haškova próza Dobrý vojak Švejk v zajatí, akási predpríprava na budúci veľký román. Môže niečo také byť iba náhodná zhoda okolnosti?

Po čase vstúpil Švejk, podobne ako Hašek, medzi československých legionárov a zaskvel sa v boji pri Zborove, za čo bol dvakrát vyznamenaný.

Nikoľskij, ktorý žije v Moskve a ešte aj v svojich 88 rokoch sa venuje tejto téme, vonkoncom nevylučuje, že sa mohli stretnúť aj tretíkrát – v Samare. Ak sa to stalo, tak za veľmi dramatických okolností, lebo vtedy sa už nachádzali na opačných stranách frontu.

Hašek medzitým prebehol k červenoarmejcom, nestihol však ustúpiť s hlavnou jednotkou a ukrýval sa v jednom dome na predmestí. Švejk sa dostal do ozbrojeného oddielu, ktorý mal priviesť Haška „živého alebo mŕtveho“. Vraj zavčasu varoval spisovateľa, aby sa stratil, čím mu zrejme zachránil život.

Stretli sa aj po vojne? Veselý tvrdil, že áno. Ba dokonca, čo znie až neuveriteľne, vo februári 1921 zašli Hašek so skutočným Švejkom do pražskej kaviarne Union, kde už ich očakával maliar Josef Lada. Tam urobil aj prvú skicu svojho Švejka pre Osudy dobrého vojaka. Román začal vychádzať už v marci toho istého roku v zošitoch na pokračovanie aj s Ladovými ilustráciami (zatiaľ čiernobielymi).

Ešte tam bol Strašlipka

Skutočný Švejk, stolár, naozaj žil a dožil sa 74 rokov, o 34 viac ako Hašek, ktorý zrejme doplatil na neusporiadaný bohémsky život. Medzi haškológmi však dodnes prebiehajú spory o tom, či tento človek bol predlohou pre románového hrdinu. Napríklad popredný český znalec Haškovho diela Radko Pytlík naďalej tvrdí, že akékoľvek kontakty medzi autorom a stolárom sú historicky nedoložiteľné, aj keď táto osoba nepochybne existovala.

Ďalší z českých znalcov Jaroslav Šerák, ktorý preskúmal v archívoch všetkých piatich či šiestich do úvahy prichádzajúcich Švejkov, tvrdí, že stolár bol a je najpravdepodobnejší prototyp.

Postupne sa črtá istý kompromis, podľa ktorého mal románový hrdina niečo zo Švejka stolára a niečo z Františka Strašlipku, vojenského sluhu nadporučíka Lukáša. Hašek sa s ním spoznal až v armáde počas svetovej vojny. Boli spolu aj v ruskom zajatí, potom sa však ich cesty rozišli.

Románový Švejk zrejme prevzal od Strašlipku jeho rozprávačskú vášeň a mnohé historky, ktoré sa začínali rozkošnou formulkou „to jsem znal jednoho“ a román nimi doslova oplýva. Nikoľskij ich napočítal takmer 150!

Znie to paradoxne, ale meno Švejk je dnes vo svete populárnejšie, ako meno jeho literárneho otca – stvoriteľa. Na Slovensku patrí Švejk medzi najobľúbenejšie románové postavy. Možno preto, že Slováci patrili kedysi s Čechmi do jednej monarchie a bojovali v jednej c. k. armáde.

Ktosi nazval Švejka donkichotom rakúsko-uhorskej monarchie. Nie je to však celkom presné. Donkichot je rytier „bez bázne a hany“ zatiaľ čo „Švejk je osobitný typ, nič s ním nepohne, je vyrovnaný so svojou situáciou, správa sa a koná tak, aby prežil,“ pripomína český historik umenia Josef Kroutvor.

Sám Hašek charakterizoval Švejka slovami: „Dnes můžete potkat v pražských ulicích muže, který sám neví, co vlastně znamená v historii nové, velké doby. Jde skromně svou cestou, neobtěžuje nikoho a není obtěžován žurnalisty, kteří by ho prosili o interview. Kdyby ste se ho otázali, jak jse jmenuje, odpověděl by vám prostince a skromně: Já jsem Švejk.“

Nielen Čechom, aj mnohým Slovákom je takýto typ aj mentálne blízky. Raz pôsobí ako dobrák od kosti, inokedy ako prešibaný lump. Kto sa v ňom vlastne vyzná?

Vďační Slováci nezabúdajú

Vďační Slováci postavili sochu nie Haškovi, ale jeho Švejkovi, a to ako prví na svete. Stojí vedľa staničnej budovy v Humennom, pri tamojšej studni. Vlak s 91. regimentom sa tam zastavil cestou na východný front.

Spomínate, vodu z onej studne ponúkol Švejk poručíkovi Dubovi? „Voda je tam u tý pumpy, jak vidíte, pane lajtnant, nějaká žlutá, to bude asi nějaká železitá voda,“ povedal dobrý vojak. „Takový vody jsou moc zdravý a užitečný.“ Poručík potom "vypil celou sklenici vody, po které se mu v ústech převalovala chuť koňské moče a hnojůvky“.

Duchovnou matkou pamätníka bola pred trinástimi rokmi praktická lekárka Iveta Plšeková, vtedy zástupkyňa prednostu Okresného úradu v Humennom. Medzitým sa odsťahovala s manželom do Bratislavy, ale stále ľutuje, že pôvodný projekt sa nedokončil. Išlo o to, sledovať Švejka po celej trase jeho pluku z Českých Budějovíc až do Haliča. A všade mu postaviť pamätník. Podarila sa iba spolupráca s poľským Sanokom. Tam sedí kamenný Švejk na lavičke pred budovou bývalého nevestinca.

Ako však zistil ruský publicista Jurij Cingovatov, na Ukrajine zvečnili Švejka nezávisle od toho projektu už v Ľvove, v Lucku a v Donecku. A chystá sa stavba pamätníka v ruskej Penze…

Pred 55 rokmi vyšiel u nás aj slovenský preklad Osudov dobrého vojaka Švejka z pera spisovateľky Zuzky Zgurišky. Vraj preto, aby mu porozumeli aj ti, čo neovládajú češtinu. Zguriška preložila pražský žargón do spisovnej slovenčiny, miestami použila myjavské nárečie. Na knihu sa zosypala spŕška kritiky. Aspoň jedna ukážka na porovnanie:

Originál: "Vy myslíte, že to císař pán takhle nechá bejt? To ho málo znáte. Vojna s Turky musí být. Zabili jste mně strejčka, tak tady máte přes držku.

Preklad: „Vy si myslíte, že cisár pán to nechá len tak? To ho málo poznáte. Vojna s Turkom musí byť. Zabili ste mi strýka, tak tu máte po pysku.“

Niekedy pred štvrťstoročím sa o pokúsil Švejka preložiť aj Bohuslav Hečko. Potom sa však rozhodol nič nezverejňovať. Zrejme usúdil, že Slováci rozumejú dobrému vojakovi aj bez tlmočníka…

19 debata chyba