Od atentátu na tretieho muža v III. ríši, zastupujúceho ríšskeho protektora a spoluautora „konečného riešenia“ židovskej otázky, uplynulo v nedeľu už 70 rokov. Stále však nie je celkom jasné, prečo sa všetko zbehlo práve tak, ako sa zbehlo. Pokračujú aj polemiky na tému, či to vôbec malo zmysel.
Tandem, ktorý mal uskutočniť atentát na protektora, nebol česko-slovenský náhodou. Tí, čo celú operáciu pod názvom Antropoid v Londýne vymysleli a nariadili, sledovali ďalekosiahle politické ciele.
Samozrejme, išlo aj o to, zlikvidovať netvora (veď antropoidný je len podobný človeku). Zároveň však chceli spojencom, predovšetkým Veľkej Británii, dať najavo odhodlanie bojovať proti nacizmu. A vôľu obnoviť Československo v jeho predmníchovských hraniciach s dvoma štátotvornými národmi – Čechmi a Slovákmi.
Tridsaťročný rotmajster Gabčík, rodák z Poluvsia, ktoré je dnes už súčasťou Rajeckých Teplíc, bol dokonca kľúčovou postavou operácie, veliteľom skupiny. To on mal Heydricha zastreliť, jeho o rok mladší priateľ rotmajster Kubiš z Dolných Vilémovíc na Morave podľa pôvodného scenára Gabčíka len kryl.
Gabčíkov samopal však v kritickom okamihu zlyhal, a tak situáciu zachraňoval Kubišov špeciálne upravený protitankový granát…
Poďme však pekne po poriadku.
Smola ich sprevádzala od začiatku
Plán atentátu dozrel niekedy začiatkom jesene 1941. To už Hitlerova vojnová mašinéria dávno dobyla Paríž a mala za sebou aj masívne bombardovanie Londýna. Nemecké divízie víťazne postupovali do vnútrozemia Sovietskeho zväzu a čoskoro mali mať brány Moskvy na dostrel.
Československá exilová vláda na čele s Edvardom Benešom v tejto situácii horúčkovito hľadala svoje miesto v protihitlerovskej koalícii a spôsob zapojenia sa do jej akcií.
„Spojenci vyčítali československej emigrácii, že nemecké vojská bojujú proti nim českými zbraňami a že vlastne Česi pomáhajú Nemcom viesť vojnu,“ upozorňuje František Csefalvai z Vojenského historického ústavu v Bratislave. „Preto boli podnietenie národného odboja a prechod k veľkým akciám dôležité a z hľadiska londýnskych osnovateľov atentátu na Heydricha politicky nevyhnutné.“
Možno aj preto, že sa všetko šilo dosť horúcou ihlou, operáciu od začiatku sprevádzali problémy a na päty jej účastníkov sa lepila smola.
Najprv mal s Gabčíkom do protektorátu letieť rotmajster Karel Svoboda, ktorý sa však pri výcviku ťažko zranil na nohe. Výcvik prebiehal v Škótsku a riadila ho britská spravodajská služba SOE (Výbor pre špeciálne operácie).
Pôvodne mali do protektorátu letieť dve skupiny výsadkárov, nakoniec poslali až tri. Dva stanovené termíny odletu – koniec októbra a novembra 1941 – sa z rôznych dôvodov nedodržali. Nakoniec sa letelo až v poslednú nedeľu v roku.
Výsadok budúcich atentátnikov však neprebiehal najšťastnejšie. V dôsledku navigačných chýb všetky tri skupiny dopadli ďaleko od dohodnutých miest. Skupina Antropoid sa mala vysadiť pri Plzni. V skutočnosti sa Gabčík s Kubišom ocitli len dvadsať kilometrov od Prahy. Navyše prvý sa pri páde zranil. Opuchol mu členok, kráčal veľmi ťažko.
Obaja slúžili po úteku z okupovaného Československa v cudzineckej légii, kde sa aj zoznámili. V neznámej krajine sa dokázali rýchlo zorientovať a nájsť si bezpečný úkryt. Schovali sa v opustenom kameňolome.
Z neznámych dôvodov však nezamietli svoje stopy v snehu, a tak ich na druhý deň ráno ľahko objavil hájnik Alois Šmejkal z Nehvízd. Ešte šťastie, že Šmejkal nebol konfidentom gestapa. Naopak, spolupracoval s ilegálnou odbojovou organizáciou.
Gabčík sa nedal zastaviť
Viaceré domáce odbojové skupiny v Protektoráte Čechy a Morava nesúhlasili s pripravovaným atentátom na Heydricha. Dôvodili, že na to nie je vhodný čas a že nacisti sa kruto pomstia.
Skupiny UVOD a Jindra sa pokúsili varovať v tomto duchu Londýn. Začiatkom mája 1942 mali poslať prostredníctvom ilegálnej vysielačky Libuša exilovej vláde dve depeše s podobným obsahom.
Podľa svedectva plukovníka Emila Strankmüllera, ktorý cez vojnu pôsobil ako dôstojník čs. spravodajskej služby, mal F. Moravec zaniesť jednu z depeší priamo exilovému prezidentovi Benešovi. Ten vraj dal pokyn celú vec ešte raz zvážiť, ale svoj rozkaz vykonať atentát nikdy neodvolal.
Atentátnici sa medzitým presťahovali priamo do Prahy, ubytovali sa v odbojárskej rodine Fafkovcov. Gabčík sa zblíži s ich nábožensky založenou dcérou Liboslavou. Po vojne vznikne z toho jedna z „teórií“, prečo Gabčík v rozhodujúcej chvíli nevystrelil na Heydricha – vraj pod vplyvom nábožnej priateľky…
Ale práve Gabčík, na rozdiel od Kubiša, nástojil na uskutočnení atentátu za každých okolností. Svoj postoj obhajoval aj na porade parašutistov so zástupcami domáceho odboja 25. mája.
„Som vojak, dostal som rozkaz, ktorý sa nezmenil, a som teda povinný ho splniť,“ namietal, keď väčšina zastávala názor, že treba ešte počkať. Po vojne o tom informoval profesor Ladislav Vaněk, vedúci odbojovej skupiny Jindra, ktorému sa ako jednému z mála podarilo prežiť nacistické represálie. „Gabčík sa jednoducho nedal zastaviť…“
Na tej schôdzke určili dátum atentátu na 27. mája ráno. A rozhodlo sa aj o tom, kde a ako ho uskutočnia. Z troch rôznych variantov voľba napokon padla na Prahu-Libeň, ohyb trate, kde sa stretávali električky a kde cesta ústila do ostrej zákruty.
Po nej mal o deviatej hodine prechádzať mercedes s Heydrichom.
Prečo potom nepoužil revolver?
Civilistovi stojacemu na okraji chodníka skĺzol z ľavého predlaktia plášť. Zrazu bolo vidieť, že drží samopal Sten britskej výroby a hlavňou mieri na hranatú tvár esesáka v čiernom kabriolete. Čochvíľa by mala zaznieť dávka výstrelov, ale zbraň mlčí, hoci muž opakovane stláča spúšť. Jozef Gabčík a Reinhard Heydrich si s úžasom hľadeli do očí.
Po vojne vznikla celá knižnica literatúry venovanej zlyhaniu Gabčíkovho samopalu. Zdá sa, že väčšina autorov sa dnes už zhoduje na verzii, podľa ktorej za všetko mohla technická porucha na zbrani. Buď sa v nej náboj zasekol, alebo prvý náboj bol chybný.
Prečo však Gabčík vzápätí nevytiahol pištoľ a použil ju až neskôr, keď ho prenasledoval Heydrichov šofér a ochrankár Klein?
„Asi preto, že tento variant nebol plánovaný,“ odpovedá český historik Lubomír Kubík, „a moment prekvapenia nad zlyhaním samopalu bol väčší ako prekvapenie pozvoľna sa preberajúceho Heydricha a jeho vodiča.“
Dosť na tom, že Gabčík zahodil samopal (funkčnú zbraň by neodhadzoval) a dal sa na útek. Ešteže Kubiš nestratil duchaprítomnosť, prudko sa rozohnal a hodil granát proti vozidlu. Ozvala sa rana, po ktorej zostala zdemolovaná zadná časť veľkého mercedesu.
Celá ulica bola zrazu posiata úlomkami skla. Vysypali sa nielen okienka auta, ale aj okná električky, ktorá práve prechádzala okolo. Vyskakovali z nej prestrašení cestujúci, vytvárali hlúčiky zvedavcov. Niektorí ľudia z davu sa ponáhľali pomôcť Heydrichovi. Zistili, že protektor je ranený a že mu na chrbte v oblasti obličiek presakuje cez uniformu krv.
Foto: Archív autora
Ktosi zastavil dodávku a radil ranenému, aby do nej nastúpil. Ten váha, lebo nemôže nájsť aktovku, v ktorej má tajnú správu pre führera. Ešte v ten deň popoludní má totiž letieť do Berlína na stretnutie s Hitlerom.
Už tam nikdy neodletí. V nemocnici Na Bulovke röntgen odhalil črepinu z granátu, ktorá vnikla až do sleziny. Narýchlo privolaní chirurgovia z Berlína ju vyoperujú – aj so slezinou – už o štyri hodiny.
Osem dní ešte bude kat českého národa trpieť, kým vypustí dušu. Stovky pozostalých po tých, ktorých dal popraviť, budú ešte dlho hovoriť: ako dobre, že nezomrel pri atentáte. Tak sa dočkal väčšieho trestu…
Krvavý účet: nasledovali Lidice
Heydrich zomrel 4. júna, ale perzekúcie sa začali hneď 27. mája. Ríšsky štátny tajomník Karl Hermann Frank ešte v deň atentátu predložil Hitlerovi plán odvetných opatrení. Obsahoval vyhlásenie stanného práva v celom protektoráte i hrozbu okamžitej popravy podozrivých z účasti na atentáte alebo pomoci jeho účastníkom, a to vrátane ich rodín. Zároveň sa vypisovala odmena 10 miliónov korún za informácie, ktoré by viedli k uväzneniu atentátnikov. Tí sa ukrývali ešte pár dní v rodinách odbojárov, nechceli ich však ohroziť a prešli do úkrytu v krypte pravoslávneho chrámu Cyrila a Metoda.
Odbojové skupiny pre nich neskôr vypracovali plán úniku. Z chrámu sa mali dostať ako nebožtíci v zakrytých rakvách. Čakalo sa len na vhodný okamih. Perzekúcie sa však po Heydrichovej smrti ešte vystupňovali. Hitler i Frank zúrili, keď ich informovali, že atentátnici sa naďalej zdržujú na neznámom mieste.
Pohreb protektora sa konal 9. júna v Berlíne a führer pri tejto príležitosti nariadil krajné riešenia. Už na druhý deň vyhladili esesáci Lidice, kde popravili okolo 250 ľudí, z väčšej časti mužov. Ženy odviezli do koncentráku, deti sa mali ponemčiť.
Dni však plynuli, život v Prahe sa začal vracať do obvyklejších koľají a zároveň s tým slabla opatrnosť ilegálnych pracovníkov i parašutistov. V krypte pravoslávneho kostola sa zišli vtedy už siedmi z viacerých vysádkových skupín.
Po zotmení začali vychádzať zo svojho úkrytu a vychádzali dovtedy, kým jeden z nich nenarazil na ulici na Karla Čurdu, 30-ročného rodáka od Třebone a parašutistu zo skupiny Out Distance. Poznali sa, ako by nie, spoločne predsa absolvovali výcvik v severnom Škótsku. Naznačil teda Čurdovi, kde sa teraz ukrývajú. Nemohol vedieť, že stretol zradcu.
Na druhý deň, 16. júna 1942, sa Čurda prihlásil v pražskej úradovni gestapa. A vypovedal do protokolu všetko, čo vedel o atentátnikoch a ich terajšom úkryte. O dva dni neskôr zaútočilo takmer 800 po zuby ozbrojených mužov na kostol sv. Cyrila a Metoda. Parašutisti v podzemnej krypte kládli urputný odpor, ale proti takejto presile nemali šancu.
Poslednú guľku si však každý nechal pre seba…
Hrdinovia a tí druhí
Pôvodne nacisti chceli pomstiť atentát na Heydricha smrťou 10– až 15-tisíc Čechov. Podľa Eduarda Stehlíka z Vojenského historického ústavu v Prahe sa K. H. Frank nakoniec uspokojil s piatimi tisíckami popravených. Aj tak to bola vysoká daň za akciu Antropoid.
Mnohí ju dodnes považujú za nepremyslenú huráakciu a kritizujú Beneša za to, že z Londýna vraj nedokázal reálne posúdiť situáciu doma a zvážiť krvavosť účtu.
Na druhej strane sú tí, čo zaraďujú čin Gabčíka a Kubiša medzi najväčšie protinacistické vystúpenia druhej svetovej vojny. Veď nikde inde, ani v Rusku či Juhoslávii, nedokázali odpraviť takéhoto vysokého nacistického pohlavára.
Pravda bude opäť niekde uprostred. Je neodškriepiteľným faktom, že spojenci po tomto atentáte prehodnotili svoj postoj k obnove Československa, k jeho povojnovým nárokom. Veľká Británia odvolala svoj podpis z Mníchovskej dohody, ktorá predhodila Hitlerovi české Sudety.
Po atentáte zosilnel nemecký útlak, ale hnutie antifašistického odporu v protektoráte sa nepodarilo potlačiť. Mnohí Česi dali najavo, že nehodlajú „dobrovoľne sa vrátiť do lona ríše“, ako to o nich tvrdil Frank. A že neprijali pokorne Heydrichovo ultimátum: „Čechov buď germanizovať, alebo vyhubiť.“
Gabčík je dnes ich hrdinom, na Slovensku si jeho pamiatku uctievame menej. Nedávne 100. výročie jeho narodenia sa tu prešlo viac-menej mlčaním. Pripomína ho však obec Gabčíkovo so svojím vodným dielom…