Zistenie, že Kurras pracoval pre Stasi, okamžite vyvolalo nové otázky. Vraždil na jej pokyn, aby demokratickú krajinu priviedol k rozvratu? Treba opäť prepisovať dejiny? Ako by sa asi zachovali revolučne naladení študenti a ich ľavicoví lídri, keby už vtedy vedeli, že vrahom ich druha je špión Štátnej bezpečnosti a člen Socialistickej zjednotenej strany NDR (SED)? Kurrasov čin viedol i k založeniu teroristických skupín R. A. F. (Frakcie Červenej armády) a Hnutia 2. jún. Možno by nevznikli, ak by pravda vyšla najavo skôr. Boli by Kurrasa chránili jeho kolegovia, keby tušili, že na nich donášal Stasi? Zbavil by ho aj potom súd všetkých obvinení?
Muž v červenej košeli
Osemročný Hansi bol v ten večer celý bez seba. Bolo 2. júna 1967, krátko po 20. hodine, keď sa západoberlínska polícia rozhodla zakročiť proti stovkám demonštrantov, ktorí sa zhromaždili pred budovou opery. Protestovali proti návšteve perzského šacha Mohammada Rezá Pahlavího, diktátora, čo sa k moci dostal pomocou vojenského puču. Kým sa nevítaný hosť nadchýnal v divadle Mozartovou Čarovnou flautou, vonku sa strhla bitka.
Na policajtov najprv lietali dlaždice, potom však prešli do útoku. Demonštrantov, prevažne vysokoškolákov, tĺkli obuškami a kopali. Malý Hansi to všetko sledoval z okien rodičovského bytu, len asi tristo metrov od divadla. Behal z jednej izby do druhej, podľa toho, kde bol lepší výhľad. Niekoľko študentov policajti prenasledovali až do dvora jeho domu.
Chlapec si tam všimol štíhleho mladíka v červenej košeli, ktorý stál bokom a len tak sa prizeral. Bol to 26-ročný študent germanistiky Benno Ohnesorg. Na svoju prvú demonštráciu prišiel iba preto, lebo si na univerzite vypočul prednášku perzského emigranta o neľudskom režime v jeho vlasti. Ohnesorg nebol výtržník, bol členom evanjelickej študentskej obce. Pred dvoma mesiacmi sa oženil, doma ho čakala tehotná manželka.
Keď sa však z dvora pobral preč, vrhli sa naňho traja policajti a začali ho biť. V zmätku, ktorý nastal, zrazu zbadal, že blízko stojaci policajt v civile vyťahuje pištoľ. Študent zdvihol ruky na znak, že sa vzdáva. „Prestaňte! Prosím, nestrieľajte!“ stihol ešte vykríknuť. Potom zaznel výstrel. Ohnesorg, zasiahnutý odzadu do hlavy, klesol na zem.
„Otec, tam vonku niekoho zastrelili,“ otočil sa Hansi od okna. O dva dni neskôr si jeho svedectvo vypočula policajtka, ktorá ho zamietla s tým, že ide o detskú fantáziu ovplyvnenú správami v televízii. Ani súd ho nebral do úvahy. Nikto za nezamýšľal nad tým, odkiaľ chlapec vedel o červenej košeli, keď v tom čase televízia ešte vysielala čiernobielo.
Zahladené stopy
Karl-Heinz Kurras, ktorý študenta zastrelil, za svoj čin nikdy nepykal. Policajné odbory na jeho obhajobu venovali 60-tisíc mariek, jeho kolegovia marili vyšetrovanie a zahládzali stopy. Na súde vyrukoval s verziou, že strieľal v sebaobrane, keď ho demonštranti napadli nožmi a nedbali na jeho varovný výstrel. Hoci nik z 83 svedkov jeho výpoveď nepotvrdil, Kurrasa spod obžaloby oslobodili a vyhral aj odvolací súd.
Usmrtenie Ohnesorga vyvolalo obrovské pobúrenie a masové protesty študentov v celom západnom Nemecku. To, že strieľal policajt, ktorého ani nepotrestali, brali ako dôkaz, že v krajine stále vládne fašizmus. Na spáchané násilie preto odpovedali násilím. Na Ohnesorga sa odvolávali aj ľavicoví teroristi z R. A. F., Hnutie 2. júna si podľa smutnej udalosti dokonca zvolilo meno.
A Kurras? Na čas ho suspendovali, potom sa vrátil k polícii, kde to dotiahol na vrchného inšpektora. Až nedávno tohto 84-ročného dôchodcu dostihla vlastná minulosť. V máji 2009 bádatelia Birthlerovho úradu, čo je obdoba nášho Ústavu pamäti národa, náhodou objavili jeho spis – 17 zväzkov so 738 stranami. Z neho vyplýva, že Kurras, krycím menom Otto Bohl, 12 rokov patril medzi najusilovnejších agentov východonemeckej rozviedky.
Stála za tým Stasi?
Po šokujúcom odhalení Kurrasovej identity začali nemecké médiá špekulovať, či streľbu na Ohnesorga nenariadilo Ministerstvo pre štátnu bezpečnosť NDR (Stasi). Nepokoje, ktoré potom na dlhé roky zachvátili západné Nemecko, jej určite prišli vhod. Smrť študenta bola vďačným materiálom pre komunistickú propagandu.
Foto: archív
Je známe, že Stasi podporovala teroristické skupiny a neštítila sa ani vraždy. Zašla by však až tak ďaleko, aby rozkázala zabiť študenta? Aj keď dôkazy chýbajú, Kurras zrejme konal na vlastnú päsť. Hubertus Knabe, nemecký historik a riaditeľ pamätného miesta Hohenschönhausen (väznice Stasi v Berlíne), pokladá účasť tajnej polície NDR na zavraždení Ohnesorga za nepravdepodobnú. „Sotva by sa to dalo naplánovať. Kurras ešte ráno určite nevedel, že večer zastrelí nejakého študenta,“ domnieva sa.
Skeptický zostáva aj novinár Uwe Soukup, ktorý sa s Kurrasom viackrát stretol a napísal knihu Ako zomrel Benno Ohnesorg? „Bol to najlepší agent Stasi na kriminálnej polícii v západnom Berlíne,“ povedal o strelcovi. Podľa neho by rozviedka NDR neobetovala takého špióna na zločin, ktorý ich pripravil o veľmi cenné informácie. Ak pritom navyše hrozilo, že mohol vyzradiť svoje prepojenie na východný Berlín, čo by pre režim Waltera Ulbrichta znamenalo medzinárodný škandál.
Názor, že Stasi stála bokom, podporujú i zachované správy v Kurrasovom spise. Po čine totiž rozviedka NDR zvažovala, prečo to ich agent vlastne urobil. Podozrievali ho zo zrady a spolupráce so západnou tajnou službou. Po týždni ho označili za vraha, na čo prerušili všetky styky. Keď sa na nich v marci 1976 opäť obrátil so žiadosťou o obnovenie spolupráce, kontaktnú osobu presviedčal, že Ohnesorga musel zastreliť, lebo to bola otázka života a smrti. Stasi o jeho služby však už nemala záujem.
Kto ma napadne, toho zničím
Ak to teda nebola Stasi, prečo Kurras strieľal? Zdá sa, že za tým netreba hľadať nijakú konšpiračnú teóriu. Kurras je skrátka iba darebák s psychopatickými sklonmi. Keď v júli 1967 komentoval svoj čin, neodpustil si poznámku: „Keby som strieľal cielene, ako to bola moja povinnosť, bolo by mŕtvych najmenej osemnásť.“ Na otázku, či ľutuje smrť Ohnesorga, pred dvoma rokmi odpovedal: „Kto ma napadne, toho zničím. A basta.“
Ako sa navyše zistilo, Kurras mal toho na rováši viac. Pri jednom zákroku postrelil kolegu, ktorému sa nikdy neospravedlnil. Po dočasnom suspendovaní musel odovzdať zbraň, no ilegálne si zadovážil novú. Začal piť a v roku 1971 sexuálne obťažoval deväťročné dievča. Žalobu na neho rodičia obete z neznámych dôvodov stiahli. V máji 1977 napadol zase fotografa a susedu prinútil s pištoľou v ruke podpísať krivé svedectvo. Nech však robil čokoľvek, kolegovia ho vždy kryli a zo súdu odchádzal ako víťaz.
To, že Ohnesorga zabil, pred známymi ani nezastieral. „O lumpa menej,“ zvykol vraj hovoriť. Bol jedným z najlepších strelcov na okrsku, jeho záľubu v zbraniach poznali všetci. Strieľať chodil takmer každý deň. Na muníciu dával až 400 mariek mesačne, pištoľ daroval i synovi na desiate narodeniny. Keď raz západoberlínskej polícii padla do rúk agentka Stasi, ktorá prejavila ochotu prehovoriť, Kurras o tom ihneď informoval východný Berlín. „Dajte mi rozkaz a zabijem ju, zradkyňu!“ ponúkol sa.
Nepotrestaný zločin
Kurras, ktorý vinu dodnes popiera, už môže pokojne spávať. Ani obnovené vyšetrovanie ho nedostalo za mreže. Viacerí nemeckí právnici sa vyjadrili, že i v jeho prípade platí, že nikoho nemožno dvakrát súdiť za ten istý čin. Obžaloba hľadala cestu, ako to obísť. V rokoch 1967 a 1970 ho totiž obvinili z „usmrtenia z nedbanlivosti“, no nie z vraždy, ktorá nie je premlčaná ani po vyše 40 rokoch. Obnovené vyšetrovanie však v novembri minulého roka opäť zastavili – údajne pre nedostatok dôkazov.
Rozhodnutie prokuratúry je podľa kritikov nepochopiteľné. Ako v januári informoval nemecký týždenník Spiegel, nové dôkazy sa našli a svedčia o tom, že Kurras vraždil. Odborníkom sa totiž vďaka modernej technológii podarilo analyzovať dosiaľ nezverejnené filmové zábery a fotografie z osudovej demonštrácie. Vidno na nich muža, ktorý pokojne kráča k Ohnesorgovi s pištoľou v ruke, pri streľbe sa dokonca rukou opiera o svojho kolegu. „Podľa obrysov išlo o Kurrasa,“ tvrdí jeden z vyšetrovateľov.
Spiegel tak došiel k záveru, že za smrťou Ohnesorga nebolo sprisahanie Stasi, ale konšpirácia západoberlínskej polície. Vrah mladého študenta však zrejme už definitívne unikol trestu. Dokonca sa naďalej teší štedrému policajnému dôchodku. Jediný postih, ktorý dostal, bol polročný podmienečný trest za nedovolené držanie zbrane. Tú mu pri domovej prehliadke našli v roku 2009.
Jeden z 10-tisíc
Kurras zbehol na druhú stranu v apríli 1955, keď už päť rokov slúžil v západoberlínskej polícii. Stasi oznámil, že chce žiť v NDR, ale tá ho presvedčila, že viac pomôže, ak zostane na západe ako tajný agent. V roku 1964 sa stal Kurras členom SED.
Ako agent sa činil. Stasi odovzdal 152 interných správ o západoberlínskej polícii. V roku 1962 ho preložili na kriminálku, o tri roky neskôr na jej politické oddelenie, kde sa dostal k dôverným informáciám, ktorými potom zásoboval rozviedku NDR. Poskytol 24 správ o jej zadržaných agentoch a prezradil aj mená piatich, ktorí zradili. Iných špiónov Stasi varoval pred zadržaním. Do NDR posielal i správy o emigrantoch a vojenských cvičeniach NATO. Pokoj si nedal ani na dovolenke. Informoval napríklad o tom, že v Neapole videl americkú vojnovú flotilu. V roku 1962 dôstojník východonemeckej rozviedky poznamenal, že Kurras je „pripravený splniť každú úlohu“.
Stasi jeho usilovnosť štedro odmeňovala. Celkovo mu vyplatila 20-tisíc západonemeckých mariek. Pomohla mu tiež so súdom v roku 1967. Pri kontrole na hraniciach sa jej totiž dostal do rúk celý spis obžaloby, ktorý tajne odkopírovala. Vďaka tomu mohla ešte pred procesom ovplyvniť jeho priebeh.
Kurras však bol iba jedným z viac ako 10-tisíc občanov NSR, ktorí pracovali pre Stasi. Koľko ich pôsobilo na polícii, dnes už nik nevie. Po zjednotení Nemecka v roku 1990 prešli totiž lustráciou len východonemeckí policajti. Ich kolegov na západe kontroly obišli.