Josif Visarionovič Stalin bol už osem rokov po smrti. V marci 1953 jeho nabalzamované telo s veľkou pompou uložili po boku Vladimira Iľjiča Lenina, vodcu boľševickej revolúcie. Dvadsaťjedenročný vojak Berliov už tretí rok dozeral na to, aby na moskovskom Červenom námestí nik nerušil ich posledný odpočinok. A zrazu dostal rozkaz, aby jedného z nich zakopal.
„S čestnou strážou, ktorej som velil, som sa po striedaní práve vrátil z postu číslo 1 pri Mauzóleu Lenina a Stalina, ako sa to vtedy volalo, keď ma predvolali k veliteľovi Kremľa generálovi Vedeninovi,“ spomína Berliov pre Pravdu. „Mali sme na sebe slávnostné uniformy, on sa na nás zahľadel a vraví: Toto už dnes nebudete potrebovať. Prezlečiete sa do pracovného. Budete plniť úlohu ústredného výboru komunistickej strany. Vykopete hrob pre súdruha Stalina.“
Pohreb strachu
Nebol to úplne blesk z čistého neba. V ten deň vyšli noviny s podrobným spravodajstvom z XXII. zjazdu Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktoré bolo plné kritiky Stalina. Nový šéf Kremľa Nikita Chruščov už päť rokov predtým odsúdil mŕtveho predchodcu za kult osobnosti, jeho správa z historického XX. zjazdu však zostala tajná a na zločiny stalinizmu sa znova začínalo zabúdať. Stalin ďalej ležal v mauzóleu, jeho sochy stáli na námestiach a mestá, závody, kolchozy i ulice niesli jeho meno.
„Aj napriek tomu, že ho otec usvedčil, zostal Stalin, tento tyran a zločinec, v očiach väčšiny ľudí cárom. Spoločnosť jeho odhalenie prijala ako svätokrádež,“ myslí si Chruščovov syn Sergej, ktorý dnes žije v USA. „Stalina bolo treba pochovať, aby ľudia pochopili, že so stalinizmom je koniec. Krajina potrebovala prekonať strach z návratu minulosti,“ hovorí pre Pravdu.
Leninov odkaz zo záhrobia
Chruščov, ktorý bol po Stalinovom skone predsedom pohrebnej komisie, vedel, že dokončiť misiu a zatĺcť posledný klinec do rakvy svojho predchodcu nemôže sám. Na XXII. zjazde strany sa preto tváril, že iba vyhovel volaniu pracujúcich más. Návrh uznesenia, ktoré požadovalo vynesenie Stalinovho tela z mauzólea, predniesol namiesto neho šéf leningradskej straníckej organizácie. Všetkých päťtisíc delegátov jednomyseľne hlasovalo za. Ešte predtým ich na to emotívnym prejavom okoreneným mystickými víziami pripravila predrevolučná členka strany Dora Lazurkinová, ktorá sa dobre poznala s Leninom a za Stalina prežila dlhé roky v gulagu.
Foto: Archív
„Včera som sa radila s Iľjičom,“ citovali z jej vystúpenia všetky ústredné denníky. „Stál predo mnou ako živý a vravel: Je mi nepríjemné byť vedľa Stalina, ktorý strane spôsobil toľko zla.“
Pod ochranou samopalníkov
Napriek tejto psychologickej príprave verejnosti sa Chruščov obával, aby v krajne, kde nebohý diktátor bol ešte stále pre mnohých modlou, nevypukli nepokoje. „Zrejme preto zmenil svoj pôvodný zámer pochovať Stalina na Novodevičiom cintoríne,“ myslí si Berliov.
„Nechcel riskovať presun pozostatkov cez celú Moskvu a rozhodol sa, že ho prenesieme len o niekoľko desiatok metrov za mauzóleum ku kremeľskému múru. Keď sa zotmelo a milícia o šiestej uzavrela Červené námestie pre verejnosť pod zámienkou, že sa tam koná generálka vojenskej prehliadky k 7. novembru, dostali sme lopaty a ukázali nám, kde máme kopať. Miesto bolo osvetlené reflektormi. Z pravej i ľavej strany nás kryli dve roty samopalníkov. Všetko však prešlo pokojne,“ spomína. Piatim chlapom práca trvala asi tri hodiny.
„Jamu sme spravili poctivú,“ chváli sa Berliov. „Nie takú plytkú, ako dnes kopú, ale tradičnú, v akých sa na dedinách pochováva podľa pravoslávnych zvykov. Bola 220 až 230 cm hlboká. Keď v nej dospelý chlap zdvihol ruku, tak ho museli vytiahnuť, sám by nevyliezol.“
Strhnuté hviezdy
Medzitým v mauzóleu vrcholili prípravy. Stalinovu múmiu vybrali z preskleného sarkofágu a zniesli do suterénu, do balzamovacieho laboratória. „Vyzliekli mu uniformu, vybrali kryt, ktorý chránil odev pred zamastením a znova ho obliekli,“ hovorí Berliov.
„Z uniformy odopli hviezdu Hrdinu socialistickej práce, strhli výložky generalissima, ktoré boli rovnako ako hviezda vykladané drahokamami, a odstrihli platinové gombíky. Potom telo vložili do truhly, ktorú v ten deň narýchlo zhotovili v kremeľských dielňach. Bola úplne jednoduchá, bez ozdôb. Obtiahli ju červenou látkou s čiernou stuhou a znútra vystlali pilinami,“ vybavuje si pamätník.
Niektorí svedkovia tvrdili, že sa zabudlo na klince, ktoré niekto narýchlo vybehol zohnať, aby na truhle mohli zatĺcť veko, Berliov si však na tento detail nespomína. Rakvu z mauzólea vyniesli ôsmi dôstojníci. Za prítomnosti vládnej komisie ju položili k pripravenému hrobu.
„Neboli žiadne rozlúčkové reči, nijaká smútočná hudba ani kvety. Iba hrobové ticho. Potom sme rakvu na povrazoch spustili dolu, zopár ľudí na ňu obradne hodilo za hrsť hliny a jamu sme zakopali. Na kopček sme ešte položili prostú kamennú dosku s nápisom J. V. Stalin 1879 – 1953. Vydržala tam takmer desať rokov, kým ju nahradil trvalý náhrobok s bustou. V tú noc sa ešte stihli všetky nevyhnutné úpravy. Sarkofág s Leninovým telom sa posunul do stredu smútočnej sály a po prelepení priečelia mauzólea z nápisu Lenin Stalin zostalo len prvé meno. Do polnoci bolo všetko hotové. Na druhý deň, keď mauzóleum znova otvorili pre verejnosť, na prvý pohľad nič neprezrádzalo zmeny, ktoré sa tam len pred chvíľou odohrali,“ rozpráva Berliov.
Rodinu nepozvali
Stalinovi príbuzní sa o prenesení jeho pozostatkov dozvedeli z novín. Jevgenij Džugašvili, syn Jakova, najstaršieho z troch diktátorových detí, to Chruščovovi dodnes neodpustil. „Bolo to podlé a zbabelé. Nás príbuzných na pohreb nik nepozval. Ten podliak Chruščov osem rokov zbieral odvahu, aby sa na mŕtvom Stalinovi vyvŕšil za to, že stále zostával v jeho tieni, a napokon si aj tak netrúfol spraviť to za denného svetla,“ povedal Stalinov vnuk pre Pravdu. Chruščov podľa neho nič nevedel vytvoriť a iba ničil dielo slávnych predchodcov.
Foto: Archív
„Kto si dnes spomenie, že na XXII. zjazde sľúbil, že do roku 1980 budú sovietski ľudia žiť v komunizme? Plané reči! Namiesto toho podkopal základy veľkej komunistickej mocnosti a ukradnutím historického povedomia ľudí spustil proces jej zániku. Ten jeho slávny zjazd zostal v pamäti len tým, že na ňom presadil pochovanie Stalina, masové rúcanie jeho pamätníkov a premenovanie hrdinského Stalingradu na Volgograd,“ dodáva penzionovaný armádny dôstojník Džugašvili.
Pochoval by aj Lenina
Nad utopickými víziami Chruščova sa dnes usmieva aj Berliov: „Sľubovaného komunizmu sa vlastne mohli dočkať aj Stalinove neporušené pozostatky,“ hovorí žartom. „Keď som sa v prestávke pri kopaní hrobu spýtal jedného z pracovníkov balzamovacieho laboratória, koľko tam dole pod zemou telo vydrží, povedal, že prinajmenšom trinásť rokov. Potom sa pozrel do jamy, uznanlivo pokýval hlavou, že pôda pri Kremli je suchá a piesčitá a že sa pozostatky obrátia na prach možno až o dvadsať rokov.“
Berliova sa neskôr po vstupe do špeciálneho oddielu KGB história dotkla ešte dvakrát. V roku 1976 asistoval v Zürichu pri výmene Pinochetovho väzňa – čilského komunistického vodcu Luisa Corvalána za Brežnevovho väzňa – sovietskeho disidenta Vladimira Bukovského. V decembri 1979 sa zase zúčastnil v Kábule na dobytí paláca prezidenta Hafizulláha Amína, čím sa vlastne začala sovietska okupácia Afganistanu. Stalinovým hrobárom sa stal na rozkaz.
„Mal som vtedy zmiešané pocity. Nie všetko som chápal. Vychovávaní sme boli v zbožnej úcte k Stalinovi a keď vám zrazu povedia, že ten človek nebol taký, v akého ste verili, tak vás to zneistí,“ spomína. Nič však neľutuje: „Bolo to absolútne správne podľa kresťanských zvyklostí a tak isto to bude aj s Leninom, keď sa ho rozhodnú pochovať. Jeho duša sa trápi. Som veriaci a myslím si, že to bolo treba spraviť. A kým som ešte pri sile, mohol by som vykopať hrob aj Leninovi.“