"Václav Havel sa stal symbolom novodobého českého štátu. Zaslúžil sa oň svojím neohrozeným bojom proti totalite aj ako vodcovská osobnosť nežnej revolúcie a ako prvý prezident nášho slobodného štátu. Jeho osobnosť, meno a dielo podstatne pomohli k tomu, aby sa Česká republika rýchlo začlenila do spoločenstva slobodných a demokratických krajín,“ uviedol včera v prejave Klaus.
"Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou,“ nesmrteľná veta Václava Havla sa stala aj symbolom rozporov medzi dvoma prezidentmi.
"Za skupinu pravdy a lásky považujú každého, čo nejakým spôsobom nesúhlasí s Václavom Klausom. Nie všetci, ktorí ho kritizujú, však boli zástancovia Havla. V opozícii proti Klausovi sa však dal dobre postaviť Havel ako bývalý prezident,“ povedal pre Pravdu český politológ Jan Bureš.
"Osobne som cítil k Václavovi Havlovi rešpekt už od 60. rokoch, keď som ho mal možnosť spoznať,“ hovorí teraz Klaus.
Bureš pripomína, že dvaja prezidenti mali k sebe po nežnej revolúcii naozaj blízko.
"Pomerne úzko spolupracovali. Dokonca mali rovnaké názory na prechod k demokracii. Aj Havel do značnej miery podporoval model transformácie, ktorý zvolil Klaus. Rivalmi sa stali až neskôr. Bolo to pri rozdelení Česko-Slovenska. Havel s tým nesúhlasil a Klaus bol jeden z hlavných iniciátorov rozchodu. To bol prvý veľký názorový rozpor,“ pripomína politológ.
Neskôr Havla a Klausa rozdelili viaceré problémy. "Bolo to v rokoch 1996 až 1997, keď na povrch začala vychádzať korupcia Klausových vlád a ODS. Konflikt sa aj umelo vyhrotil tým, že Havel kritizoval podvody a privatizáciu v takzvanom Rudolfínskom prejave v decembri 2007. Vtedy sme mali pocit, že má pravdu, ale trocha nešťastné bolo, že Klausova vláda už niekoľko dní predtým padla. Klausa sa Havlove slová dotkli a mediálne na neho veľmi ostro zaútočil. Postupne prišli ďalšie témy, ako bol rozdielny názor na európsku integráciu,“ vysvetľuje Bureš.
Umelec, ktorý sa stal (náhodou) politikom
Posledný raz ho zatkli v októbri 1989. „Pravdepodobne záverečný rozhovor s eštebákmi si pamätám. Bolo to 28. októbra 1989, na výročie vzniku Československa,“ povedal v rozhovore pre Pravdu Václav Havel v roku 2009.
„Vždy nás pri takýchto príležitostiach zatýkali, aby mali istotu, že nebudeme niečo páchať. Bol som dva dni vo väzbe. Sedeli sme v aute a jeden policajt vraví: Tak čo, pán Havel, kedy to praskne? Pre to obdobie to už bolo príznačné. Čosi bolo vo vzduchu, všetci vedeli, že nejaké zmeny musia prísť,“ hovoril pred 20. výročím nežnej revolúcie Havel.
Umelec, disident i politik. Tým posledným by sa Havel asi nestal, ak by žil v demokratickej krajine. Disidentom by zase pravdepodobne bol aj v slobodných pomeroch. Ako totiž raz povedal, podľa neho je totiž vždy niečo podozrivé na intelektuálovi, ktorý sa nachádza na víťaznej strane.
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe. Pochádzal z intelektuálskej a podnikateľskej rodiny. Pre svoj pôvod mal problémy dostať sa na školu, po roku 1968 zakázali vydávať jeho diela a viac ráz bol vo väzení. Aj to sa podpísalo na jeho zdravotnom stave.
„Že by mali politickí väzni príjemnejší pobyt za mrežami ako ostatní, je lož. Šíria ju ľudia so zlým svedomím. Celkovo sme to mali nepríjemnejšie – horšia práca, tvrdšie plnenie noriem. Kto hovorí, že sme mali fešácke väzenie len preto, aby to lepšie vyzeralo v disidentskom životopise, klame. Špekuluje, že všetko bolo s komunistami dohodnuté, revolúcia bola falošná, disidenti boli vo väzení ako v interhoteli,“ povedal v roku 2009 Havel pre Pravdu