Rupnik: Francúzi Európe vrátili škaredé slovo rast

Víťazstvo Françoisa Hollanda umožnilo posun vo vnímaní riešenia krízy, tvrdí francúzsky politológ Jacques Rupnik. "Ani Hollande neodmieta úsporné opatrenia a finančnú disciplínu. Hovorí len, že to nestačí. A nie je v tom sám. Teraz to už predsa pripomínajú v Európe všetci," povedal pre Pravdu. Jacques Rupnik (61) je parížsky politológ narodený v Prahe v slovinsko-francúzskej rodine. V súčasnosti je riaditeľom výskumu v parížskej Národnej nadácii pre politické štúdie, prednáša na svetových univerzitách.

09.05.2012 12:00
Jacques Rupnik. Foto:
Jacques Rupnik
debata (7)

Čo znamená Hollandova výhra pre Francúzsko a pre Európu?
V domácich francúzskych súvislostiach sa ukázala túžba po alternatíve k vládnucej moci. Socialisti nevyhrali prezidentské voľby od roku 1988, keď to dokázal François Mitterrand. Po takom dlhom období pravicových hláv štátu je teda v demokracii celkom logické, že príde moment zmeny. Je tu však aj širší význam, ktorý sa týka kontextu, v ktorom sa hlasovanie odohralo.

Aký význam?
Je to súčasná ekonomická a finančná kríza. To je ten európsky kontext. Voľba Hollanda v ňom znamená istý posun v riešeniach krízy od úsporných opatrení, kde sa dával dôraz na deficity a rozpočtovú zodpovednosť. Teraz sa do popredia dostáva politika rastu. Za posledný rok a pol sme videli, že v Európe padlo asi desať vlád vrátane slovenskej. Zmena vo Francúzku nie je nič prevratné. Existuje však dôvod, pre ktorý bola väčšina voličov ochotná hlasovať za Hollanda.

Aký?
Práve spomenutý posun v riešení krízy. Nemá už ísť len účtovníctvo a priškrtenie deficitu, ale musíme sa starať o hospodársky rast. Bez neho dlhy nikdy nesplatíme.

Sú však tieto vyhlásenia založené aj na reálnej politike? Nie sú len návratom k socialistickým experimentom, s ktorými prišiel začiatkom 80. rokov Mitterrand, keď prvý raz vyhral prezidentské voľby? Aj on sám sa potom obrátil k viac pragmatickým riešeniam.
Atmosféra vo Francúzsku po víťazstve Hollanda je úplne iná, ako bola pred tridsiatimi rokmi po výhre Mitterranda. Vtedy sa hovorilo o obrovskej zmene, že konečne príde. Slovo socializmus mali všetci na perách. Hovorilo sa o rôznych utópiách, ako sa zmení život, ako sa zmení to i tamto. Víťazstvo Hollanda je bez sľubov. Vo Francúzsku panuje triezva atmosféra. Hollande nedostane ani povestných sto dní. Už na druhý deň ráno sa všetci tvárili ustarane a múdro. Hollandov tábor všetkých ubezpečuje, že má rôzne plány, ale bude ich uskutočňovať opatrne. Víťazstvo socialistu prišlo bez nadšenie a bez ilúzií. A určite bez dôrazu na nejaké utópie. Ani Hollande neodmieta úsporné opatrenia a finančnú disciplínu. Hovorí len, že to nestačí. A nie je v tom sám. Teraz to už predsa pripomínajú v Európe všetci. Guvernér Európskej centrálnej banky Mario Draghi spomína pakt rastu. Hovorí o tom taliansky premiér Mario Monti, a to je najobľúbenejší predseda vlády vo finančných trhoch. Pridáva sa aj pravicový španielsky premiér Mariano Rajoy. A dokonca to škaredé slovo rast vyslovila i nemecká kancelárka Angela Merkelová. A Európe ho stále opakuje Amerika. Hollandovo víťazstvo umožnil tento posun vo vnímaní riešenia krízy. Keby o ňom hovoril len on, nestavil by som príliš veľa na jeho víťazstvo.

Bude fungovať povestný francúzsko-nemecký motor Európy pod vedením Hollanda a Merkelovej?
Spomeňme si na veľmi blízky vzťah Mitterranda a Helmuta Kohla. Boli z opačných politických táborov. Francúz bol sociálny demokrat, Nemec kresťanský demokrat. Niečo ich však veľmi silno spájalo. Bolo to európske presvedčenie. Oni spolu vymysleli euro. Je to francúzsko-nemecký vynález, neviem si predstaviť, že by ho Paríž a Berlín boli ochotní odpísať. Sú odsúdení na dohodu. Bez nej nijaké euro nebude.

Ako bude táto dohoda vyzerať?
Určite tu bude vládnuť aj napätie. Merkelová podporila Nicolasa Sarkozyho. Nemecká kancelárka odmietla počas prezidentskej kampane prijať Hollanda, ale aj nabádala iné pravicové vlády, aby sa s ním nebavili. Na druhej strane to však bola Merkelová, ktorá prvá volala novému francúzskemu prezidentovi. Povedala mu, aby sa čo najrýchlejšie stretli. Prvá Hollandova zahraničná cesta tak povedie do Berlína. Budú rokovať o kompromise. Nejde však o zmenu fiškálneho paktu. Ten myslím zostane. Je však možné, že sa dohodnú na dodatku, ktorý sa bude týkať prorastových opatrení. Hľadanie kompromisu bude určite chvíľu trvať. Nájde sa, pretože to tak vo vzťahu Nemecka a Francúzska vždy býva. Potrebujeme finančnú disciplínu i prorastové opatrenia, ktoré môžu byť prenesené aj na európsku úroveň. Neangažovali by sa v nich len jednotlivé štáty, ale aj samotná EÚ.

Každý chce rast, kde však nájsť zdroje v EÚ?
Pred pol rokom ešte takmer nikto nehovoril o potrebe rastu. Teraz sme však v slepej uličke. Pozrite sa, čo sa deje v Španielsku. Pozrite sa na Holandsko. Táto najprísnejšia krajina, ktorá hovorila, že nedá ani euro na lenivých Grékov, má zrazu problémy splácať dlhy. Keď sa zastaví rast, tak len sedíte na stacionárnom bicykli a šliapete na mieste. Nikam nejdete. Je potrebné nájsť európsky konsenzus, že rast potrebujeme. Nebolo to samozrejmé, ale zdá sa, že teraz sú na to priaznivejšie podmienky.

Ako teda podporovať rast?
O tom sa začína debata. Na jednej strane sú, zjednodušene povedané, liberálni ekonómovia. Hovoria, že rast si vyžaduje reformy pracovného trhu, flexibilitu, zvýšenie konkurencieschop­nosti európskych ekonomík. Od Hollanda by som skôr čakal dôraz na úlohu, ktorú môže hrať Európska investičná banka. Mohla by podporiť niektoré veľké investičné projekty v oblasti infraštruktúry. Takže tu máme odlišné názory. Pravicové vlády budú skôr podporovať prvé riešenie, sociálni demokrati sa budú prikláňať k druhému, ale všetci budú musieť robiť trochu z oboch.

Aj Slovensko má sociálno-demokratickú vládu. Bude s Hollandom znieť viac hlas ľavice v Európe?
Určite. Keď príde v krajine, akou je Francúzsko, k takejto zmene, hlas Paríža zaznie.

Malo by sa Slovensko teraz viac orientovať na Francúzsko?
Nie je to nevyhnutné. Samozrejme, aj Slovensko môže ovplyvňovať debatu v eurozóne. Veľmi dôležité budú voľby v Nemecku na budúci rok. Uvidí sa, ako sa zmení rovnováha. Či vznikne nová koalícia sociálnych demokratov a Zelených. V prípade, že k tomu dôjde, Berlín bude sledovať politiku, ktorá bude bližšia Hollandovi. Lenže francúzsky prezident sa musí dohodnúť s akýmkoľvek nemeckým kancelárom. A platí to aj naopak. Nemecko nemôže samotné rozhodovať o budúcnosti Európy.

Vo Francúzsku zaznamenala krajná pravica i ľavica zisky. Rovnako je to v Grécku v parlamentných voľbách. Je to len akýsi výkyv, alebo ide o skutočné varovanie pre Európu?
Je to jedno i druhé. Varovanie aj výkyv. Grécke voľby nemajú nič spoločné s francúzskymi. Hollande a Sarkozy, ktorí ovládli prvé kolo, reprezentujú dva najsilnejšie štandardné politické tábory. Samozrejme, v druhom kole sa pokúsili pozbierať aj hlasy menších strán. V Grécku je to iné. Tam nastal obrovský prepad štandardných strán. Či už socialistov, ale platí to aj pre pravicu. Pád prišiel už vlani, keď Grécko dostalo nového premiéra zvonku. Stal sa ním bývalý viceguvernér Európskej centrálnej banky Lukas Papadimos. V technokratickej vláde národnej jednoty museli všetky veľké strany podporiť úspornú politiku. To posilňuje extrémy. Je veľmi ťažké udržať demokratický stranícky systém v situácii, keď ľuďom môžete sľúbiť len to, že im do konca dekády znížite reálne mzdy o štvrtinu. A táto ponuka príde pod dohľadom medzinárodných inštitúcií. V tejto situácii bolo šialenstvo usporiadať voľby.

Nemali sa v Grécku konať voľby?
Nemalo to byť teraz. Malo sa počkať na priaznivejšiu situáciu. Aj v Taliansku sa zmenila vláda, ale voľby majú byť na budúci rok. V Grécku došlo k zvrhnutiu demokraticky zvoleného premiéra Jorgosa Papandrea. Na jeho miesto dosadili technokrata, ktorý požaduje od ľavice aj pravice podporu úsporných opatrení. A teraz máte voľby? To je samovražda. Za takýchto podmienok môžu uspieť len radikálni ľavicoví a pravicoví populisti.

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy