„Ako šéf bol prísny, ale nikdy na nikoho nenakričal. Ak sme úlohu nesplnili, mlčal a pozeral sa do zeme,“ povedal Šolc v rozhovore pre Pravdu. V súčasnosti prednáša etiku a rétoriku na Technickej univerzite v Liberci.
Havel bol proti rozdeleniu spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ako znášal zánik federácie?
Samozrejme, že ťažko, veď sa usiloval o jej zachovanie. Myslím si, že o konci federácie začal byť presvedčený, keď videl, ako sa v tejto otázke zbližovali český premiér Václav Klaus a predseda slovenskej vlády Vladimír Mečiar. Havel sa potom rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta, pretože sa mu nepodarilo udržať spoločný masarykovsko-štefánikovský štát. Nemôžem však hovoriť úplne kompetentne, pretože v tom čase som ešte u neho nepracoval. Bol som člen federálneho parlamentu.
Mal Havel pochopenie pre slovenskú túžbu osamostatniť sa?
Treba povedať, že naozaj rešpektoval vôľu určitej časti národa dosiahnuť to, čo Slovensku bolo upierané. Krátkou predohrou bol vznik slovenského štátu. Nemal však dlhú životnosť a jeho existencia si získala nepriaznivé hodnotenie. Havlovi bolo jasné, že v podmienkach slobody budú chcieť Slováci vytvoriť vlastný štát.
Keď ste pracovali na Pražskom hrade, prezidentom Slovenska bol Michal Kováč. Aký mal vzťah s Havlom?
Nevýrazný. Protokolárne boli úplne korektné, ale teraz sa mi zdá, že vzťahy medzi prezidentmi sú oveľa lepšie.
Niektorí Slováci zvykli byť uštipační k Čechom, tí odplácali slovami o mladšom, nedospelom bratovi. Čo si myslel Havel o Slovákoch?
Mal ich rád. Uvedomoval si pritom jednu vec – Tomáš Masaryk vravel, že Slováci majú predpoklad na skutočné svetoobčianstvo, lebo ich historickú inteligenciu si vysoko vážil. Havel sa s tým stotožňoval.
Prednášate rétoriku. Havlove prejavy boli vychvaľované, lenže niekedy sa v dlhých vetách strácala myšlienka. Patríte medzi tých, ktorí sa nazdávajú, že jeho texty boli oslňujúce?
Odpoviem kladne, ale nie preto, že by som bol na Havlovej výplatnej páske. Keď študentom približujem jeho rast, pripomínam začiatky. Pamätám si, že v roku 1968 ako rečník pôsobil veľmi rozpačito. Dokonca by som povedal, že sa ani nedal dlho počúvať. Potom som však zistil, že platí to, čo sa hovorilo v starovekom Grécku – básnikom sa človek rodí a rečníkom sa stáva. Havlovi sa naozaj podarilo zdokonaľovať. Získal slovnú zručnosť, pretože veľmi často vystupoval na verejnosti.
Čiže jeho vystúpenia ako prezidenta hodnotíte kladne z pohľadu rétoriky?
Pozerám sa na Havlove prejavy ako na texty, ktoré mali dôležitý, naliehavý obsah a boli veľmi zrozumiteľné. Vždy keď sa chystal odcestovať na významnú návštevu do zahraničia, povolal si nás na Hrade, aby sme sa oboznámili s jeho textom. Nikdy nechcel, aby sme ho korigovali v princípoch, čiže kostru slov sme museli zachovať, ale veľmi dôkladne načúval ostatným pripomienkam a dokázal ich aj prijať. Bol v tom bytostný demokrat.
Veľkú slávu zožal, keď ako česko-slovenský prezident rečnil v Kongrese USA. Prerušovali ho ovácie postojačky, lúčili sa s ním dlhým potleskom. Prečo?
Začal tým, že Česi a Slováci sa vymanili zo sovietskeho područia a na záver vyzval amerických politikov, aby pomohli Rusku k demokratizácii. Obrovsky ich to oslovilo. Na konci prejavu dokázal elegantne nadviazať na úvod. V tom bola Havlova sila slova. Jeho texty hodnotím kladne. Odlišoval sa tým, že rečnil inak ako ostatní štátnici. Havlove prejavy boli zrozumiteľné, boli obrazné.
Dlhý čas zastával najvyššiu funkciu. Unavovalo ho to?
Pôsobenie v prezidentskom úrade bolo preňho vyčerpávajúce. Bol totiž typom človeka, ktorý sa všetko snažil robiť stopercentne. K ničomu nepristupoval s dávkou povrchnosti. Rovnako poctivo sa pripravoval na stretnutie a aj potom správal bez ohľadu na to, či prišiel do styku s politikom z veľmoci, alebo z menšieho štátu. Rovnako im načúval, v tom je príklad, že v čom spočíval Havlov humanizmus. Láskavosť, ústretovosť, schopnosť rešpektovať dôstojnosť človeka – v tom je práve humanizmus. Vyčerpávalo ho, keď sa stretol s politikmi, ktorí boli príliš dôrazní, až arogantní.
Ako sa k nim správal?
Pridržiaval sa americkej pragmatickej zásady, že kto chce mať med, nesmie zhodiť úľ. Rokoval s nimi trpezlivo a dokázal im to povedať rozpoznateľne v osobnom rozhovore. Ešte rozhodnejšie sa vyjadril ex tribuna, čiže keď s nimi nebol v priamom kontakte. Niet pritom pochybností, že ho zraňoval a vyčerpával každý nesúlad. Úlohou okolia bolo povzbudiť ho, posilniť jeho odolnosť.
S ktorým z politikov mal komplikovaný vzťah?
Havlovi odoberali energiu stretnutia s Klausom. Každá schôdzka s ním preňho znamenala problém aj z hľadiska psychologickej prípravy.
Bolo v tom aj niečo, čomu sa hovorí chémia medzi dvomi osobami? Niekedy si z nevysvetliteľných príčin nevyhovujú.
Antipatia je absolútne presné slovo v ich prípade. Nezdôvodniteľná vzdialenosť dvoch ľudí, nesúlad – to medzi Havlom a Klausom existovalo. Koluje napríklad historka, zdá sa mi, že sa objavila aj médiách, že keď Klaus prijímal japonských hostí, Havla im predstavil pod iným menom – ako prezidenta Volfa. Klaus je veľmi razantný človek, ktorý predovšetkým pozná svoj cieľ a záujem. U Havla mu preto prekážala väzba na širšie hodnoty. Klaus rýchlo po zmene režimu v roku 1989 založil politickú stranu, lebo vedel, čo chce. V Havlovom prípade to bolo inakšie.
Určitý čas sa pravidelne stretávali na spoločnom obede, keď bol Havel prezident a Klaus predseda vlády.
Tieto stretnutia navrhol Klaus a Havel rád súhlasil s týmto nápadom. Lenže potom zistil, že ho tlačí do určitých pozícií, že ho chce ovládnuť, politicky dostať pod seba. Havel sa nakoniec na odporúčania manželky Olgy rozhodol napísať list na úrad vlády. Klaus si ho v predstihu prečítal a Havlovi povedal: Václav, neposielaj to. A ich spoločný obed skončili.
Napäté vzťahy medzi najvyššími ústavnými činiteľmi sú nepríjemná skutočnosť.
Niekoľko primátorov vtedy vyzvalo, aby sa niečo spravilo pre zmierenie dvoch Václavov. V prvom rade som upozornil, že som na takú úlohu malý hráč a nepoznám sa s nimi dlhé roky. Bola to myšlienka ušľachtilá, ale nereálna. Možno keby jedného dňa žili už bez svojich funkcií, ako starčekovia by sa mohli o tom oni dvaja porozprávať s odstupom času, ale aj to je už neuskutočniteľné, keďže Havel zomrel.
Aký bol Havel ako šéf?
Náročný, ale jedna vec je istá – nikdy sa nerozčúlil, nenakričal na nikoho. Ak sa stalo, že sme niečo nesplnili z jeho príkazov, tak mlčal a pozeral sa do zeme. Počas môjho pôsobenia v prezidentskej kancelárii prepustil dvoch zamestnancov z dôvodu straty dôvery. Presnou príčinou bolo odcudzenie nejakých vecí.
Havel ako humanista, ako idealista v politike – tak ho ľudia zvyknú pomenúvať. Ako do toho zapadajú rozhodnutia, keď podporil sporné veci, ako bolo napríklad bombardovanie Juhoslávie? Bola to pre neho morálna dilema?
Nepochybne áno. Najprv však poukážem na to, ako s odstupom času hodnotia juhoslovanskú vojnu sociológovia, politológovia, filozofi. Bol to najstrašnejší zločin od konca druhej svetovej vojny. Samozrejme, že keď porovnáte počet zabitých, vyrátate odlišné údaje o zavraždených. Lenže zo zverstiev, ku ktorým dochádzalo na Balkáne, vám vyplynie stanovisko, za ktoré by som sa aj ja postavil – treba zastaviť zločiny proti ľudskosti. Srbi dostali výzvu, aby skoncovali s násilnosťami, a ich odpoveďou bolo arogantné odmietnutie a stupňovanie použitia sily. V takom prípade sa politik rozhodne prinútiť druhú stranu aj za cenu bombardovania. Priznám sa, že hoci vyučujem etiku, vtedy som súhlasil s týmto Havlovým názorom.
Čo znamenala pre Havla prvá manželka Olga?
Osoba po jeho boku, o ktorú sa mohol oprieť. Mala rýchlejší úsudok, síce jednoduchší, ale jej závery vždy platili. Predovšetkým ako žena mala obrovský cit, aby vycítila a rozpoznala, kto Havlovi ubližuje, kto mu škodí, na koho by si mal dať pozor.
Z úcty k zosnulému by nebolo slušné pýtať sa na Havlove chyby v politike. Skúsme to teda inak pomenovať.
Želal by som mu iný postup v tom, aby bol viac razantný, rozhodnejší vo viacerých veciach. Prial by som mu lepšiu osobnú rezistenciu, s ktorou by zdatnejšie zdolával všetky problémy, s ktorými sa stretával, vrátane odporu svojich protivníkov. Teraz však musím zdôrazniť, že ak by toto splnil, mohlo by sa to dotknúť jeho humanizmu a filozofického základu osobnosti.
Čím sa vymykal spomedzi iných – čím bol výnimočný ako politik?
Možno nedosahoval štátnicko-politickú veľkosť iných ľudí, lenže jeho prednosť spočívala v tom, ako dokázal skĺbiť v nebezpečnom období svoju politickú rolu s ľudskou. Táto ľudskosť sa teraz najviac spomína na námestiach a uliciach. Jeho dlhoročný spolupracovník Vladimír Hanzel po Havlovom úmrtí vyslovil jednu lapidárnu vetu: Havel začal ako veľmi plachý muž a skončil ako vodca národa. Slovom skončil myslel aj druhú etapu.
V akom zmysle?
Havel sa po odchode z prezidentského úradu vyjadroval k pálčivým otázkam, pričom si dôkladne vyberal najpodstatnejšie. Za jeho najdôležitejší a zároveň posledný považujem odkaz do Ruska. Opozíciu vyzval, aby vytvorila tieňovú vládu – aby nebola rozpoltená, nech má určitú fazónu ako sila.
Vráťme sa ešte k Slovensku. Spomínate si na zaujímavé stretnutia so slovenskými politikmi?
Havel usporadúval každé dva týždne tzv. Amálie. Boli to stretnutia v jednej slávnej loveckej chate v polesí Lánov s odborníkmi. Zlepšoval si tak prehľad o dianí v krajine. Debatoval s architektmi až po vojakov. Najslávnejšie Amálie bývali so slovenskými disidentmi a intelektuálmi. Trvali dlho po polnoci a pokračovali potom v družnom osobnom stretnutí.