„Oslavujeme dve desaťročia modernej štátnosti Chorvátska posilnení úspechom pri dosiahnutí strategického cieľa – Chorvátsko je späť doma, kam patrilo, v Európe,“ cituje agentúra HINA chorvátsku premiérku Jadranku Kosorovú, ktorá spoluobčanom pripomenula „narodeninový darček“ od Európskej únie. Dvadsaťsedmička v predvečer výročia dala Záhrebu zelenú, aby dokončil prístupové rokovania a od júla 2013 sa stal riadnym členom únie.
Ani európska perspektíva však mnohým Chorvátom, vyčerpaným ťažkou hospodárskou situáciou a znechuteným pôsobením vlastnej vlády, nedokázala povzniesť náladu. „V roku 1991 som bol nabitý národným cítením, nádejou, že sa staneme súčasťou demokratickej Európy,“ povedal pre agentúru AFP 43-ročný učiteľ základnej školy Hrvoje Djurak. „Dnes vinou neschopnosti našich politikov, ktorí priviedli krajinu na pokraj chudoby, som sklamaný a zneistený budúcnosťou,“ dodal.
V tomto sklamaní nie je záhrebský učiteľ v Chorvátsku sám. A podobné nálady vládnu aj v susednom Slovinsku, ktoré je pritom právom považované za najúspešnejšiu krajinu bývalej Juhoslávie. Slovinci do Európskej únie vstúpili už v roku 2004, a tri roky nato sa im ako prvým spomedzi postsocialistických krajín podarilo zaviesť euro. Priemerná mzda v tomto tradične najvyspelejšom severozápadnom kúte bývalej Juhoslávie je tisíc eur, o čom sa ľuďom v ostatných republikách bývalej federácie môže iba snívať. Najviac sa Slovincom približujú práve Chorváti, ktorí priemerne zarábajú takmer 750 eur, vyše dvojnásobne viac ako pred dvadsiatimi rokmi.
Aj jedni aj druhí sú však s kvalitou svojho života nespokojní. V Slovinsku i Chorvátsku je viac tých, čo si myslia, že dnes žijú horšie, ako pred dvoma desaťročiami, než tých, ktorí sú presvedčení o opaku. Obe krajiny trápi vysoká miera nezamestnanosti. V Slovinsku sa s 12,3 percenta vyšplhala na desaťročné maximum. A v Chorvátsku dosahuje oficiálne až 13,5 percenta, pričom do tohto čísla nie sú zahrnuté tisíce ľudí formálne zamestnaných v neživotaschopných štátnych podnikoch.
Istú trpkosladkú útechu môžu Chorváti – známi odvekou rivalitou so Slovincami – nájsť v škodoradosti z toho, že ani ich susedia v poslednom období neprežívajú dobré časy. Slovinsko sa stále nevie spamätať z tvrdého dosahu svetovej hospodárskej krízy, v dôsledku ktorej sa jeho ekonomika predvlani prepadla až o osem percent. Ľubľana už začína mať vážne problémy s nevyrovnanosťou verejných financií. Menšinová vláda Boruta Pahora, ktorú v blížiacich sa parlamentných voľbách čaká rovnako ako Kosorovej kabinet prakticky neodvratná zdrvujúca porážka, má pritom málo síl, aby krajinu odviedla z hroziacej gréckej cesty.
Napriek všetkým ťažkostiam však Slovinsko a Chorvátsko zostávajú v priestore bývalej federácie najodolnejšími krajinami pred jugonostalgiou. V Srbsku a Bosne je takmer dvojnásobne vyšší pomer tých, ktorí si myslia, že pred dvadsiatimi rokmi sa im žilo lepšie než teraz.
Dnes už je samostatných všetkých šesť bývalých juhoslovanských republík. Po Slovinsku, Chorvátsku, Macedónsku, Bosne a Čiernej Hore sa od Srbska napokon jednostranne odtrhlo aj Kosovo, ktoré Belehrad stále považuje za svoju súčasť. Pohľady na historický medzník z 25. júna 1991 sa v jednotlivých štátoch bývalej Juhoslávie výrazne odlišujú. Kým 92 percent Slovincov a 82 percent Chorvátov si myslí, že rozhodnutie o odtrhnutí ich republík bolo správne, čo sú takmer rovnaké čísla, ako v referendách o nezávislosti pred dvoma desaťročiami, mnohí obyvatelia najväčšej republiky bývalej Juhoslávie sa s rozpadom spoločného štátu dodnes nedokázali zmieriť. S odstupom času krok Slovinska odobruje iba 49 percent a Chorvátska dokonca len necelých 38 percent Srbov.
Rozpad niekdajšej Juhoslávie sprevádzalo krvavé násilie
Rozpad Juhoslávie, odštartovaný pred 20 rokmi, sprevádzala séria krvavých konfliktov, ktoré vo väčšej či menšej miere zasiahli prakticky všetky nástupnícke krajiny
Slovinská vojna za nezávislosť (1991) – Takzvaná desaťdňová vojna vypukla po tom, čo Slovinsko vyhlásilo 25. júna 1991 nezávislosť .Belehrad to označil za nelegálny krok a Juhoslovanská ľudová armáda obsadila slovinské hraničné priechody. Boje medzi zväzovou armádou a slovinskou Teritoriálnou obranou trvali od 27. júna do 6. júla 1991 a zomrelo pri nich viac ako 60 osôb.
Vojna v Chorvátsku (1991–1995) – vyhlásenie nezávislosti Chorvátska z 25. júna 1991 odmietol uznať Belehrad i početná srbská menšina, ktorá s podporou federálnej armády ovládla asi tretinu chorvátskeho územia, kde vyhlásila Republiku srbská Krajina. Po ťažkých bojoch, ktoré zničili Vukovar a poškodili Dubrovník, obe strany začiatkom roka 1992 uzavreli prímerie. Napriek prítomnosť síl OSN konflikt pokračoval, hoci s menšou intenzitou. Druhá fáza vojny vypukla v lete 1995, keď chorvátske sily dobyli celú Republiku srbská Krajina s výnimkou Východného Slavónska. Vojna sa skončila na jeseň 1995, pričom Východné Slavónsko bolo k Chorvátsku pripojené bez násilia v januári 1998. Vojna si vyžiadala 20-tisíc životov a z domovov vyhnala vyše 200-tisíc ľudí.
Vojna v Bosne a Hercegovine (1992–1995) – Násilie v krajine obývanej Srbmi, Bosniakmi (Moslimami) a Chorvátmi prepuklo na jar 1992 po referende za nezávislosť. Srbi, ktorí hlasovanie bojkotovali, vyhlásili vlastný štát – Republiku srbskú v Bosne – a s podporou Belehradu ovládli bezmála dve tretiny krajiny. Bosnianski Chorváti vyhlásili vlastnú Chorvátsku republiku Herceg-Bosna, podporovanú Záhrebom. V etnicky motivovanej občianskej vojne sa ani jedna strana nevyhýbala zločinom proti civilnému obyvateľstvu. Ich symbolom sa stal masaker v Srebrenici, kde srbské jednotky v júli 1995 povraždili takmer 8¤000 Bosniakov. Vojnu, ktorá si vyžiadala stotisíc mŕtvych, ukončila Daytonská mierová dohoda podpísaná v novembri 1995. Na jej základe bol z Bosny vytvorený útvar skladajúci sa z moslimsko-chorvátskej Federácie Bosny a Hercegoviny a Republiky srbskej.
Vojna v Kosove (1998–1999) – Snaha prevažne albánskeho obyvateľstva juhosrbskej provincie Kosovo o získanie nezávislosti viedla v 90. rokoch k vzniku Kosovskej oslobodzovacej armády, ktorá začala teroristické akcie proti srbským cieľom. V roku 1998 vyslala vláda Slobodana Miloševiča do Kosova ozbrojené jednotky na potlačenie povstania. Po tom, čo začiatkom roka 1999 Belehrad odmietol návrh mierovej dohody z Rambouillet, NATO 78 dní bombardovalo srbské ciele. Výsledkom bolo stiahnutie srbských jednotiek z Kosova, ktoré síce formálne zostalo súčasťou Srbska, ale fakticky sa stalo medzinárodným protektorátom. Napriek protestom Srbska vyhlásilo Kosovo vo februári 2008 nezávislosť. V kosovskej vojne zahynulo vyše 10-tisíc ľudí.
Povstanie Albáncov v Macedónsku (2001) – Vyhlásenie nezávislosti Macedónska v septembri 1991 nepoznačilo násilie. To vypuklo až začiatkom roku 2001, keď radikáli z albánskej menšiny začali ozbrojený boj za sebaurčenie. Ozbrojený konflikt ukončil v auguste 2001 podpis ohridskej mierovej dohody. Tá rozšírila práva macedónskych Albáncov, zaviazala povstalcov na odovzdanie zbraní a súhlasila s monitorovacou misiou NATO v krajine.
Odtrhnutie Čiernej Hory (2006) – Posledná z bývalých juhoslovanských republík, ktorá zostávala vo zväzku so Srbskom, sa od neho oddelila pokojnou cestou. Zoči-voči riziku vypuknutia ďalšej krvavej vojny prijali Belehrad a Podgorica sprostredkovateľskú misiu Európskej únie. Tá najskôr presadila transformáciu juhoslovanskej federácie na konfederáciu a napokon v máji 2006 za aktívnej účasti slovenských diplomatov pomohla zorganizovať v Čiernej Hore referendum. V júni 2006 Čierna Hora vyhlásila nezávislosť a Srbsko ju uznalo. .
