„Dnes nás opustil Václav Havel. V jeho poslednej chvíli s ním bola jeho manželka Dagmar a jedna z rádových sestier, ktoré sa o neho v posledných mesiacoch starali,“ uvádzajú stručne Havlove oficiálne internetové stránky.
Havel sa na verejnosti objavil naposledy pred týždňom, keď v sobotu prijal svojho priateľa tibetského dalajlámu a prevzal cenu slovenskej Nadácie Jána Langoša.
Foto: AP, SITA
Dôležité momenty v živote Václava Havla:
5. októbra 1936 – Narodil sa v rodine pražského stavebného inžiniera a podnikateľa Václava Miloša Havla.
1955 – prvýkrát publikoval v časopise Máj.
1959 – kulisár v Divadle ABC. V roku 1960 prešiel do Divadla Na zábradlí – dramaturg, asistent réžie a kmeňový autor.
3. decembra 1963 – Divadlo Na zábradlí uviedlo jeho Záhradná slávnosť.
9. júla 1964 – Na žižkovskej radnici si vzal Oľgu Šplíchalovou.
1964 – Vydal prvú knihu, štúdiu o Josefovi Čapkovi.
Júl 1967 – Kritický prejav na zjazde zväzu spisovateľov. Vyčiarknutý z kandidátky do ústredného výboru zväzu.
1968 – Prvá medzinárodný literárna cena v Rakúsku.
21. až 27. augusta 1968 – Autor komentárov vo vysielaní libereckého štúdia Československého rozhlasu; čítal Jan Tříska.
Jeseň 1968 až jún 1969 – Šéf redakčnej rady časopisu Tvár.
1969 – Zákaz umeleckej činnosti, potom pracoval v robotníckych profesiách, okrem iného v trutnovskom pivovare (1974).
8. apríla 1975 – V liste prezidentovi Gustávovi Husákovi podrobil režim ostrej kritike.
1. januára 1977 – Prvý hovorca Charty 77. Bol ním ešte dvakrát: na prelome rokov 1978 a 1979 a od septembra do novembra 1989.
18. októbra 1977 – Odsúdený na 14 mesiacov s trojročnou podmienkou pre pokus trestného činu poškodzovania záujmov republiky v cudzine.
23. októbra 1979 – V procese s členmi VONS (Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných) odsúdený na 4,5 roka nepodmienečne.
23. januára 1983 – Ťažký zápal pľúc vo väznici, po intervencii zo zahraničia 7. februára ho prepustili. Z nemocnice odišiel v marci.
3. septembra 1988 – Na folkovom festivale v Lipnici nad Sázavou prvýkrát po 19 rokoch vystúpil na verejnosti.
9. decembra 1988 – Účasť na „raňajkách disidentov“ s francúzskym prezidentom Françoisom Mitterrandom v Prahe.
10. decembra 1988 – Prejav na prvej povolenej manifestácii k Medzinárodnému dňu ľudských práv na Škroupovom námestí v Prahe.
Január 1989 – Počas takzvaného Palachovho týždňa ho vzali do väzby.
21. februára 1989 – Odsúdený na 9 mesiacov nepodmienečne pre podnecovanie a sťažovanie výkonu právomoci verejného činiteľa. Po protestoch vo svete i ČSSR prepustený 17. mája 1989.
November až december 1989 – Spoluzakladateľ Občianskeho fóra.
29. decembra 1989 – Zvolený za československého prezidenta; znovu zvolený 5. júla 1990.
19. až 22. júla 1990 – Prvá návšteva USA vo funkcii prezidenta.
3. júla 1992 – Pri voľbe hlavy štátu nezískal dostatok hlasov, 20. júla abdikoval.
26. januára 1993 – Zvolený za prezidenta Českej republiky, úrad prevzal 2. februára. Znovu zvolený bol 20. januára 1998.
27. januára 1996 – Po dlhej chorobe zomrela Olga Havlová.
2. decembra 1996 – Havlovi odstránili zhubný nádor na pľúcach. Lekári mu odobrali časť pravého pľúca.
4. januára 1997 – Oženil sa s herečkou Dagmar Veškrnovou.
9. decembra 1997 – Pred senátormi a poslancami v Rudolfíne ostro kritizoval vývoj v ČR v uplynulých rokoch.
14. apríla 1998 – V rakúskom Innsbrucku mu operovali perforáciu hrubého čreva.
2. februára 2003 – Ukončil druhé päťročné obdobie vo funkcii prezidenta Českej republiky.
22. mája 2008 – Premiéra jeho nové divadelné hry Odcházení.
22. marca 2011 – Premiéra filmu Odcházení v jeho réžii, ktorý nakrúcal v roku 2010.
Havel ako vedúca osobnosť ponovembrových udalostí
Za svoj boj s totalitným režimom bol Havel pred novembrom 1989 trikrát väznený, celkom strávil vo väzení zhruba päť rokov. V novembri 1989 sa stal jedným zo zakladateľov Občianskeho fóra a v decembri 1989 bol zvolený za československého prezidenta, ktorým bol až do svojej abdikácie v júli 1992. Už v januári 1993 ho však zvolili za prvého prezidenta Českej republiky a túto funkciu vykonával až do roku 2003.
**Z výrokov zosnulého exprezidenta
O politike:**
,,…politika (sa) stáva až priveľmi vecou odborníkov… Zdá sa mi však, že by mala byť predovšetkým vecou občanov, s osobitne vystupňovaným zmyslom pre zodpovednosť a tajomnú komplexnosť bytia.„ (z prejavu v Tokiu, 23. apríla 1992) //,,Tak či onak, jedného predsudku zdedeného po komunizme by sme sa mali konečne zbaviť: konkrétne presvedčenia, že štát, respektíve strany, sú jediní, kto má vo všetkom pravdu a kto vie najlepšie siať dobro.“
//(Mladá fronta Dnes, 30. decembra 1994) //,,(Hnevá ma) priepasť medzi politikou a verejnosťou. Neschopnosť chytať podvodníkov a mafiánov, ktorí počas domovej prehliadky miznú do Afriky. Neúcta ku krajine a vôbec k pôde. Impotentná architektúra. Veľká chuť dobýjať krajinu a budovať nepotrebné elektrárne. Pražské mostové veže roky obalené reklamou. Tliachanie lídrov pražskej ODS. Nadvláda bulvárnych médií.„
//(Mladá fronta Dnes, 18. decembra 2010) O demokracii a spoločnosti:
//,,Demokraciu chápem ako výtvor štátneho bytia, ako spôsob sebaorganizácie spoločnosti, ako formu súžitia… Nie ako iba súbor systémových opatrení… Demokracia je iba vonkajším výrazom čohosi vnútorného.“
//(Z prejavu vo Federálnom zhromaždení, 29. júna 1990) O Európskej únii:
//,,Úlohou dnešnej Európy je vzkriesenie a presadzovanie do života svojich vlastných najlepších duchovných tradícií a tým sa tvorivo spolupodieľať na tvorbe nového spôsobu svetového súžitia.„
//(z prejavu v Aachene, 15. mája 1996) //,,K českému prostrediu, trochu kocúrkovskému, tradične patrí, že sa vôbec veľmi nezaujíma o to, v akom ležíme priestore, aké sú naše dlhodobé perspektívy, aké šance má naše zakotvenie v Európe.“
//(na tlačovej konferencii pred odletom na rokovanie stredoeurópskych prezidentov, 6. júna 1997) O terorizme po 11. septembri 2001: //,,Rád by som bol, ak by ťaženie proti terorizmu skutočne zostalo ťažením proti terorizmu, a nie proti štátom či národom. Áno, iracký režim je extrémne nebezpečný, vieme to všetci a s najväčšou pravdepodobnosťou podporuje rozmanitých fanatikov, extrémistov, ale napriek tomu si nemyslím, že je dobré hovoriť o vojne proti Iraku. Nikto predsa nechce viesť vojnu proti štátom či národom, ale proti fenoménu terorizmu."
//(BBC, 21. novembra 2001)
„Poprezidentskému“ obdobiu Havlovho života dominovali ľudské práva – opakovane podporil kubánsku opozíciu, disidentov v Bielorusku, angažoval sa okolo situácie v Barme, Tibete či Severnej Kórei a niekoľkokrát vyjadril svoje obavy o osud demokracie v Rusku. Naďalej sa vyjadroval k aktuálnym politickým otázkam, predovšetkým v oblasti zahraničnej politiky. Dopísal aj divadelnú hru a bol čestným predsedom českého PEN klubu, v poslednom čase sa venoval aj projektu svoje prezidentskej knižnice.
Preslávil sa tiež svojimi divadelnými hrami. Písanie sa pre neho stalo celoživotným poslaním. Za svoje dielo získal mnoho ocenení.
Osobný život Václava Havla po novembri 1989 zasiahli dve zásadné udalosti. V januári 1996 zomrela jeho manželka Oľga, ktorá si predovšetkým za svoju charitatívnu činnosť dokázala získať sympatie a rešpekt širokej verejnosti. O rok neskôr sa Havel oženil s herečkou Dagmar Veškrnovou.
V čase, keď stál na čele štátu, bol mnohokrát hospitalizovaný. Pre rakovinu mu lekári odobrali v novembri 1996 veľkú časť pľúc. Ďalší kritický moment prišiel v apríli 1998, keď bol práve v rakúskych Alpách. Po prudkom zhoršení zdravotného stavu sa v innsbruckej Univerzitnej nemocnici podrobil akútnej operácii prederaveného hrubého čreva.
Havel sa Nobelovej ceny nedočkal
Hoci reakcie na Havlovu smrť zdôrazňujú, že patril k najvýznamnejším Európanom, najslávnejšej pocty sa nedočkal. Viackrát bol navrhnutý na Nobelovu cenu za mier, ale do skupiny laureátov sa nezaradil.
Príčiny mohli byť tri, nazdáva sa Stein Tonnesson, ktorý je uznávaný odborník na toto ocenenie. „Cenu za mier získalo v minulosti veľa Európanov, preto ju začali udeľovať osobnostiam z iných svetadielov. Po zmene režimu v Československu sa oslabil zmysel, aby ho ocenili. V neposlednom rade túto cenu dostal Lech Walesa a Nobelov výbor ju nezvykne dávať znovu za podobné hrdinstvo, veď obidvaja sa zaslúžili o pochovanie červenej totality,“ povedal pre Pravdu bývalý riaditeľ Inštitútu pre výskum mieru v Osle.
O Václavovi Havlovi, ktorý bol prvým demokraticky zvoleným československým prezidentom od komunistického prevratu vo februári 1948 a zároveň posledným, keďže onedlho sa rozdelila federácia Čechov a Slovákov, sa hovorilo ako o idealistovi.
Hovorilo sa o ňom ako o idealistovi, čo vkročil do vysokej politiky, ktorá má príchuť intríg a pretvárky. Havlov príbeh na výslní poprel tvrdenie, že kto chce s vlkmi žiť, musí s nimi vyť. „Aj po roku 1989, rovnako ako predtým, hovoril nahlas svoje názory. Robil to aj v prípade, že sa nepáčili, či už väčšine spoločnosti, alebo vládnucej politickej elite. Bol proti rozdeleniu federácie, vystupoval proti podvodom a korupcii. Kritizoval ničenie krajiny, prílišnú zástavbu, obchodné centrá. Pre mňa bol Havel človek, ktorý by mohol byť vzorom pre ostatných aj v mnohých iných oblastiach, nielen v politike,“ povedal pre Pravdu český politológ Jan Bureš.
Václav Havel ako dramatik a kultúrna autorita
Václav Havel vyrastal v známej pražskej podnikateľsko-intelektuálskej rodine, spojenej s českým kultúrnym a politickým dianím dvadsiatych až štyridsiatych rokov. Komunistická moc mu po ukončení povinnej školskej dochádzky v roku 1951 nedovolila ďalej študovať. V prvej polovici päťdesiatych rokov preto nastúpil do štvorročného učebného odboru chemický laborant a zároveň večerne vyštudoval gymnázium (ukončil ho v roku 1954). Z kádrových dôvodov nebol prijatý na žiadnu z vysokých škôl humanitného smeru, a preto sa rozhodol študovať na škole technickej. Ekonomickú fakultu Českého vysokého učení technického ale po dvoch rokoch opustil.
Kultúrne tradície rodiny orientovala Václava Havla k humanistického hodnotám českej kultúry, v päťdesiatych rokoch potlačovanými. Po návrate z vojenskej základnej služby pracoval ako javiskový technik (prihovoril sa za neho Jan Werich), najprv v Divadle ABC a od roku 1960 v Divadle Na zábradlí. Už v roku 1959 však napísal svoju dramatickú prvotinu – jednoaktovku Rodinný večer. V tomto čase však vznikla aj poézia, predovšetkým básne a strojopisné kaligramy v zbierke Antikódy.
V rokoch 1962 až 1966 študoval diaľkovo dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení a do pozície dramaturga sa v tom čase prepracoval aj v divadle. V decembri 1963 uviedli na doskách jeho prvé predstavenie – Záhradnú slávnosť. O rok neskôr ho odpremiérovali v Západnom Berlíne v Schillerovom divadle. Už táto hra obsahuje kľúčové témy Havlových hier, problémy moci, byrokracia a jazyka. Jej hrdina Hugo Pludek príslušnosťou k absurdnej byrokratickej organizácii a prijatím jej jazyka stráca vlastnú identitu.
Rok 1969 bol pre Havla štartom krutého obdobia prenasledovania, vypočúvaní a osočovania, keď ho po vznik vyhlásenia Desať bodov obvinili z príprav trestného činu rozvracania republiky. Aj napriek perzekúcii neprestal Havel tvoriť a z jeho pera vzišlo vyše desať ďalších divadelných hier. Niektoré spájal silný autobiografický prvok. Trojicu hier Audiencia, Vernisáž (obe 1975) a Protest (1978) spája postava disidenta Ferdinanda Vaňka, ktorý pracuje v pivovare podobne ako v tej dobe sám Havel.
Už v roku 2007 vzniklo Odcházení – divadelná hra, ktorá niesla výrazné autobiografické rysy vzťahujúce sa na obdobie po roku 2003, keď Havel opustil funkciu prezidenta. Hru okrem mnohých svetových scén uviedlo aj Slovenské národné divadlo v Bratislave a Havel ju neskôr preniesol do filmovej podoby, v ktorej hlavnú rolu stvárnil Josef Abrhám a jeho druhá manželka Dagmar Havlová, rodená Veškrnová.
Havel tiež napísal niekoľko zásadných politických esejí, medzi nimi napríklad List Gustávovi Husákovi v roku 1975 či Moc bezmocných o tri roky neskôr alebo Politika a svedomie v roku 1984.
Za svoje literárne a dramatické dielo ocenili Václava Havla radom prestížnych cien, bol členom mnohých svetových klubov spisovateľov. Za svoje zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržovanie ľudských práv bol niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu mieru a stal sa laureátom najvyšších štátnych vyznamenaní mnohých štátov.
Zdroj: Vaclavhavel.cz, Wikipedia, zg
