Kuba chce modernizovať štát. Ktoré opatrenia prinášajú ovocie a čo treba ešte urobiť, aby sa posilnila ekonomika?
Šiesty kongres komunistickej strany vytýčil línie hospodárskych zmien, ktorých hlavným cieľom bude zvýšenie výroby, produktivity práce a efektívnosti. Naďalej zostáva bezplatné pre všetkých občanov – zdravotníctvo vrátane transplantácií, vzdelanie, a to od predškolského veku až po získanie akademických titulov, a šport vo všeobecnosti. Plánovanie bude stále základom na stanovenie novodobých cieľov, ibaže nebude stáť chrbtom k požiadavkám trhu. Ide o hľadanie agilného, výkonného štátneho aparátu a o odstránenie byrokracie, o poskytnutie väčšej autonómie podnikom, aby mohli uplatňovať návrhy a skúsenosti svojich zamestnancov, ktorí budú mať väčší aktívny podiel na výrobe a kontrole a aby sa miestne a provinčné samosprávy priamo zúčastnili na hospodárskom živote vo svojom meste či v regióne. Štát sa bude zaoberať hlavnými strategickými podnikmi, zatiaľ čo menšie závody a iné prevádzky prejdú do súkromného sektora. Nenastane nijaký predaj podnikov nadnárodným a zahraničným spoločnostiam.
Začína si Kuba lepšie uvedomovať dôležitosť súkromného sektora?
Ešte vlani pracovalo v štátnom sektore 90 percent všetkej pracovnej sily našej krajiny, takže, ak menšie závody a prevádzky prejdú do súkromného sektora, štát bude môcť efektívnejšie obhospodarovať štátny majetok. Súkromný sektor musí pohltiť všetkých pracovníkov uvoľnených zo štátnych podnikov a inštitúcií, teda – 1 800 000 ľudí. Bude to proces, ktorý sa prispôsobí vývoju reálnej situácie, čo znamená, že nepôjde o žiadnu šokovú terapiu, že nikto nezostane na ulici. Doteraz všetci zamestnanci, ktorí boli uvoľnení zo štátneho sektora, našli uplatnenie v súkromnom sektore.
Je to náznak kapitalizmu v socialistickej Kube?
V nijakom prípade nejde o smerovanie ku kapitalizmu ani o výpredaj národného majetku. Malé prevádzky sa dajú do prenájmu súkromníkom, aby si vytvorili svoje družstvá. Posledné údaje o rozvíjajúcom sa súkromnom sektore sú povzbudzujúce: dodnes v ňom pracuje 326-tisíc osôb a toto číslo neprestajne rastie. Z nových súkromníkov, ktorí si otvorili prevádzky, bolo 68 percent bez stáleho zamestnania a 30 percent z nich tvoria dôchodcovia a ženy z domácnosti. O súkromný sektor prejavilo záujem 630-tisíc občanov. Zatiaľ je povolených 181 odborov. Najviac pribudlo súkromných reštaurácií, kaviarní a predajní domácich výrobkov, osobných a nákladných taxíkov a poskytovateľov ubytovania. Zároveň pokračuje bezplatné prenajímanie štátnej neobrábanej pôdy, ktorej je 868-tisíc hektárov. Dosiaľ bolo prenajatých 68 percent. Na 77 percentách tejto pôdy sa už pracuje. Väčšina slúži na chov dobytka, na ostatnej sa pestujú ryža, cukrová trstina, káva, tabak, ovocie, zelenina a iné.
Medzi Kubou a USA existuje už dlho veľké napätie. Vidíte nejaké zlepšenie vo vzťahoch od nástupu Baracka Obamu do Bieleho domu?
Obama prakticky zrušil všetky opatrenia, ktoré zaviedol proti Kube jeho predchodca George Bush. Okrem toho však nedošlo k nijakej zmene v politike USA vedenej voči Kube. Aj naďalej trvá pôvodná hospodárska, obchodná a finančná blokáda, v rámci ktorej Kuba nemôže používať dolár, nemá prístup na severoamerický trh, s výnimkou nákupu niektorých potravín za hotovostnú platbu. Kubánske lode nesmú kotviť v amerických prístavoch a zahraničné, ktoré boli na Kube, majú šesť mesiacov zakázaný vstup do USA. Existujú ďalšie problémy.
Aké?
Kuba nemá prístup do bánk OSN, do Svetovej banky a Medzinárodného menového fondu, pretože USA ako jeden z hlavných akcionárov blokujú kubánske transfery. Napríklad Kuba nemôže obchodovať s US Steel, pretože je majetkom USA. Dokonca nemôžeme obchodovať ani so spoločnosťami, ktoré majú 10 percent kapitálu USA. V Spojených štátoch je zakázaný predaj liekov pre kubánske deti.
Niektoré slovenské politické strany ostro kritizujú Kubu, ale tiež je pravda, že bývalý premiér Robert Fico sa zúčastnil na vašich oficiálnych recepciách. Ako hodnotíte komunikáciu so slovenskými predstaviteľmi a úradmi?
Myslím si, že týchto posledných päť rokov treba rozdeliť na etapy. Bolo obdobie, keď sme mali veľmi dobrú komunikáciu s vládou. Prakticky prišlo k normalizácii vzájomných vzťahov. Obchodný obrat sa z necelých 20 miliónov amerických dolárov zvýšil (v roku 2010) na viac ako 400 miliónov USD.
Po zmene vlády sa niečo zmenilo k horšiemu?
Keď bol premiérom Mikuláš Dzurinda, vzťahy medzi Slovenskom a Kubou boli napäté. Teraz by som ich označil za pomerne normálne. Mal som pocit, že vtedy Dzurinda kráčal v stopách Bushovej politiky. Obama je inakší, inteligentnejší, pragmatickejší. Môžeme mať odlišné vnímanie ľudských práv, ale pre mňa je dôležité, aby sme hľadali spoluprácu, či už v oblasti ekonomiky alebo kultúry. Treba sa správať viac pragmaticky. Je tu však zmena od roku 2010. Predtým sa ministri zahraničných vecí Ján Kubiš a Miroslav Lajčák prikláňali k ústretovejšiemu postoju ku Kube, tak ako to robilo Španielsko a obaja mali Ficovu podporu. V súčasnosti Slovensko skôr sleduje líniu ako Česko vo vzťahoch k našej krajine.
Ako sa vám spolupracuje s ministerstvom zahraničných vecí SR?
Nikdy sme tam nemali pevnú podporu bilaterálnych vzťahov. Ani predtým, ani teraz. Sú tam však stredné kádre, ktoré chcú udržať dobré vzťahy s Kubou; myslím tým riadiace kádre. Ešte doplním, že s časťou politických strán sme mali dobré vzťahy, tak s pokrokovými ako zastupujúcimi stred. Pravicové strany sa pridržiavali viac-menej protikubánskej orientácie. Jeden deň vzniknú a hneď na druhý deň sa vyslovia proti Kube.
Od novembra 1989 a rozdelenia federácie prežilo Slovensko zložité, ale zrejme nakoniec úspešné obdobie. Ako hodnotíte tunajší vývoj?
Každý národ má právo vybrať si systém v ktorom chce žiť a tiež to, či chce byť súčasťou iného štátu. Keďže ide o zložitú tému, lepšie je o tom nefilozofovať, ale zaželať Slovensku úspešné, prosperujúce hospodárstvo, ktoré poskytne dostatok prostriedkov na to, aby ani jeden jeho občan neostal na ulici, aby mali všetci prístup ku lekárskej starostlivosti, vzdelaniu, aby nebola nezamestnanosť, aby mladí nemuseli odchádzať do zahraničia a aby malo silnú a stabilnú vládu.
Našli ste si na Slovensku nových priateľov?
Áno, veľa. Je tu množstvo ľudí s dobrým srdcom. Slovenský národ je šľachetný, otvorený, komunikatívny. Čím viac sa človek vzdiali od hlavného mesta, tým viac to pocíti.
Povedzte nejaký príklad.
Napríklad keď som navštívil Očovú. Nadchol ma folklórny festival. Obyvatelia mimo veľkých miest sú otvorenejší, úprimnejší. Tak je to všade, aj na Kube. Páči sa mi, ako sa ľudia na vidieku pozdravia, ako si vedia pomôcť.
V internetovom rozhovore v marci 2007 pre Pravdu ste dostali odpoveď, či by ste si vedeli predstaviť aj inde žiť ako na Kube. Máte slovenské korene, bolo by reálne teda Slovensko ako vaša konečná stanica na dôchodku?
Som synom slovenského emigranta, ktorý vo mne zasial lásku k tejto krajine a jej národu, a preto je logické, že Slovensko má u mňa iné miesto ako všetky ostatné krajiny, v ktorých som pôsobil. Spájajú ma s ním historické, citové a rodinné vzťahy. Doteraz mám príbuzných v Novom Meste nad Váhom, Kremnici, v Nových Zámkoch a v Čechách v Unichove a blízko Prahy. Mojou vlasťou je však Kuba, kam sa po skončení pôsobenia na Slovensku vrátim.
Kedy odchádzate?
Misiu na Slovensku by som mal ukončiť koncom septembra. Počítam s tým, že doma budem pokračovať na ministerstve zahraničných vecí a keďže som členom Jednoty kubánskych umelcov a spisovateľov, voľný čas si vyplním aj písaním. Chcem dokončiť román, na ktorom pracuje päť rokov a pustiť sa do nového, ktorý mám už takmer načrtnutý. Okrem toho by som chcel napísať niekoľko rozprávok a ak príde inšpirácia, aj nejaké básne.