Tamojšie oceliarne a ďalšie fabriky spôsobujú silné znečistenie, ktoré z mesta v opätku talianskej čižmy robia najnezdravšie miesto na život v západnej Európe. Na chudobnom juhu Apeninského polostrova je však fabrika a desaťtisíce pracovných miest, ktoré vytvára, pre región životodarnou silou. Doteraz trpenú výmenu zdravia za prácu teraz taliansky súd ukončil. Fabrika je nebezpečná, a preto ju treba zatvoriť, zaznel verdikt. Majitelia oceliarní, odbory i vláda v panike hľadajú riešenia a obyvatelia Taranta demonštrujú. Jedni za zdravie, druhí za prácu.
„V celom meste niet rodiny, v ktorej niekto pre oceliarne nezomrel alebo neochorel,“ hovorí miestna aktivistka Rosella Balestrová. „Ľudia to ignorovali príliš dlho, no teraz, keď sa s nimi rozprávam, často prichádzajú slzy. Stena popierania, ktorú si budovali, pomaly padá,“ citoval ju britský denník Guardian. Tragickú bilanciu potvrdzuje aj miestna pediatrička Grazia Parisiová. „Plánovala som sem prísť s toľkými čiernymi páskami na ruke, koľko detí som už videla zomrieť,“ povedala agentúre AFP s tým, že pások by bolo príliš mnoho.
Fabrika na smrť
Vplyvom na miestne obyvateľstvo sa netají aj talianska vláda. Podľa štatistík je v Tarante a okolí o 15 percent viac úmrtí na rakovinu ako vo zvyšku krajiny. Ak sa berie do úvahy len rakovina pľúc, Taranto predstihuje smutnej štatistike zvyšok Talianska o 30 percent.
Fabrika ILVA, ktorú vlastní rodina Rivaovcov, vyprodukuje ročne 9 miliónov ton ocele, takmer tretinu celej talianskej produkcie a dvakrát toľko, ako sa vyrobí v košických železiarňach. Najväčšia oceliareň v Európe však zároveň do ovzdušia vypustí takmer desatinu z celoeurópskeho objemu rakovinotvorných dioxínov. V dvadsaťkilometrovej zóne okolo továrne je zakázaný chov dobytka a poľnohospodárska produkcia.
Oceliareň nechal postaviť taliansky štát v časoch ekonomického rozmachu šesťdesiatych rokov. V rámci industrializácie mali továrne priniesť na chudobný juh pracovné príležitosti a vskutku, v regióne Apúlia je v priemysle zamestnaných 70 percent z celej pracovnej sily. V polovici 90. rokov továreň sprivatizovali. „Rôzne úrady sa snažili donútiť najskôr štátnu fabriku a potom rodinu Rivaovcov, ktorá oceliarne kúpila, aby znížili znečistenie na povolené limity,“ hovorí James Walston. „Súdne príkazy sa však ignorovali a sľuby sa nedodržiavali,“ povedal odborník na Taliansko, ktorý prednáša na Americkej univerzite v Ríme.
Súdny šok
Celá kauza oceliarne sa roky naťahuje, takže pre Taliansko bolo veľkým šokom, keď súdy rozhodli jednoznačne – oceliareň treba zatvoriť. Vyšetrujúca sudkyňa Patrizia Todiscová navyše uvalila domáce väzenie na dvoch členov vlastníckej rodiny a bývalého člena vedenia. Všetci sú obvinení zo spolupáchateľstva pri vytváraní ekologickej katastrofy. Vyšetrujú aj zamestnanca továrne, ktorý sa údajne snažil podplatiť inšpekciu a žiadal priaznivejšiu správu.
Kým aktivisti si po tomto rozsudku vydýchli, do boja za záchranu továrne sa pustila neobvyklá aliancia. Proti rozhodnutiu súdu ostro protestujú nielen majitelia, ale aj vláda a odbory.
„Odstaveniu a zatvoreniu fabriky sa treba vyhnúť za každú cenu,“ vyhlásil krátko po prvom verdikte taliansky minister priemyslu Corrado Passera. „Spôsobilo by to nenapraviteľné škody. Vyskúšame všetko,“ dušoval sa.
Odstavenie vysokých pecí by znamenalo, že továreň by zmĺkla na viac ako rok. Najväčšia oceliareň by za ten čas prišla o zákazníkov, čo by ju zrejme definitívne položilo. Na trhoch by ju nahradila konkurencia. O prácu by prišlo 12-tisíc priamych zamestnancov fabriky a ďalšie tisíce v dodávateľských firmách, nehovoriac o desaťtisícoch, ktoré z oceliarne majú osoh nepriamo.
To zmobilizovalo odborové zväzy. Desiatky nákladných áut zablokovali cesty a odborári demonštrujú za svoju prácu. „Úroveň emisií dioxínu sa znížila a pomocou nových technológií sa dá ísť ešte ďalej bez toho, aby sa zastavila výroba,“ bránil zamestnávateľa odborársky bos Rocco Palombella. Pre britský Guardian povedal, že sám pracoval 36 rokov pri vysokej peci bez toho, aby ochorel.
Podobný postoj zaujala aj vláda. Tá už prisľúbila, že na modernizáciu fabriky prispeje, len aby výroba pokračovala. Cez víkend oceliareň navštívili šéfovia rezortov životného prostredia a rozvoja, ktorí nešetrili sľubmi. Zároveň sa ostro obrátili proti súdu. „Celý systém talianskeho priemyslu je v ohrození,“ bil na poplach minister životného prostredia Corrado Clini. „Táto situácia ovplyvní celý priemysel, vyvolá neistoty a ohrozí spoľahlivosť Talianska v očiach zahraničných investorov,“ citoval ho denník Gazzetta del Sud.
Vydieranie nezamestnanosťou
Do útoku zavelil aj ďalší člen vlády Maria Montiho, ktorá rieši finančnú krízu a snaží sa o zníženie rozpočtového deficitu a štátneho dlhu. „Požiadame ústavný súd o rozhodnutie, či sudcovia neprekročili svoje právomoci,“ vyhlásil Montiho tajomník Antonio Catricala s tým, že právomoc tvoriť priemyselnú politiku štátu prináleží len vláde, a nie súdom. Kabinet sa desí predstavy, že by teraz v čase krízy musel zrazu riešiť ďalšie desaťtisíce stratených miest.
To využíva vedenie továrne a jej majitelia. „Ani len nechcem povedať to slovo,“ hovoril o prepúšťaní šéf a súdom stanovený správca Enzo Ferrante v rozhovore pre taliansky denník La Stampa. „Ale ak zastavia výrobu, 12-tisíc zamestnancov čaká zlá perspektíva,“ varoval.
Majitelia na vládu používajú aj ďalšiu páku: ak budú musieť zatvoriť Taranto, odstavia aj svoje ďalšie oceliarne, tentoraz v severotalianskej Ligúrii.
Zatiaľ posledné slovo v celej kauze mal znova súd. Ten v pondelok rozhodol, že pôvodné rozhodnutie zostáva v platnosti. Plány majiteľov a vlády modernizovať oceliareň bez jej zatvorenia sú tak ohrozené. Súd tvrdí, že fabrika je taká škodlivá pre verejné zdravie, že nič iné, ako úplné odstavenie, neprichádza do úvahy.