Namiesto nej sa spoliehali na „árijskú“ atlétku, ktorá bola v skutočnosti mužom. „Tušila som, že ma nepustia na olympiádu. Len som nevedela, ako ma zastavia,“ povedala Pravde 98-ročná Margaret Lambertová, bývalá skokanka do výšky, ktorá dnes žije v newyorskom Queense.
Ako ste sa mali v Nemecku, kým sa k moci nedostali nacisti?
Dobre. Bolo úplne jedno, či je niekto Žid alebo katolík. V meste, kde som žila, nebolo ani stopy po antisemitizme. Všetci sme spolu dobre vychádzali. V škole som bola jediná Židovka v triede a nemala som problémy. Športovala som, robilo mi to radosť. Bol to nádherný život.
Až kým v januári 1933 nenastúpil Hitler. Čo sa zmenilo?
Ľudia prestali nakupovať v židovských obchodoch. Židom zakázali vstup do reštaurácií, kín, športových klubov… V meste boli už len dve židovské reštaurácie, kam sme ešte mohli chodiť. Mojou najlepšou priateľkou bolo dievča zo susedstva. Chodila často k nám a ja k nim. Keď nastúpil Hitler, už so mnou nikdy neprehovorila. Až v 80. rokoch mi potom napísala list, kde spomínala na staré časy. Neprejavila však ľútosť ani sa neospravedlnila za to, ako sa vtedy zachovala. Poslala som ju do čerta.
Kedy ste zistili, že vám ako Židom hrozí nebezpečenstvo?
Situácia bola veľmi zlá už pred olympiádou. Našich najlepších priateľov odvliekli preč, často uprostred noci. Niektorí sa vrátili, iných sme už nikdy nevideli. Otcovi zhabali fabriku, kde pracovalo asi 35 ľudí, nakoniec nám zobrali aj dom so všetkým, čo v ňom bolo.
Pred olympiádou ste žili už v Británii. Ušli ste tam pred Hitlerom?
Nie tak celkom. Odišla som tam, aby som si dokončila vzdelanie. Chcela som študovať na univerzite v Berlíne, ale všetci hovorili, aby som počkala, kým bude po tom, kým nacisti prídu o moc. Tak som odišla do Anglicka. Myslela som si, že tam doštudujem a vrátim sa domov, ale nenašla som vhodnú školu. Nebola som tam dlho, asi len tri štvrte roka.
Nemali ste strach, keď vám povedali, aby ste sa vrátili do Nemecka?
Najprv som odmietla. Keď mi otec oznámil, aby som prišla a vstúpila do nemeckého olympijského tímu, nechcela som. Na to však povedal, že by za to potrestali našu rodinu. Nechcela som, aby ublížili mojim blízkym, tak som sa zbalila.
Prečo Nemcom záležalo na tom, aby vás dostali do tímu?
Potrebovali ma, lebo Američania a myslím, že aj Francúzi a ďalšie krajiny nechceli prísť na olympijské hry. Hrozili bojkotom, ak Nemecko nebudú reprezentovať aj židovskí športovci. Vybrali si mňa, keďže som bola jediná Židovka, ktorá mala také výsledky, aby mohla súťažiť. Boli tam ešte dvaja športovci – poloviční Židia, ale „pravá“ Židovka som bola iba ja. A mohla som vyhrať medailu. Myslím, že by som ju získala.
Aké to bolo po návrate do Nemecka?
Veľmi drsné. Žila som zo dňa na deň. Netušila som, čo bude ďalej, čo so mnou urobia. Myslela som na to, čo hovorili o Židoch – že sú kripli, kriví, škaredí… Jedno som však vedela na sto percent – že mi nedovolia, aby som sa zúčastnila na olympijských hrách. Len som nevedela, ako ma zastavia, pretože som bola najlepšia, „number one“.
Vychádzali ste s ľuďmi v olympijskom tíme?
Nebolo nás tam veľa. Viem, že ma niektoré dievčatá nemali v láske, ja zase ich, tak sme sa jedna druhej vyhýbali. Ale inak sa dá povedať, že sme vychádzali celkom dobre. Aj sme si trochu pomáhali. Uznali, že som dobrá atlétka. Aj tréner sa ku mne správal slušne, tak isto ako k iným dievčatám. Zlé skúsenosti som však mala zo súťaží. Počas dvojročnej prípravy na olympiádu som sa zúčastnila len na troch, na viac ma nepustili. Na tých pretekoch som vždy zostala osamote. Ostatní sedeli spolu, ale ku mne si nikto neprisadol, lebo som Židovka.
Súčasťou vášho tímu bola i Dora Ratjenová, muž v ženskom drese…
Bola mojou spolubývajúcou. Nevedela som, že to bol v skutočnosti chlapec. Nemci sa nazdávali, že ak ho nechajú súťažiť proti dievčatám, vyhrá medailu. Ale mýlili sa, nevyhral.
Neprišli ste na to, že je to muž prezlečený za ženu?
Nie, nemala som najmenšie podozrenie. Sú predsa dievčatá, ktoré vyzerajú ako chlapci. Zdalo sa nám akurát zvláštne, že po tréningu, keď sme sa šli osprchovať, Dora nezostala s nami, ale zamkla sa v oddelenej kúpeľni. Z nás ostatných tam pritom nikto nesmel. Bolo nás 20 alebo 25 dievčat a všetky okrem Dory sme sa sprchovali spolu. Čudovala som sa, ako môže byť sedemnásťročné dievča také hanblivé.
Priatelili ste sa?
To nie. Bavili sme sa spolu, ale väčšinou len o športe. Nikdy sme sa nerozprávali o politike. Nevedela som ani, či Dora sympatizuje s nacistami alebo nie. A ja som si nevedela predstaviť, že by som sa priatelila s niekým, kto nacistov podporuje.
Ako sa jej darilo v športe? Bola Dora dobrá skokanka?
My dve sme boli najlepšie v tíme, ale na olympiáde nakoniec nezískala medailu. Skončila štvrtá. Neviem, prečo. O dva roky neskôr vytvorila európsky rekord, ale medailu jej krátko na to zobrali, keď sa zistilo, že nie je žena.
Kedy ste sa dozvedeli pravdu, že Dora nie je žena, za ktorú sa vydáva?
Až v roku 1966. Čakala som vtedy na vyšetrenie u zubára, keď sa mi dostal do rúk časopis Time, kde o tom písali. Bolo to prekvapujúce odhalenie a zároveň smiešne.
Skúsili ste sa s Dorou, alebo s Heinrichom, ako sa v skutočnosti volala, skontaktovať?
Napísala som mu list, no neodpovedal. Bolo mi ho ľúto. Mali sme podobný osud. Jeho i mňa donútili, aby sme šli do olympijského tímu.
Vďaka olympiáde ste sa zoznámili s manželom. Bol v športovom kempe, kde Nemci vyberali atlétov do reprezentácie.
Bolo to v roku 1935. Pozvali tam všetkých najlepších židovských športovcov z Nemecka na tréning, jeho však nevybrali.
Ako vás vylúčili z olympijského tímu?
Koncom júna 1936 som v Stuttgarte vytvorila nemecký rekord v skoku do výšky 1,60 metra a bola som nahnevaná na všetkých, čo stáli proti mne. Vravela som si, že im všetkým ešte ukážem. Nechcela som ani tak vyhrať, ako nahnevať Hitlera. Dva týždne na to mi však oznámili, že ma vyradili z tímu. Napísali, že predsa i ja som si určite vedomá, že v poslednom čase nedosahujem také výsledky, aby som mohla reprezentovať, takže je im ľúto. Dajú mi vraj lístky na státie, aby som sa na olympiádu aspoň mohla ísť pozrieť. Nešla som.
Čo povedali ostatným v tíme?
Klamali im. Po mojom vylúčení tam na skok do výšky zostali len dve – Dora a dievča, ktorého meno si už nepamätám (Elfriede Kaunová, pozn. red.). Povedali im, že som sa zranila, preto sa nemôžem zúčastniť na olympiáde. No keby som sa vraj uzdravila, ešte sa k nim pripojím. Verili tomu.
Nikto neprotestoval proti vášmu vylúčeniu?
Nie, každý sa bál. Ani netušili, čo sa deje. To vedela len úzka skupina ľudí, ktorí to celé vymysleli. Ostatní si zrejme naozaj mysleli, že som sa zranila. Neprotestoval ani nikto zo zahraničia. Ani Američania, ktorí sa medzitým vydali na cestu.
Čo ste robili po tom, čo vás vyhodili z tímu?
Odišla som z Nemecka. Otec mal jedného priateľa, ktorý mi už predtým hovoril, že by mi pomohol vybaviť papiere do USA. Tak som mu napísala, ale odpovedal, aby som radšej nechodila, že situácia v Amerike nie je dobrá. Otec mu potom poslal list, aby dodržal, čo sľúbil. Doklady nakoniec poslal, takže som v roku 1937 mohla vycestovať. Mala som so sebou len štyri doláre. Iba toľko si mohli zobrať na cestu Židia, ktorí opúšťali Nemecko.
Ako ste sa prebíjali v New Yorku?
Viete si predstaviť, aké to bolo, začínať v cudzej krajine so štyrmi dolármi?! Pracovala som ako upratovačka, robila som všetko, čo prišlo, lebo sme nemali peniaze. Nemohla som si ani dovoliť jazdiť metrom, ktoré vtedy stálo päť centov. Cestovala som ním len dva razy do týždňa, na viac mi nevyšlo. Potom sem prišiel manžel, ktorý pred nacistami ušiel cez Švajčiarsko. Bolo to naozaj tvrdé.
Kedy sa vám začalo dariť?
Až keď manžel ako doktor získal miesto v nemocnici, kde mu platili sto dolárov mesačne. Zrazu sme boli „bohatí“. Pre nás to bolo veľa peňazí. Potom však narukoval do armády. Po návrate z vojny si otvoril lekársku prax a pomaly, pomaličky sa staval na nohy. Ja som pracovala ako fyzioterapeutka. Okrem dvoch krátkych výnimiek sme stále žili v New Yorku.
Čo sa stalo s vašimi rodičmi v Nemecku? Podarilo sa ich zachrániť?
Keď napokon prišli o dom, emigrovali do Anglicka a potom za nami do Ameriky. Otec však čoskoro zomrel na infarkt. Ešte v Nemecku strávil niekoľko týždňov v koncentračnom tábore. Keď ho pustili, vážil iba 38 kíl. Myslím, že to ho zabilo. Rodina môjho manžela nechcela odísť z Nemecka, hoci sme ich prehovárali. Zahynuli v koncentračných táboroch.
Pokračovali ste v športovaní aj po príchode do Ameriky?
Dvakrát som sa stala americkou majsterkou v skoku do výšky. Mimochodom, viete, koľko vážim? Asi 50 kíl. A predstavte si, že s takou váhou som sa stala i majsterkou USA vo vrhu guľou! A viete, ako vyzerajú ostatné ženy v tomto športe, niekedy vážia až sto kíl, a ja som taká tenká. Bolo veľmi smiešne, keď som zvíťazila v tej disciplíne.
Prečo ste potom skončili s atletikou?
V roku 1939 som sa práve chystala na nejakú súťaž, keď som v rádiu začula, že v Európe vypukla vojna. Hneď som zavolala trénerovi, že končím. Bála som sa o otca i brata, ktorí ešte zostali v Nemecku. No a po vojne? To už bolo neskoro na šport, narodil sa mi prvý syn. Manžel mal dobre rozbehnutú prax a ja som sa starala o rodinu.
Stále sledujete atletické preteky a olympiády?
Áno, hoci nerozumiem novému štýlu skákania do výšky. Určite by som si pri tom zlomila chrbticu. Nechápem, ako to robia. Za našich čias sa skákalo strihom, „nožnicami“. Nepáčia sa mi ani také veci, ako doping či steroidy. Stále sa objavujú nejaké šokujúce odhalenia. Myslím si, že od chvíle, keď do športu zatiahli peniaze, je to špinavá záležitosť. My sme športovali pre zábavu, pre radosť, nedostávali sme za to peniaze.
Ako sa spätne pozeráte na to, čo sa stalo? Keby nebolo Hitlera, mohli ste spokojne žiť doma, športovať, študovať, možno aj vyhrať olympiádu. Boli by ste slávna. Nie je vám to ľúto?
Je isté, že by som nebola v New Yorku. Žila by som v tom nemeckom mestečku, kde som sa narodila. No stalo sa, čo sa stalo, a ja som to musela prijať. Prežila som to a som na to hrdá. Som spokojná v tomto dome, kde bývam už od roku 1955. Mám dvoch synov a dve vnúčatá. Môj manžel má 101 rokov, starostlivosť oňho je teraz moje hoby. Sme spolu už 73 rokov.
Vy máte 98 rokov a stále ste čulá. Aký je váš recept na dlhovekosť?
Prezradím vám svoje tajomstvo. Popoludní dávajú v televízii program, kde lekár radí: nejedzte to a tamto, zabije vás to. Ja to jem, všetko, čo on zakazuje – a nezabilo ma to. Som tu. Jem aj slaninu, veci, ktoré nie sú zdravé. Je pravda, že i moja mama sa dožila vysokého veku. Mala 93, keď skonala, ale môj otec zomrel skoro, ako aj moji dvaja bratia.
Žijete skromne. Zaujímajú sa ľudia o váš príbeh?
Ale áno, interview so mnou robili aj novinári z Japonska, Južnej Ameriky či Južnej Afriky. O tom, čo sa stalo, však nevedeli ani ľudia z najbližšieho okolia. Vyše dvadsať rokov som napríklad s kamarátkami hrávala bowling. Jedného dňa vyšiel v New York Times veľký článok o mne, a keď som večer zašla na bowling, pýtali sa, prečo som im o tom nikdy nehovorila. Naozaj som im nepovedala nič o svojom živote. Jednoducho som si myslela, že to nie je zaujímavé.
Aký je dnes váš vzťah k Nemecku?
Kedysi som nenávidela všetko, čo súviselo s Nemeckom. Prestala som používať nemčinu, hovorím len po anglicky. Napokon som si však uvedomila, že mladí ľudia s tým nemajú nič spoločné. Keď ma pozvali do Nemecka a povedali, že mi zaplatia cestu, šla som. A zistila som, že sa hanbia za to, čo sa stalo. V Nemecku som v poslednom čase bola už dvakrát, vo Frankfurte mi vzdali aj poctu. Tak som si povedala, že je na čase, aby som uzavrela mier sama so sebou. Na to, čo sa vtedy stalo, by však ľudia nemali zabudnúť.