Chorvátske noviny sa odvolávajú na svedectvo bývalého šéfa spravodajského oddelenia srbskej tajnej polície Dragana Filipoviča. Tento veterán tajných služieb, známy pod krycím menom Major Fića, už roky žije utiahnutý v Číne v budhistickom kláštore, kde sa venuje bojovým umeniam. Popri tom napísal autobiografiu, v ktorej okrem iného spomína, že začiatkom deväťdesiatych rokov chceli Albánci zabiť šéfa belehradského režimu a srbskej tajnej službe sa podarilo tento atentát, za ktorý už objednávatelia vopred vyplatili polovicu sľúbenej odmeny, v poslednej chvíli s pomocou Šakala odvrátiť.
Pre svoj zámer sprisahanci podľa Filipoviča angažovali bunku Šakalovej tajnej revolučnej armády, ktorá pôsobila v Rumunsku a Maďarsku. Pôvodná teroristická sieť sa po páde Berlínskeho múru rozpadla. Mnohí jej členovia boli zabití alebo uväznení a zvyšok sa dal buď najať do služieb nových elít v krajinách bývalého východného bloku, alebo vytvoril klasickú zločineckú organizáciu.
Keď sa srbské tajné služby dozvedeli, že najatí atentátnici vyšli z radov tajnej revolučnej armády, okamžite oživili svoj kontakt so Šakalom. Vzhľadom na dlhoročnú spoluprácu to nebol veľký problém. Šakal totiž v minulosti, ešte v časoch komunistického režimu Josipa Broza Tita, juhoslovanskej štátnej bezpečnosti pomáhal likvidovať jej nepriateľov, predovšetkým z radov chorvátskej krajne pravicovej emigrácie. Pred zimnou olympiádou v Sarajeve v roku 1984 mal napríklad odvrátiť teroristickú hrozbu zo strany ustašovcov, čo podľa Filipoviča bola posledná úloha, ktorou ho poverila belehradská štátna bezpečnosť. Za svoje služby celosvetovo hľadaný terorista získal bezpečné útočisko. S požehnaním belehradských úradov si chodil odpočinúť do Dubrovníka, Splitu i Záhrebu. Raz ho aj zadržali v belehradskom hoteli Metropol, keď západonemecká tajná služba odovzdala juhoslovanským kolegom informáciu o jeho pobyte, po vypočutí ho však pustili. A s novými falošnými dokladmi mohol z Juhoslávie odletieť do Iraku.
V čase, keď s ním srbská tajná služba obnovila kontakt, sa Šakal zdržiaval v sudánskom Chartúme. Agentov ubezpečil, že „nikdy by nezabil ani jedného komunistického vodcu, a už vôbec nie Miloševiča“, spomína Filipovič. Šakal vysvetlil, že už nemá vplyv na bývalých členov svojej siete pôsobiacich vo východnej Európe. Belehradu však pomohol nepriamo: odovzdal mu mená, prezývky a ďalšie údaje svojich bývalých spolubojovníkov, ako aj čísla účtov, na ktoré Albánci poslali honorár za atentát.
Nájomní atentátnici napokon svoju úlohu nesplnili. Podľa Filipoviča sa stiahli buď pod tlakom samotného Šakala, alebo sa dozvedeli, že sú im tajné služby na stope. Miloševič vládol Srbsku až do jesene 2000. Do roka ho zatkli a vydali do Haagu, kde sa pred tribunálom pre vojnové zločiny nedožil vynesenia rozsudku.