„Prvé správy o bombe som získal z internetu,“ hovorí Peter Pavilek. Slovák, ktorý sa do Nórska presťahoval pred rokom, mal práve v piatok 36. narodeniny. Býva v širšom centre Osla, na jednej z hlavných ulíc, ktorú domáci pre množstvo obchodov a barov volajú V. avenue. Podozrivé mu neboli ani húkajúce sirény na sanitkách a požiarnických autách. „Sme naozaj na rušnej ulici, neďaleko je nemocnica a kúsok od nás požiarna stanica, na húkačky som zvyknutý,“ dodáva.
Keď sa dozvedel, čo sa stalo, najprv volal domov, že je v poriadku a odpovedal na esemesky a maily od všetkých, čo oňho mali strach. A potom sa sám spájal s kamarátmi, aby zistil, či a čo vedia. „Správy sa šírili rýchlo. Ešte neviem tak dobre po nórsky, aby mi stačili domáce médiá, na webe som čítal články slovenských a českých serverov. Cez web som bol v kontakte so slovenskými kamarátmi doma a nórskymi v Oslo. V hlavnom meste je síce pomerne početná komunita Slovákov, no žiadneho nepoznám. Sotva bol nejaký z nich na ostrove a čo viem, ani v Oslo sa žiadnemu nič nestalo.“
Masakry sú v Nórsku plné médiá. „Všetky tri verejnoprávne kanály vysielali spravodajstvo a celú noc namiesto videoklipov, ktoré zvyknú púšťať, pokračovali v informovaní. Dokonca sa pridali aj súkromné stanice – na dvoch z nich na čiernom pozadí iba informovali, že prerušili vysielanie a tretia preberala správy z verejnoprávnej televízie.“
Nórsko je v šoku, to cíti aj Peter Pavilek. „Naša ulica, zvyčajne rušná a aj v sobotu zväčša upchatá z množstva áut, sa vyľudnila. Ľudia poslúchli výzvy, aby ostali doma. Aj tí, ktorých som stretol v potravinách, keď som si šiel nakúpiť, vôbec nehovorili. To som ešte nezažil, z absolútneho ticha až mrazilo. Centrum, kde došlo k výbuchu, hermeticky uzavreli, električky začali jazdiť až okolo polnoci. Ešteže sú prázdniny a veľa Nórov ušlo z Osla na dovolenky za teplom, mohlo to byť aj horšie,“ vysvetľuje.
Doteraz sa Peter v severskej krajine ničoho nebál. „Aj keď som sem-tam išiel domov nadránom, pešo a prázdnymi ulicami, mal som pocit totálnej bezpečnosti. Keď pred pár týždňami zastrelili v meste mladíka, čakajúceho na taxík, boli toho plné médiá, na nič také domáci nie sú zvyknutí. Neviem, čo sa zmení v mojom myslení, ale pocity Nórov a ich pohľad na bezpečnosť sa zmení určite. Raz sme mali v našej práci firemnú akciu a zúčastnil sa na nej nórsky kráľ. Čudoval som sa, že pred jeho príchodom prišiel len jeden policajt a so psom prehľadal firmu prehľadal – čakal som celú armádu ochrankárov. V sobotu prechádzal popod moje okná autobus s kráľovskou strážou. Zvyčajne jazdí sám, teraz s húkačkami a policajnou eskortou. Netrúfam si odhadnúť, ako rýchlo potrvá, kým sa tu život vráti do normálnych koľají.“
Aj v čase nášho telefonátu sedel Peter za internetom, hltal informácie a četoval s priateľmi. „Všetci sú doma – jednak preto, že ich k tomu vyzvali a aj preto, že majú trochu strach. Mnohí, spolu so mnou, nevedeli spať – do piatej rána pozerali správy a na webe rozoberali, čo sa stalo. Veria, že to bola len akcia jednotlivca a dlho, dlho sa nič podobné nestane.“
