V reakcii na petíciu, ktorú predložil maďarský profesor práva Imre Juhász, sa petičný výbor europarlamentu včera obrátil na Slovensko, aby jeho zástupcovia prišli vysvetliť okolnosti deklarácie o dekrétoch, ktoré obmedzili občianske a majetkové práva maďarskej a nemeckej menšiny v povojnovom Československu.
Pod textom sú dva podpisy, vyplýva z webovej stránky príslušného výboru. ,,Benešove dekréty sú diskriminačné," citovala agentúra MTI jedno z hlavných tvrdení Juhásza, ktorý žiada zrušenie uznesenia slovenského parlamentu.
Preskúmanie dekrétov požaduje aj maďarský europoslanec Zoltán Bagó. Ten navrhol vyslanie zvláštnej misie na Slovensko, ktorá by sa priamo zaoberala témou. O tejto žiadosti sa zatiaľ nerozhodlo.
Slovenská diplomacia reagovala na maďarskú petíciu konštatovaním, že otázka Benešových dekrétov býva otváraná na pôde Európskeho parlamentu pravidelne z rôznych politických motívov jeho niektorými členmi. ,,Táto téma býva následne uzatváraná konštatovaním Európskej komisie, že ide o historické akty prijaté orgánmi bývalého Československa pred pristúpením k EÚ bez pretrvávajúcich právnych účinkov, ktoré by boli v rozpore s právom EÚ. Rovnaké stanovisko poskytla Európska komisia aj v rámci zasadania výboru pre petície," uviedol v stanovisku pre Pravdu hovorca ministerstva zahraničných vecí Boris Gandel.
Zdôraznil, že hoci sú Benešove dekréty stále súčasťou slovenského právneho poriadku, tieto nezakladajú žiadne nové právne vzťahy (a ani sa už neaplikujú). ,,Preto na opätovné otváranie tejto problematiky nevidíme žiadny dôvod. V prípade, ak bude SR inštitúciami EÚ oslovená, je pripravená v zmysle princípu lojálnej spolupráce poskytnúť o Benešových dekrétoch príslušné informácie," podotkol Gandel.
Uznesenie, ktoré Národná rada SR prijala 20.¤septembra 2007, podporila drvivá väčšina poslancov s výnimkou zástupcov Strany maďarskej koalície. Gandel v tejto súvislosti pripomína, že prijatie deklarácie nijako nezmenilo povahu Benešových dekrétov.
„Okrem toho v preambule uznesenia Národná rada SR jasne odsúdila princíp kolektívnej viny. V nadväznosti na vyššie uvedené aj naďalej považujeme Benešove dekréty za nespochybniteľné a nevidíme dôvody na ďalšie otváranie tejto témy,“ doplnil hovorca slovenskej diplomacie.
Na rokovaní petičného výboru europarlamentu sa zúčastnil aj zástupca Európskej komisie – tak ako si to vyžadujú pravidlá. Zjavne sa postavil na stranu Slovenska. Poukázal na to, že EÚ vznikla neskôr ako dekréty, čo znamená, že ich nemožno posudzovať podľa súčasného európskeho práva.
Prečítajte si aj glosu Mariána Repu Príčina a dôsledok. Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.
Rumunský europoslanec Victor Boştinaru kolegov varoval, že ide o citlivú tému a jej prípadné prerokúvanie bude mať kontraproduktívny účinok. ,,Neotvárajme Pandorinu skrinku," podotkol a neúspešne navrhol, aby sa výbor nezaoberal petíciou.
Pokiaľ ide o fungovanie Petičného výboru Európskeho parlamentu, môže sa naň obrátiť každý občan EÚ. Ročne prijme niekoľko stoviek petícií. ,,V dôsledku petície môže Európska komisia alebo Európsky parlament pristúpiť k politickým opatreniam," píše sa na webovej stránke príslušného výboru.
Základné informácie o dekrétoch prezidenta Beneša
Pojem Benešove dekréty sa používa pre súbor právnych noriem, ktoré v rokoch 1940 až 1945 vydával prezident Edvard Beneš, a to tak v londýnskom exile, ako aj po návrate do Československa. Účelom dekrétov v období pred rokom 1945 bolo zakotviť dočasné československé štátne zriadenie, po oslobodení mali dekréty obnoviť právny stav do doby, kým nebudú vytvorené štátne orgány. Od júna 1940 až do októbra 1945 bolo podpísaných a vyhlásených 143 dekrétov. Všetky dekréty (s výnimkou menovacích) podliehali dodatočnému schváleniu parlamentom a potom sa stali súčasťou československého právneho poriadku.
Odsunu Nemcov z Československa sa priamo netýkal žiadny dekrét. Po rozhodnutí postupimskej konferencie o odsune Nemcov z Poľska, Maďarska a Československa 2. augusta 1945 však Beneš podpísal v rovnaký deň dekrét číslo 33/1945 o odobratí občianstva. Ten stanovil, že Nemci a Maďari, ktorí už predtým nadobudli nemecké alebo maďarské občianstvo, stratili v deň jeho získania občianstvo československé. Tým sa podľa historikov vytvoril predpoklad pre budúci odsun, počas ktorého opustilo Československo zhruba tri milióny Nemcov a viac ako 30-tisíc Maďarov. Z odsunu a vyvlastnenia boli vyňatí antifašisti a nemecké a maďarské obete nacizmu.
Nemcov a Maďarov sa okrem dekrétu o občianstve týkali hlavne dekréty o konfiškácii majetku, o potrestaní nacistických zločincov, o konfiškácií pôdy a o pracovnej povinnosti osôb zbavených občianstva. Na ich základe prišli Nemci a Maďari o pôdu a majetok, boli súdení ľudovými súdmi a museli vykonávať nútené práce.
Československí predstavitelia odhadli v decembri 1945 hodnotu vyvlastneného nemeckého majetku na tristo miliárd korún. Podľa parížskej reparačnej dohody mohol byť tento majetok zabavený a jeho hodnota odpočítaná z požadovaných reparácií (Československo odhadovalo svoje reparácie na 350 miliárd korún).
Nemci, odsunutí po vojne z Československa a Poľska do SRN a Rakúska, získali po roku 1956 od nemeckého štátu finančnú kompenzáciu. Odškodnení v SRN sa však na rozdiel od svojich rakúskych kolegov museli zaviazať, že ak získajú odškodné od Československa, peniaze od nemeckej vlády vrátia.
Po roku 1989 sa téma Benešových dekrétov stala jednou z často diskutovaných otázok v česko-nemeckých a česko-rakúskych vzťahoch a bola využívaná aj v domácej politike v týchto krajinách. V januári 1997 bola podpísaná spoločná Česko-nemecká deklarácia o vzájomných vzťahoch a ich budúcom rozvoji. Obe krajiny sa navzájom ospravedlnili za príkoria minulosti a zaviazali sa, že budú rešpektovať právny poriadok druhej krajiny.
O Benešových dekrétoch sa diskutovalo tiež pred prijatím Česka do Európskej únie. V novembri 2002 Európsky parlament vo svojej rezolúcií okrem iného uviedol, že Benešove dekréty nie sú prekážkou prijatia Česka do únie.
V decembri 2005 české ministerstvo spravodlivosti oznámilo, že Európsky súd pre ľudské práva odmietol sťažnosť sudetských Nemcov, ktorí sa sťažovali na konfiškáciu svojho majetku alebo majetku svojich predkov na základe dekrétov a chceli získať náhradu. Súd okrem iného konštatoval, že námietky autorov sťažnosti nie sú zlučiteľné s Európskou zmluvou o ľudských právach, pretože o majetok prešli dávno pred tým, ako zmluva v Česku začala platiť.