„Okupantov“ Wall Streetu spája pocit hnevu a frustrácia z neobmedzenej moci bánk. Aj keď toto hnutie zatiaľ nemá jasne sformulované požiadavky, pre mnohých je predzvesťou niečoho nového. Črtá sa tak možno akási ľavicová odpoveď na konzervatívne Čajové hnutie, ktoré už má reálny vplyv na politiku. Posolstvo, ktoré demonštranti prinášajú, je však úplne zrejmé: „Proti 1 percentu boháčov z Wall Streetu, ktorí všetko vlastnia a riadia, stojíme my, ktorí zastupujeme 99 percent spoločnosti.“
A mnohí ľudia sa s týmto postojom stotožňujú. Medzičasom sa rady demonštrantov rozšírili. Hnutie Okupujte Wall Stret podporili aj odbory a šíri sa ďalej, čoho dôkazom bol aj globálny protest, ktorý sa minulú sobotu uskutočnil až v 1¤500 mestách celého sveta.
Americký sen premenený na nočnú moru
„Niektorí ľudia neverili, že to bude rásť tak rýchlo. My sme si to však veľmi priali, no a vidíte, dnes sa protestuje po celom svete. Nie je to ani tak našou zásluhou, ale preto, lebo každý národ má svoje vlastné problémy s ekonomickou nespravodlivosťou,“ hovorí Kobi Skolnick, jeden z organizátorov, ktorý v „centrále demonštrantov“ na dolnom Manhattane trávi denne 12 až 16 hodín.
Od prvého dňa sa na protestoch zúčastňuje aj Bob Nash (68). V ruke drží transparent s nápisom, ktorý hlása, že bankám by sa nemalo jednoducho dovoliť, aby mali nad ľuďmi takú obrovskú moc. Bradatý starec redaktorovi agentúry Reuters vysvetľuje, prečo sa protesty stretávajú s takým pozitívnym ohlasom: „Príliš veľa ľudí trpí, preto sú protesty také veľké. Príliš málo ľudí vlastní príliš veľa a príliš veľa ľudí má príliš málo. Táto nerovnováha – to je kapitalizmus. Kapitalizmus je rakovina.“
Nash je živým dôkazom, že nejde len o akýsi rozmar znudenej mládeže, ktorá nevie, čo so sebou. Súčasné problémy sa bytostne týkajú aj strednej vrstvy, ktorá po desaťročia patrila k oporám americkej spoločnosti. Jej príslušníci tvrdo pracujú, aby si mohli brať hypotéky na bývanie a pôžičky, ktorými financujú štúdium svojich detí, mnohí z nich však stratili prácu a ich americký sen sa začína rozplývať.
| Z histórie hnutia |
|---|
| *** Prvý protest** pod hlavičkou Okupujte Wall Street sa konal v New Yorku 17. septembra 2011 |
*** Na vznik hnutia** mala o. i. vplyv dnes už legendárna esej Josepha Stiglitza, ktorá vyšla v májovom vydaní magazínu Vanity Fair
*** Hnutie sa inšpirovalo** protestmi na káhirskom námestí Tahrír a španielskym hnutím Rozhorčených, ktorí tento rok stanovali na námestiach španielskych miest
*** Za iniciátora hnutia** Okupujte Wall Street je považovaná kanadská organizácia Adbusters Media Foundation, ktorá bojuje proti nešvárom konzumnej spoločnosti
*** Demonštrácie pod názvom Jednotne za zmenu sveta** inšpirované hnutím OWS sa 15. októbra konali na celom svete
Aj o tom pred demonštrantmi na Wall Streete hovoril slovinský filozof Slavoj Žižek, ktorý ich prišiel podporiť: „Povedia vám, že sme rojkovia. Skutoční rojkovia sú však tí, ktorí si myslia, že veci pôjdu donekonečna tak ako doteraz. My nie sme rojkovia. Prebudili sme sa zo sna, ktorý sa mení v nočnú moru. My nič neničíme. Sme iba svedkami toho, ako systém ničí sám seba.“
Hnutie otvorene podporili aj ďalšie známe ľavicové „celebrity“: filmár Michael Moore, spisovateľka Naomi Kleinová, filozof Noam Chomsky či herečka Susan Sarandonová. Dokonca sa začali šíriť zvesti, že priamo v Zuccotti Parku bude hrať kultová britská kapela Radiohead. Túto správu napokon muzikanti dementovali, demonštrantov však podporili aj oni.
Miznúca stredná vrstva
„Obsadzovanie“ Wall Streetu je podľa bývalého šéfa Svetovej banky Josepha Stiglitza prejavom hlboko zakorenenej nespokojnosti, ktorá sa rozšírila do značnej časti americkej spoločnosti. Jej príčinou je pociťovaný nedostatok spravodlivosti, vysoká nerovnosť a obrovské pochybnosti o správaní sa veľkých bánk.
Bola to práve Stiglitzova esej o 1 % najbohatších, uverejnená v magazíne Vanity Fair, ktorá dala hnutiu silný impulz, lebo narastajúce nerovnosti ľudia pociťujú ako prekážku ďalšieho napredovania.
Určitá miera nerovnosti je hnacím motorom spoločnosti, jej súčasná podoba však dosiahla extrémne rozmery. V súčasnosti jedno percento najbohatších získava takmer štvrtinu príjmov celej americkej ekonomiky. Toto jedno jediné percento má pod kontrolou až 40 percent bohatstva.
Takáto nerovnováha bola v Spojených štátoch naposledy tesne pred začiatkom veľkej hospodárskej krízy v roku 1928. Potom príjmové nerovnosti klesali a stúpať začali až v 80. rokoch minulého storočia s nástupom Ronalda Reagana.
V roku 1950, keď stredná trieda zažívala rozkvet, rozdiel medzi platmi šéfov a zamestnancov boli 30:1. V prvej dekáde 21. storočia sa tento pomer zvýšil na 500 k jednej!
Obrovské disproporcie, ktoré začali narastať na Západe po páde Berlínskeho múra, nemohli zostať nepovšimnuté. Známy britský historik Tony Judt tejto téme venoval svoju poslednú knihu Zle sa vodí krajine, ktorá vyšla minulý rok tesne pred jeho smrťou. Uviedol ju citátom írskeho románopisca Olivera Goldsmitha: „Zle sa vodí krajine, ktorá padla za obeť obrovským zmenám, kde sa hromadí bohatstvo, ale ľudskosť upadá.“
Aj keď táto pochmúrna veta bola vyslovená na margo britskej urbanizácie a industrializácie v 18. storočí, tieto slová sú nanajvýš aktuálne aj v súčasnosti, ktorú charakterizujú najmä narastajúce nerovnosti. Podľa Tonyho Judta krikľavé rozdiely medzi osobným prepychom na jednej strane a zanedbanosťou verejného sektora sú do očí bijúce. Odrážajú súčasný stupeň úpadku zmyslu pre potreby a záujmy celku a podrytú spoločenskú súdržnosť a solidaritu. Judt v knihe píše, že ak sa nič nezmení, môžeme očakávať mohutné spoločenské otrasy. Neprešiel ani rok a jeho slová sa začínajú napĺňať.
Explózia bohatstva
Okázalé bohatstvo doslova vyráža dych. Podľa reportáže televízie CNBC v roku 1985 žilo v USA iba 13 miliardárov, dnes ich je viac ako tisíc! Vďaka Reaganovi a neskôr najmä Bushovi ml. získali nesmierne daňové úľavy. Z ich úst často počuť argument, že zvýšenie daní pre superbohatých by ohrozilo tvorbu pracovných miest, lebo by nemali dostatok prostriedkov na investovanie do biznisu. Lenže ako ukazuje spomínaný dokument, títo ľudia, doslova sa topiaci v peniazoch, na nich len sedia. Užívajú si rozprávkové bohatstvo, zatiaľ čo bežný človek žije v čoraz väčšej neistote.
Hlavná postava dokumentu miliardár Tim Durham z Indiany sa vyberie do Londýna na aukciu, kde neváha za historický Rolls-Royce zaplatiť viac ako 3,3 milióna libier (!), aby mohol rozšíriť svoju zbierku veteránov, pozostávajúcu z viac ako 70 áut. Explózia súkromného bohatstva je v ostrom kontraste so životom bežných ľudí.
Mnohým z ich jednoducho nestačí jeden príjem a musia mať minimálne dva „džoby“. Asi najznámejšia scéna, ktorá najlepšie ilustruje túto situáciu, sa odohrala pred pár rokmi v meste Omaha, štát Nebraska. Mary Morninová, vtedy 57-ročná rozvedená matka troch detí na stretnutí s prezidentom Bushom ml. povedala, že na to, aby sa mohla postarať o svoje deti (z toho jedno bolo postihnuté), musí mať tri zamestnania. Na šokujúcu výpoveď vtedy George Bush zareagoval slovami: „Spíte vy vôbec niekedy?“
My sme 99 percent
Stovky a tisíce podobných príbehov prináša aj stránka My sme 99 percent (http://wearethe99percent.tumblr.com/). V súčasnosti je taká navštevovaná, že server občas ani nezvláda príval záujemcov. Príbehy o tom ako ľudia prišli o prácu, ako nevládzu splácať hypotéky a zdravotné poistenie, ako dlhujú bankám splátky za pôžičky na štúdium, sa nečítajú vôbec ľahko.
To nie sú nijakí špinaví hipíci a ľavicový lumpenproletariát, ale obyčajní ľudia, ktorí nevedia ako ďalej.
V tomto smere sa kritici hnutia Okupujte Wall Street veľmi mýlia. Tu nejde len o ekonomický úpadok Spojených štátov a obavy jednej „rozmaznanej“ generácie, že stratí svoje postavenie. Títo ľudia sú každodenne konfrontovaní s nesmiernym bohatstvom, ktoré sa v Amerike posledných 30 rokov koncentruje v rukách úzkej skupiny ľudí. Pýtajú sa len, ako je to možné a kde zostala spravodlivosť, ktorá je jedným z atribútov demokracie.
Ekonóm Paul Krugman, držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu, vo svojom komentári Panika plutokratov uverejnenom v denníku New York Times sa preto oprávnene zastáva protestujúcich a o bankároch píše: „Títo ľudia nie sú Steve Jobs. Títo ľudia zbohatli vytváraním finančných schém, bez toho, aby americkým občanom priniesli nejaké jasné výhody. Naopak: dozvuky ich nezodpovedného správania pociťujú desiatky miliónov amerických občanov dodnes.“
Aj preto okupujú Wall Street.