Uši najprv natŕčali v Amerike
S odpočúvaniami sa začalo dávno predtým, ako v roku 1939 vyšiel Orwellov politický sci-fi román o Veľkom bratovi, ktorý každého sleduje a o všetkom vie. Dá sa dokonca povedať, že odpočúvanie telefonických hovorov je také staré ako samotné telefonovanie – trvá už takmer 150 rokov.
Vynález telekomunikačného zariadenia, ktoré prenáša ľudskú reč pomocou elektrických signálov, sa totiž dal pomerne ľahko využiť a zneužiť na kontrolu volajúcich i volaných.
A nielen kriminálnikov, teroristov či rôznych extrémistov! Nepohodlní politici, advokáti a novinári sa odjakživa nachádzali v zornom poli tohto monitorovania. Najprv v kolíske telefonovania – v Spojených štátoch – a potom aj v ďalších krajinách, bývalé Rakúsko-Uhorsko nevynímajúc.
Stojí však za zmienku, že prvé úspešné odpočúvania v Amerike vykonalo vojenské spravodajstvo, pôvodne nasadzované na „odchyt“ protivníkových telegrafných správ.
A stalo sa to už v priebehu občianskej vojny Juhu proti Severu (1861 – 1865). Podľa rozšírenej legendy generála konfederácie J. E. B. Stuarta neustále vtedy sprevádzal telegrafný operátor, ktorý mal sledovať komunikáciu nepriateľa. Raz sa mu podarilo zachytiť odkaz generála Únie, ktorý sa týkal dodávky živých múl. Tej sa vzápätí zmocnili konfederanti a generál Stuart nezabudol poslať protivníkovi sarkastickú správu: „So zásielkou múl som veľmi spokojný, práve som ju prevzal a žiadam o rýchle zaslanie ďalších zásob.“
Z historických análov sa ďalej dozvedáme, že americká polícia prvýkrát použila odpočúvanie telefónu v New Yorku, a to už v roku 1892! Išlo však o nezákonné konanie, lebo newyorské právo v tom čase považovalo odpočúvania za ťažký zločin.
Ale už v roku 1916 dal starosta New Yorku polícii povolenie na odpočúvanie katolíckych kňazov, podozrivých z defraudácie fondov charity.
To však už do dejín odpočúvaní zasiahla prvá svetová vojna a obava z nekalej činnosti agentov cudzích mocností. Ako uvádzajú americkí autori Susan Landauová a Whitfield Diffie, tamojších zákonodarcov to viedlo k novej právnej úprave „nasadzovania operatívno-technických prostriedkov“.
Odpočúvanie takzvaných nepohodlných ľudí sa však v USA rozmohlo najmä po roku 1924, s nástupom Johna Edgara Hoovera na čelo Federálneho úradu vyšetrovania (mimochodom, bol šéfom FBI až do svojej smrti v roku 1972).
Tento „najväčší ničomník Ameriky“ , ako ho nazval Anthony Summers, autor knihy Tajný život J. E. Hoovera, často využíval telefónne odpočúvania na špicľovanie novinárov, ktorých články sa mu z rôznych dôvodov nepáčili.
Odpočúvali aj Milana Hodžu?
Bývalé Uhorsko (vrátane dnešného Slovenska) zaostávalo za technicky vyspelejšou Amerikou takpovediac o niekoľko konských dĺžok.
Prvú telefónnu ústredňu otvorili v Prešporku síce už v júni 1884, ale mala iba 50 účastníckych staníc. Medzi prvými predplatiteľmi telefónnej siete bol napríklad veľkoobchodník s vínom Jacob Palugyay (jeho palác, postavený v druhej polovici 19. storočia, využíva po rekonštrukcii ministerstvo zahraničia).
O sedem rokov neskôr zriadili v meste prvé dve verejné telefónne hovorne. A v roku 1920 vydalo Riaditeľstvo pôšt a telegrafov v bývalom Prešporku prvý telefónny zoznam pre celé Slovensko. Bratislavským účastníkom bolo venovaných najviac, až 38 strán. Napríklad taká Žilina mala vtedy iba 20 účastníckych staníc.
Historikov ešte len čaká úloha pozisťovať zatiaľ neznáme fakty o prvých legálnych i nezákonných odpočúvaniach v našich zemepisných končinách.
Niečo sa už vie, ale zatiaľ sú to len útržkovité poznatky. Napríklad o tom, že odpočúvaním telefónnych rozhovorov sa ešte pred vznikom Československa zaoberala aj odbojová organizácia Maffie (nazývaná aj Tajný výbor), ktorá pôsobila pod patronátom Tomáša G. Masaryka.
Začiatkom roku 1918 si „maffiani“ dokonca zriadili vlastnú odpočúvaciu stanicu v Prahe a s pomocou jedného policajného komisára monitorovali hovory medzi rakúskym a nemeckým generálnym štábom. Šifrované správy potom posielali Masarykovi do zahraničia a ten ich odovzdával vládnym činiteľom Francúzska i Veľkej Británie.
Prvé právne vymedzenie telefónu a telegrafu v Československu sa uskutočnilo už v zákone z roku 1923. V tom čase prebiehal dosť vážny spor medzi ministerstvom pôšt a telegrafov a ministerstvom obrany o kompetencie v dohľade nad telekomunikáciami.
Podľa Igora Cibulu z Asociácie bývalých spravodajských dôstojníkov Slovenska však ministerstvo pôšt vychádzalo neskôr požiadavkám spravodajskej služby (2. oddeleniu) hlavného štábu Čs. brannej moci v ústrety. „Týkalo sa to odpočúvania telefónnych hovorov i porušovania listového tajomstva.“
V rezorte tohto ministerstva pôsobila aj zvláštna služba, ktorá zo stredísk v Prahe, Brne a Košiciach „dozerala“ na rádiokomunikačnú prevádzku.
„Masové médiá predmníchovskej republiky však nemali takú silu, aby ohrozovali mocenské elity,“ pripomína Cibula, ktorý sa venuje aj dejinám tajných služieb na našom území. „Čo ešte neznamená, že vtedajšie spravodajské služby nemonitorovali aj niektorých politikov alebo novinárov. Ale technológie operatívneho sledovania boli na takej úrovni, že dnes len ťažko hľadáme nejaké archívne dochované prípady.“
O jednom prípade sa predsa len vie. V roku 1926 dal ktosi sledovať agentmi tajnej polície známeho slovenského politika a novinára, vtedy už ministra školstva a budúceho premiéra ČSR Milana Hodžu. Túto kauzu preskúmala svojho času historička Alena Bartlová zo Slovenskej akadémie vied.
Dvaja agenti boli Hodžovi v pätách dokonca i počas dovolenky v zahraničí. Minister sa vtedy posťažoval prezidentskej kancelárii a uviedol, že neznámi ľudia sa pokúšali vysondovať v banke aj výšku jeho konta.
Podľa Bartlovej v pozadí kauzy mohol byť dlhodobý Hodžov spor s ministrom zahraničia Edvardom Benešom a politickou skupinou označovanou ako Hrad. Je dosť pravdepodobné, že pri sledovaní Hodžu sa už využili aj odpočúvania telefónnych rozhovorov, ich záznamy sa však doteraz nenašli.
Stačilo obsadiť poštu
Takmer nič nevieme o odpočúvaní telefónov Ústredňou štátnej bezpečnosti počas slovenského štátu. V prvých rokoch po vojne pripadla táto úloha VII. odboru povereníctva vnútra, kontrolovanému komunistami, ktorý od začiatku roku 1947 už mal aj technické oddelenie so spojovacím referátom.
Ako zistil historik Matej Medvecký z Ústavu pamäti národa, odpočúvania telefónov zohrali svoju úlohu aj počas februárového prevratu 1948. Príslušníci VII. odboru to urobili dosť nevyberavým spôsobom – jednoducho obsadili bratislavskú poštu a priamo tam odpočúvali telefonáty vedúcich politikov Demokratickej strany.
Napríklad 22. februára odpočúvali takto rozhovor medzi Jozefom Lettrichom a Štefanom Kočvarom. Podľa záznamu, ktorý spracoval jeden zo šéfov odboru Teodor Baláž, radili sa o ďalšom postupe DS, prejavili však zrejmú bezradnosť a skleslosť.
Darmo proti obsadeniu pošty protestoval povereník vnútra Mikuláš Ferjenčík – vtedy nestraník – nemal šancu. Celý rezort vnútra v ČSR už totiž pevne ovládala KSČ.
Prvá väčšia aféra s odpočúvaniami sa však v bývalom Československu prevalila až po tom, čo koncom marca 1949 nainštalovala ŠtB odpočúvacie zariadenie v miestnosti, kde sa konala biskupská konferencia. Stalo sa to v Novom Smokovci a podľa Jana Pešeka z Historického ústavu SAV prípad vyústil do otvoreného konfliktu medzi katolíckou cirkvou a štátom.
„Viedlo to k prerušeniu a napokon i ukončeniu rokovaní medzi zástupcami štátu a episkopátu, po čom nasledovalo prijatie novej cirkevnopolitickej línie KSČ,“ približuje Pešek.
Odpočúvania nestíhali spracovať
V podmienkach studenej vojny nabralo špicľovanie skutočných i domnelých ideových protivníkov nepredstaviteľné rozmery, a to na oboch stranách železnej opony.
V Spojených štátoch sa v období mccarthizmu začal pohon na „červených“, v štátoch východného bloku špehovali titovcov, sionistov, trockistov, buržoáznych nacionalistov a vôbec – povedané dobovým propagandistickým slovníkom – „zradcov a agentov svetového imperializmu“.
ŠtB prevzala metódy KGB a dostala na výpomoc sovietskych poradcov. Postupne sa technicky vybavila natoľko, že mohla sledovať až 52-tisíc telefónnych staníc v celom Československu. Odpočúvacie zariadenia sa montovali v bytoch politicky nespoľahlivých ľudí, v reštauráciách a hoteloch.
Masové používanie operatívnej techniky však malo svoje úskalia. Chýbala kapacita pracovníkov na sledovanie a vyhodnocovanie odpočúvaných hovorov. Často bol problém už aj s ich prepisom. Vraj niektoré eštebáčky odmietali spracovávať bytové odpočúvania, lebo to zle pôsobilo na ich psychiku. Preto, ako uvádza český historik Karel Kaplan, sa bezodkladne vyhodnocovalo iba malé percento zaznamenaných hovorov, ostatné sa archivovali.
Zverejnenie čo len časti odpočúvaní bolo aj v totalite mimoriadnym javom a vtedy musel byť na to súhlas ústredia KSČ. Tak začiatkom 80. rokov odvysielal Československý rozhlas v relácii Hovory z druhej strany tajne nahraté a zostrihané záznamy z redakcie parížskeho exilového časopisu Svědectví, ktorý redigoval Pavel Tigrid.
Domácich novinárov ŠtB spravidla nemonitorovala. „To nebolo ani potrebné, veď všetci sa podriaďovali oficiálnej ideológii,“ dodáva Cibula. Výnimkou boli bývalí novinári, vyhodení z práce po pravidelných politických čistkách a podozriví z „podvratnej“ činnosti (po roku 1968 sa medzi nimi ocitol aj sám I. Cibula, bývalý redaktor bratislavského Večerníka).
Aférou Watergate sa to neskončilo
Na Západe boli v tom čase už oveľa ďalej, veď tam sa niektorí novinári sami zaoberali odpočúvaním! Mimochodom, ako prvý s tým začal americký bulvárny časopis Confidential, ktorý sa už v polovici 50. rokov minulého storočia preslávil vlastnými odpočúvaniami rozhovorov medzi hollywoodskymi hviezdami.
„V tejto krajine sa masové odpočúvanie telefónov stáva bežnou praxou,“ konštatoval v roku 1961 senátor Thomas J. Dodd. A volal po sprísnení legislatívy.
Štatistiky však ukázali, že problém je v inom. Hoci v Kalifornii bolo odpočúvanie roky rokúce trestným činom, za dve desaťročia tam prebehlo iba päť trestných stíhaní. Väčšina prípadov sa totiž zahrala do autu.
Zdalo sa, že aféra Watergate bude znamenať nový začiatok. Prezident Richard Nixon, ktorý dal okrem iného nelegálne odpočúvať novinárov i svojich vlastných spolupracovníkov, musel v roku 1973 s hanbou odstúpiť.
A naozaj, nejaký čas bolo cítiť, že Veľký brat akoby strácal silu. Ale potom sa opäť všetko vrátilo do starých koľají, a to nielen v Amerike. Napríklad vo Francúzsku vyšlo najavo, že tamojší prezident Francois Mitterand vedel o nelegálnom odpočúvaní takmer 2 000 politikov, novinárov, advokátov a ďalších osôb tajnou službou v rokoch 1982 až 1988.
Aj u nás sa mnohým ľuďom zdalo, že po Novembri 1989 a po odhalení praktík ŠtB bude všetko iné. Posledný prípad s odpočúvaniami politikov a novinárov Vojenským obranným spravodajstvom však už azda vyviedol z omylu aj nenapraviteľných idealistov.