Nechcela emigrovať na Západ. Wolfgang zase býval v západnom Berlíne a odmietal sa usadiť v socialistickom štáte. Mladý pár žil preto striedavo v oboch častiach mesta. Slobodný pohyb na hraniciach v Berlíne im to dovoľoval. Až kým neprišiel 13. august 1961.
V tú nedeľu ráno boli spolu v Helginom východoberlínskom byte, keď v rádiu počuli, že NDR uzavrela hranice do západného Berlína. K hraničnému priechodu to nebolo ďaleko. Helga tam manžela odprevadila a rozlúčila sa. Obaja vedeli, že Helgu na západ nepustia. V ten deň sa na hraniciach ešte niekoľkokrát stretli. Cez ostnaté drôty si vymieňali veci, deti ešte zamávali otcovi. Neskôr im už postavený múr nedovolil ani to. Trvalo viac ako dva roky, kým NDR Wolfgangovi dovolila navštíviť rodinu.
Príbehov ako tento je mnoho. Berlínsky múr, ktorý začali stavať pred 50 rokmi, rozdelil tisíce rodín i priateľov. Meral 155 kilometrov, preťal 193 ulíc, osem liniek mestskej železnice a štyri linky metra. Západný Berlín úplne izoloval od zvyšku sveta, jeho obyvatelia zostali žiť medzi vysokými múrmi a ostnatým plotom.
Diera na hranici
V skutočnosti bol Berlín rozdelený už od druhej svetovej vojny. Víťazné mocnosti sa na tom dohodli na Jaltskej konferencii, keď si nemeckú metropolu rozparcelovali na americký, britský, francúzsky a sovietsky sektor. Potom však vypukla studená vojna a Sovieti svoje rozhodnutie oľutovali. Západný Berlín bol vlastne cudzím územím vnútri NDR, ktoré socialistický blok nemohol kontrolovať. Sovietsky diktátor Josif Stalin sa ho preto v roku 1948 pokúsil vyhladovať, keď uzavrel zásobovacie cesty zo Západu. Američania však využili letecký most a všetko potrebné vyše roka dopravovali vzdušnou cestou. Stalin napokon blokádu vzdal, ale problémy neustali.
Za uzatvorenie hraníc v Berlíne bojoval najmä šéf vládnucej Zjednotenej socialistickej strany Nemecka Walter Ulbricht. Stalina o to žiadal už v roku 1952, no ten si netrúfol porušiť dohodnutý štatút štyroch mocností. Väčšie pochopenie našiel Ulbricht u jeho nástupcu Nikitu S. Chruščova. Ten v roku 1958 štatút vypovedal a západné mocnosti vyzval, aby Berlín opustili. Mal sa zmeniť na demilitarizovanú zónu. Aj keď po protestoch Západu požiadavku stiahol, situácia bola ďalej neudržateľná.
Berlín totiž pripomínal korzo. Hoci medzi oboma časťami fungovali hraničné priechody a kontroly, ľudia mohli hranicu prekročiť kdekoľvek. Často totiž viedla priamo stredom ulice, takže stačilo, aby niekto vyšiel z domu alebo prešiel na druhú stranu cesty a už bol na Západe. Denne takto oboma smermi prechádzalo asi stotisíc ľudí – za prácou, do škôl, do kina či divadla, na návštevy aj za nákupmi. Spoločná bola aj mestská hromadná doprava. Len telefonický kontakt NDR prerušila už v máji 1952.
Pre NDR však bolo horšie, že tento hromadný pohyb obyvateľstva nemohla ustrážiť. Od roku 1949 až do 13. augusta 1961 ušli z krajiny vyše tri milióny, prevažne mladých ľudí, viac ako polovica cez západný Berlín. Vzhľadom na to, že NDR v tom čase mala len asi 17 miliónov obyvateľov, hrozil krajine hospodársky kolaps. „Dieru v hranici“ musela za každú cenu zaplátať. V marci 1961 štáty Varšavskej zmluvy preto opäť prišli s návrhom spraviť z Berlína „slobodné mesto“. Americký prezident John F. Kennedy to síce odmietol, no z jeho prejavu sa dalo vyčítať, že zaručiť môže iba slobodu západného Berlína.
Ulbrichtovo klamstvo
Ako vyplýva z dokumentov v moskovských archívoch, Ulbrichtovi sa Chruščova napokon podarilo presvedčiť až koncom júla 1961. NDR sa totiž naďalej vyľudňovala, o čo sa svojím dielom zaslúžil aj samotný Ulbricht. V polovici júna 1961 na otázku, či je pravda, že chce uzavrieť hranice so západným Berlínom, pred vyše 300 novinármi otvorene zaklamal: „Nikto nemá v úmysle stavať nejaký múr.“
Keďže nikto pred ním žiadny múr ani nespomenul, mnohí si to vyložili tak, že niečo také skutočne hrozí. Počet emigrantov z NDR sa preto dramaticky zvýšil. V júni ich do západného Berlína ušlo vyše 19-tisíc, v júli dokonca 30-tisíc. To rozhodlo. Začiatkom augusta 1961 súhlasili s týmto riešením aj členské štáty Varšavskej zmluvy.
Vedenie NDR sa však ešte predtým pokúsilo obmedziť počet občanov, ktorí žili vo východnom Berlíne a do západného denne dochádzali za prácou. V júni 1961 ich bolo vyše 60-tisíc. Východonemeckí policajti mnohých zatkli a nútili vzdať sa roboty. Napriek tomu ich však v západnej časti mesta až do poslednej chvíle pracovalo až 52-tisíc.
Lepšie riešenie ako vojna
Prípravy na uzatvorenie hraníc sa NDR darilo celkom úspešne tajiť. Preto noc na 13. augusta 1961 spôsobila taký šok. Akcia sa rozbehla krátko po polnoci. Vojenské a policajné jednotky o jednej v noci zablokovali Brandenburskú bránu, o hodinu neskôr Postupimské námestie. Do pol štvrtej stáli už všade na hraniciach stavebné zábrany, z 81 hraničných priechodov 69 uzavreli. Západoberlínska polícia vyhlásila pohotovosť, ale neostalo jej iné, iba bezmocne sa prizerať. Rovnako bezbranný bol aj starosta západného Berlína Willy Brandt, ktorý kvôli tomu prerušil volebnú kampaň.
Keď sa správa o uzavretí hraníc ráno rozšírila po meste, vo východnom Berlíne prepukla panika. Kto ešte mohol, ušiel na Západ. Do večera nasledujúceho dňa sa to podarilo asi 6 900 ľuďom. Dezertovali aj desiatky východonemeckých vojakov. Potom sa však hranica definitívne uzavrela. Už o dva dni začali oddiely NDR dočasné drôty a betónové zábrany nahrádzať múrmi. Ľudí, ktorí bývali v domoch na hranici, násilne vysťahovali, na budovách zamurovali všetky brány aj okná. Byty na Bernauer Straße muselo opustiť až 2 000 ľudí, zamurovali tam 37 obchodov, vyše 1 200 okien a 50 vchodov.
Zastávky metra, ktoré spájalo obe časti mesta, na východe zrušili a vstupy doň zamurovali. Na západ sa už nedostali ani ľudia, ktorí tam pracovali alebo študovali. V západoberlínskych podnikoch tak zo dňa na deň chýbalo vyše 50-tisíc robotníkov, ktorých neskôr začali nahrádzať tureckí prisťahovalci. 22. augusta 1961 si Berlínsky múr pripísal na konto svoju prvú obeť, 59-ročnú Idu Siekmannovú, ktorá zo svojho bytu na hraniciach vyskočila na západonemecký chodník. Po prevoze do nemocnice zomrela.
Západné veľmoci sa nezmohli na odpor. Až po 20 hodinách vyslali na hranice vojakov, po 40 hodinách podali sťažnosť na sovietskom veľvyslanectve v Berlíne. Prvú protestnú nótu zaslali Moskve až tri dni po udalosti. V skutočnosti sa však Západ s výstavbou múru rýchlo zmieril a prijal ho s úľavou. Ako vtedy povedal americký prezident John F. Kennedy: „Nie je to veľmi pekné riešenie, ale tisíckrát lepšie ako vojna.“
Berlínsky múr, ktorý mal vlastne iba 45 kilometrov vnútri mesta a zvyšok tvorilo oplotenie, počas svojej existencie prešiel viacerými zmenami. Niekoľkokrát ho prestavali, doplnili o strážne veže, policajné psy, pasce, bunkre, zátarasy, jamy, poplašné systémy a ďalšie dômyselné zariadenia. Napriek tomu sa ho ľudia stále pokúšali prekonať. Kým v novembri 1989 padol, skončilo sa úspechom vyše 5 000 pokusov o útek. Počet ľudí, ktorým to nevyšlo, sa odhaduje na 125 až 136.