„Od popravy Saddáma Husajna ubehlo päť rokov a obyvatelia Bagdadu si povzdychnú: Za Saddáma to nebolo zlé,“ píše vo svojej reportáži. Zároveň si kladie otázku, kedy vypukne podobná nostalgia za Kaddáfím?
Máte niečo aj iracké?
Predavač je v rozpakoch. Mlieko ponúka iránske, syr je z Egypta a pôvod baraniny je turecký. Zubná pasta je z Ruska. Len dva výrobky v supermarkete v Irbile sú domáce – kokakola a uhorky v slanom náleve. Všetko ostatné je dovoz, ktorý tvorí až 95 percent. Na trhovisku je to rovnaké – akurát, že mu dominuje brak z Číny a Iránu. Pritom, ako pripomína autor, za Saddáma bola krajina sebestačná a v domácich pivovaroch varili aj zlatý mok Šeherezáda. Dnes ho vraj nehľadajte. Islam ho zakazuje. V krajine s obrovskými zásobami ropy stojí dnes liter benzínu dolár. Pred okupáciou Iraku by ste zaň dostali desať litrov.
Kto z koho
Jednotný Irak neexistuje. Na severe je Kurdistan, ktorý má svoju vládu, armádu aj zákony. Ak ho chce Bagdadčan navštíviť, musí žiadať povolenie a vízum. Pri moci sú irackí šiíti a ozbrojenci premiéra zápasia s radikálmi šéfa parlamentu. Sunnitskí teroristi z frakcie, ktorá za Saddáma vládla, zabíjajú sunnitov a Kurdov. Všetci kašlú na irackú suverenitu. Ak treba, tak Turci vtrhnú do pohraničných oblastí rovnako ako Iránci.
Politici majú iné starosti – sú v jednom klbku pripomínajúcom neľútostné hryzovisko. „Po odchode Američanov nás možno čaká masaker,“ cituje autor reportáže Nasíha Gafúra, exministra vlády v Kurdistane. Každá politická strana v krajine má totiž oddiely hrdlorezov, každý gubernátor má svoju vlastnú armádu.
Rusom zostala zubná pasta
Po páde Saddáma zrušili Iračania dohodu s Ruskom z roku 1997 o ťažbe a vývoze ropy. Vraj bola falošná. Nasledovalo nové „výberové konanie“. Aj za účasti Ruska. Znamenalo to obrovské náklady. Napokon Rusi dostali licenciu na aktivity v oblasti známej ako Západná Kurna-2. Moskva zároveň odpustila Iraku dlh 12 miliárd dolárov. Bagdad vždy kupoval ruské zbrane, ale teraz je to minulosť. A tak nové kalašnikovy pochádzajú z Rumunska a USA podpísali s Irakom dohodu o nákupe tankov a lietadiel v celkovej hodnote 26 miliárd dolárov. „Ešte aj taxíky, ktorými boli väčšinou naše Volgy, zamenili za japonské autá. A nám zostalo jediné – dovážať do Iraku zubnú pastu,“ analyzuje situáciu autor reportáže z Bagdadu týchto dní.
Saddám a vodka
Nezamestnanosť v Iraku dosahuje 42 percent. Napriek tomu na každom kroku hľadajú cudzinci prácu. Z Indie, Číny, Filipín, ba dokonca aj z Gruzínska. Pracujú za 400 dolárov mesačne. Ako upratovačky, šoféri alebo čašníci. Pritom ceny sú v krajine zničenej vojnou prakticky takmer také vysoké ako v Moskve. Zatiaľ čo za Saddáma ste sa mohli naobedovať v najlepšej reštaurácii za 5 dolárov. „Radšej prijmem do práce Gruzínca,“ vraví Peter, majiteľ nemeckej reštaurácie, ruskému novinárovi. Vraj hocikoho, len nie Iračana. „Určite viem, že Gruzínec mi do lokálu nepoloží bombu,“ dodáva majiteľ. Vraj inak by každý deň tŕpol. Možno ho pochopiť. Explózie bômb a vraždy s náboženským pozadím sú každodenným javom.
„Ani veriť sa nechce, že počas vlády krvilačného Saddáma nosili ženy krátke sukne a len máloktorá nosila hidžáb. Dnes je to rarita. Bez hidžábu môže ženu stihnúť smrť z rúk radikálov,“ tvrdí Zotov. Zároveň pripomína, že obchody, v ktorých ponúkajú alkohol, zapaľujú a do kaviarní fungujúcich počas dňa v čase ramadánu lietajú granáty.
„Za Saddáma ľudia pili vodku a dnes sú schopní jeden druhému podrezať hrdlo. Každému, kto sa nemodlí päťkrát denne,“ vzdychne si niekdajší iracký dôstojník Mohammed Samirí. „Jednoducho sme sa zbláznili.“ Podľa roľníka Vasíma Faradža bol vraj voľakedy v krajine iba jeden zlodej a vrah. „Dnes je ich milión. Ak každý deň v tvojom meste na uliciach vybuchujú nálože, tak aj Husajn je iba slabým odvarom.“
Líbyjčania dnes oslavujú koniec Kaddáfího. Málokto z nich však rozmýšľa o budúcnosti krajiny. Ani v Iraku na to nepomysleli po zvrhnutí Saddáma.