Podľa zverejnených dokumentov odviedli nemeckí vojaci v roku 1943 skupinu britských a amerických vojenských zajatcov k masovým hrobom, ktoré objavili na území, ktoré krátko predtým dobyli. Nacistické Nemecko chcelo vojnových väzňov využiť, aby svojím svedectvom o hroboch prispeli k protisovietskej propagande. Nemci tiež dúfali, že sa tak podarí vytvoriť rozkol medzi západnými spojencami a Sovietskym zväzom.
Vojaci Donald Stewart a John Van Vliet o tom čo videli, informovali kódovanými správami Washington. Vo svojich správach okrem iného uviedli, že telá už boli v značnom štádiu rozkladu, a preto nemohlo ísť o obete Nemcov, ktorí územie dobyli len nedávno.
Podľa historických záznamov ale Washington na informácie o vojnovom zločine nijako nereagoval. Historici sa domnievajú, že vtedajší americký prezident Franklin Delano Roosevelt nechcel riskovať roztržku so sovietskym diktátorom Josifom Stalinom, ktorý bol spojencom USA proti nacistickému Nemecku.
Historické dokumenty tiež ukazujú, že Van Vliet po vojne napísal dve správy o katyňskom masakre. Prvá z roku 1945 záhadne zmizla. Druhá z roku 1950 slúžila osobitnému výboru amerického Kongresu na prešetrenie katyňských udalostí. Výbor v roku 1952 dospel k záveru, že nie je pochýb o sovietskej vine za masaker.
Biely dom sa však ani potom ku katyňským udalostiam verejne nevyjadroval. Až po roku 1990, keď sa sovietsky prezident Michail Gorbačov Poľsku za masaker oficiálne ospravedlnil, začal Washington hovoriť o sovietskej vine za masaker ako o nespochybniteľnej skutočnosti.
V roku 1940 príslušníci sovietskej tajnej polície NKVD postrieľali tisíce poľských zajatcov. Sovietsky zväz dlhé desaťročia popieral zodpovednosť za masaker a jeho predstavitelia zvaľovali vinu na nacistické Nemecko.