Blokáda Leningradu si vyžiadala stovky tisícov obetí

05.09.2011 11:45
Leningrad, vojna
Na obliehanie Leningradu doplatili stovky tisíc ľudí. Autor:

Počas útoku na Sovietsky zväz bolo jednou z priorít nemeckého velenia dobytie strategického mesta Leningrad. Po neúspešnom pokuse o obsadenie, keď Nemci už prekonali väčšinu obranného valu a protitankových zátarás vybudovaných za pomoci obyvateľov mesta, dal nacistický vodca Adolf Hitler rozkaz na zastavenie dobývania a začatie obliehania Leningradu.

Mesto malo byť postupne zničené bombardovaním a vyhladovaním obyvateľov. Toto najtragickejšie obdobie v tristoročnej histórii mesta sa začalo pred 70 rokmi, 8. septembra 1941. Skončilo sa až po 900 dňoch a vyžiadalo si stovky tisícov obetí.

Leningrad uviazol v pasci medzi nemeckými a fínskymi armádami, spolu s Moskvou a Kyjevom bol jedným z hlavných smerov operácie Barbarossa, nacistického plánu útoku na Sovietsky zväz. K blokáde sa nacisti rozhodli po nevydarenom pokuse dobyť mesto bombardovaním a delostreleckou paľbou.

Podľa historika Miroslava Šišku chceli Nemci po dobytí Leningradu viesť rozhodujúci útok na Moskvu, ale po páde Smolenska však Hitler svoj úmysel zmenil a po nečakanom zrútení ruského stredného frontu nedal rozkaz na útok na Moskvu (ako žiadali jeho generáli), ale rozhodol sa pre kaukazskú ropu a ukrajinské obilie. Časť historikov tiež pripomína „vlažný“ prístup Fínov k dobytiu Leningradu.

Mesto vojna úplne vyľudnila

Ak pred začiatkom blokády žilo v Leningrade, dnešnom Petrohrade, 3,2 milióna ľudí, v januári 1944 ich zostalo len asi pol milióna. Spoľahlivé údaje o tom, koľko obyvateľov mesta zahynulo počas blokády, keď denný prídel potravín predstavoval v závere len 50 gramov chleba a mesto bolo vystavené bombardovaniu a delostreleckej paľbe, neexistujú.

Najčastejšie sa objavuje 600 000 mŕtvych obyvateľov mesta. Absolútna väčšina z nich zomrela od hladu alebo na následky iných útrap. Ďalšie tisíce ľudí zahynuli počas evakuácie. Známy americký novinár a špecialista na Sovietsky zväz Harrison Salisbury vo svojej knihe o blokáde dokonca uviedol 1,5 milióna obetí vrátane vojakov. Len hŕstku ľudí v pomere k počtu obyvateľov sa podarilo evakuovať.

Mesto bolo počas blokády odrezané od takmer všetkého zásobovania. V meste navyše nefungovala doprava, nešiel prúd, fabriky nepracovali a obchody boli zatvorené alebo vyplienené. Ľudia trávili hodiny v mraze vo frontách na potravinové lístky.

Prídely základných potravín boli postupne redukované, spočiatku bol denný prídel 125 gramov chleba pre obyčajných občanov, pre robotníkov a vojakov o niečo viac. Postupne sa však denná dávka zredukovala asi na 50 gramov, čo sú podľa odhadov dva krajce chleba. Všeobecne známe sú trúchlivé zábery obyvateľov mesta, ktorí s rakvami či saňami so svojimi mŕtvymi príbuznými putujú mestom v nádeji, že nájdu niečo na jedenie.

Pomoc len cez zamrznuté jazero

Čiastočnú nádej pre Leningrad predstavovalo zamrznuté Ladožské jazero a rieka Neva. Tak vznikla napríklad známa „cesta života“, ktorou bolo mesto aspoň čiastočne zásobované.

Blokádu prelomili po niekoľkodňovej operácii 27. januára 1944 vojská Leningradského a Volchovského frontu. Trvala 872 dní. A až po rozpade Sovietskeho zväzu sa naplno vynorilo strašné svedectvo o stovkách prípadov kanibalizmu v obliehanom meste. Svedectvom sa stal tiež denník Leningradskej školáčky Tatiany (Táni) Savičevovej. Strohé, a o to viac výrečné svedectvo na deviatich stránkach o jednej z najsmutnejších kapitol druhej svetovej vojny figurovalo ako jeden z dôkazov pri norimberskom procese, jeho autorka sa však konca vojny nedožila. Zomrela v júli 1944 vo svojich štrnástich rokoch na dôsledky prežitých útrap.

Časť historikov poukazuje na nezáujem vtedajšieho vedenia o osud civilného obyvateľstva. Uznesenie vojenskej rady napríklad uložilo evakuovať v prvom rade priemyselné zariadenia a materiálne zdroje a až potom obyvateľov – avšak iba robotníkov, inžinierov a úradníkov premiestňovaných podnikov, mládež vhodnú na vojenskú službu a stranícke kádre.

Svoj osud s mestom, ktoré sa niekoľkokrát premenovalo, aby sa v roku 1991 vrátilo k svojmu pôvodnému názvu Petrohrad (Sankt Peterburg), spojilo mnoho velikánov ruských dejín. Slávny petrohradský rodák Dmitrij Šostakovič sa svojmu mestu odmenil za hrdinstvo slávnou Leningradskou symfóniou, ktorú zložil v obliehanom meste.

S pohnutou históriou mesta je spätý aj život ruského premiéra a ďalšieho slávneho rodáka Vladimira Putina, ktorý sa narodil sedem rokov po konci vojny. Jeden z Putinových bratov počas blokády zahynul v detskom útulku na záškrt a len s ťažkosťami prežila blokádu Putinova matka.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku