„Všetci, ktorí si želajú odísť, budú prevezení, veľkí a malí, mladí a starí… Nik vám neublíži.“ V rovnaký deň zranený Sadik Selimovič, ktorý na rozdiel od otca, troch bratov a 8-tisíc ďalších srebrenických mužov a chlapcov najhoršiu európsku masakru od druhej svetovej vojny prežil, z úst veliteľa bosnianskosrbských jednotiek počul niečo iné. „Mladič povedal doslova: Zabijú všetkých mužov a hodia ich do rieky Drina ako potravu pre ryby, ale nechajú odísť ženy, aby trpeli.“
Bol nielen strojcom genocídy v Srebrenici, ale dohliadal aj na 43-mesačné kruté obliehanie Sarajeva, ktoré zaplatilo životmi štyritisíc ľudí. „Vypáľte im mozgy!“ prikázal vtedy delostrelcom.
Jeho vojaci ho milovali ako spravodlivého veliteľa a skúseného stratéga. Pod jeho velením dobyli tri štvrtiny Bosny. Mnohí Srbi ho preto dodnes považujú za národného hrdinu. Bosniaci a Chorváti ho však obviňujú z chorobnej nenávisti k všetkému nesrbskému. Jej zárodkom možno bola smrť jeho otca, ktorého na sklonku vojny zabili ustašovci – chorvátski fašisti.
Partizánsky syn z juhu Bosny, od troch rokov sirota, chcel byť pôvodne učiteľom. Napokon si zvolil vojenskú dráhu. Väčšinu rokov odslúžil v Macedónsku. Keď v lete 1992 prepukla vojna v Chorvátsku, prevelili ho tam. Na jar 1992 ho povýšili na generála a vymenovali za veliteľa juhoslovanských jednotiek v Bosne, kde sa práve začínala najkrvavejšia kapitola rozpadu Juhoslávie. Vzápätí, keď Belehrad formálne z konfliktu vycúval, ho bosnianskosrbský prezident Radovan Karadžič postavil na čelo vlastnej armády.
Karadžič a Mladič si nie vždy rozumeli. Na varovanie, že NATO chystá nálety na srbské pozície, prchký generál odvrkol: „Tak ja budem bombardovať Londýn.“ Bosnianskosrbský vodca ho musel opraviť: „To je hlúposť, idiotské a nezodpovedné vyhlásenie!“
Vojnu, v ktorej prišlo stotisíc ľudí o život a dva milióny o domovy, Mladič chápal ako odvetu za päťstoročnú osmanskú porobu. Bosniakov, slovanský národ vyznávajúci islam, pritom hanlivo označoval za Turkov, ktorým sa treba pomstiť.
Mierová dohoda z jesene 1995 predznamenala koniec Mladičovej kariéry. O necelý rok odišiel do výslužby a pred zatykačom haagskeho tribunálu sa utiahol do ústrania. O mieste jeho pobytu kolovali tie najdivokejšie fámy: Strážia ho vraj desiatky vojnových veteránov… Uniká len s malým sprievodom… Podrobil sa plastickej operácii… Má dvojníka… Stôp však po sebe zanechával viac ako Karadžič, ktorý, paradoxne, skončil v Haagu tri roky pred ním.
Mladič sa podľa viacerých svedectiev ešte aj po páde režimu Slobodana Miloševiča voľne pohyboval po srbskej metropole. V správe vojenskej rozviedky spred piatich rokov sa uvádza, že sa až do júna 2002 skrýval vo vojenských objektoch. Dôstojníci v aktívnej službe, ktorí sa dovtedy starali o jeho bezpečnosť, mu pomohli uniknúť a ochranu generála prevzali penzionovaní srbskí a bosnianskosrbskí vojaci, pripustila vyšetrovacia správa, podľa ktorej Mladič ešte koncom roka 2005 poberal srbský vojenský dôchodok.
Terajšia srbská vláda sa zaprisahávala, že Mladičovi ide tvrdo po krku. „Zadržali sme muža číslo jeden, nevidím dôvod, aby sme nedolapili aj muža číslo dva,“ tvrdil v lete 2008 premiér Mirko Cvetkovič. Nebolo to však také jednoduché. Kult Mladiča, ako ochrancu národa, totiž medzi Srbmi prežil dlhšie ako sympatie ku Karadžičovi.