Dnes, 22 rokov po páde apartheidu, keď sa krajina nečakane prediera na popredné miesto medzi dôležitých ekonomických hráčov sveta, je väčšina Juhoafričanov sklamaná z jej vývoja.
Podobne ako v mnohých postkomunistických krajinách, ktorých štátne inštitúcie nedokážu ani po dvoch desaťročiach od prechodu k demokracii zabrániť rozsiahlej korupcii a vytvoriť také podmienky, aby mali všetci občania prínos z ekonomického rastu, aj v Južnej Afrike pocítila politicko-ekonomické zmeny iba malá elita ľudí.
Podpriemerné školstvo a korupcia spôsobujú, že viac ako polovica ľudí žije v absolútnej chudobe aj napriek tomu, že práve JAR celkom nedávno pribudla do klubu prudko sa rozvíjajúcich obchodných mocností k Brazílii, Rusku, Indii a Číne (BRICS).
Keď v auguste tohto roka baníci v platinových baniach v Marikane demonštrovali za zvýšenie platov, polícia postrieľala 34 demonštrantov. Toto policajné násilie, ktoré sa príliš podobá na udalosti z čias rasistického režimu, je odrazom celospoločenskej krízy. Mnohí Juhoafričania majú pocit, že vďaka ich práci sa obohacujú nadnárodné spoločnosti a vládna elita, a žiadajú znárodnenie kľúčových priemyselných odvetví, ako sú bane na vzácne nerasty.
História Južnej Afriky je poznačená násilným tvorením národa: definovaním, kto doň patrí a kto už nie, kto je domáci a kto cudzí. Demokratickým prevratom a vyhlásením JAR za multirasový štát v roku 1994 sa boj o sebaindentifikáciu Juhoafričanov neskončil, ale pokračuje ďalej. V diskusii o národnej identite hrajú úlohu rasové, etnické, rodové aj sexuálne identity, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Historické traumy JAR, jej súčasnosť aj budúcnosť dokonale odráža, ale aj spoluvytvára jej literatúra, ktorá je výrazom sebauvedomenia ľudských bytostí, politického boja a potreby dokumentovať realitu a snívať o lepšej spoločnosti.
Kolonizácia a osídľovanie: bieli, čierni a „farební“
Geografická poloha Juhoafrickej republiky na južnom cípe afrického kontinentu a jej mierne podnebie spôsobili, že sa stala prvou európskou kolóniou v Afrike. Už od 16. storočia slúžilo pobrežie Mysu dobrej nádeje ako zásobovacia zastávka pre holandské, španielske a portugalské obchodné lode na ceste do Indie, a v 17. storočí Holanďania vybudovali na Kapskom polostrove trvalú pevnosť s plantážou, pre ktorú dovážali otrokov z Číny, Malajzie, Indonézie, a východného pobrežia Afriky.
Mnohí otroci mali nelegitímne deti s miestnymi khoikhoiskými ženami, ktoré zväčšovali počet miešancov, nazývaných bastaard alebo neskôr kleurlinge („farební“). Medzi ne patrili aj deti Holanďanov, pretože aj oni pri neustálom nedostatku európskych žien znásilňovali khoikhoiské ženy. Ospravedlňovali to tým, že si predstavovali africké ženy ako sexuálne promiskuitné a zvrátené – imaginácia, ktorá im pomohla dehumanizovať ľudí, ktorých chceli ovládnuť. Iba tie deti, ku ktorým sa holandskí otcovia priznali, dostali štatút slobodného občana. Dorozumievacím prostriedkom miešancov sa stala zjednodušená holandčina zmiešaná s prvkami z miestnych jazykov, ktorá sa vyvinula na afrikánčinu (Afrikaans) – jeden z dnešných úradných jazykov.
Pribúdajúci holandskí, škandinávski, švajčiarski a francúzski prisťahovalci začali vytláčať pôvodné obyvateľstvo kočovných pastierov, lovcov, zberačov a poľnohospodárov stále ďalej do vnútrozemia a vytvárali farmárske usadlosti. Usadlíci ospravedlňovali násilné zaberanie pôdy presvedčením, že africkým „pohanom“ prinášajú civilizáciu. Ich životný štýl sa popritom málo líšil od života afrických roľníkov. Neustále konflikty s miestnymi charakterizovala dravosť Európanov, ktorých spájalo kalvinistické vierovyznanie a presvedčenie, že sú „Bohom vyvolenými“ ľuďmi, putujúcimi pod božou ochranou do zasľúbenej zeme. Afrických mužov považovali za iracionálnych, pasívnych a sexuálne nemorálnych (kvôli tradičnej africkej polygamii), čím ich dehumanizovali na základe tých istých stereotypov, na ktorých je postavená patriarchálna predstava žien ako menejcenných bytostí. Sami sa nazývali Búrmi (z holandčiny boer = sedliak).
Vytváranie národov
V období napoleonských vojen sa Angličania rozhodli zabrániť zvýšeniu francúzskeho vplyvu v strategicky dôležitých oblastiach Južnej Afriky a vylodili sa na Kapskom polostrove, kde sa okamžite dostali do vnútorných sporov medzi holandskými usadlíkmi a pôvodnými kmeňmi. Anglickí misionári obracali Afričanov na svoju vieru a poskytovali im ochranu pred neľudským zaobchádzaním Búrov. Britské zrušenie otroctva v roku 1833 pripravilo búrskych sedliakov o lacnú pracovnú silu, no viac ich rozhorčilo, že nový zákon povýšil černochov na úroveň belochov.
V roku 1815 Kapsko pripadlo podľa anglicko-holandskej zmluvy Veľkej Británii natrvalo, čo Búrov zneistilo. Búri sa považovali za „jediné pôvodné“ obyvateľstvo Južnej Afriky a stále mohutnelo ich nacionalistické cítenie v krajine, ktorú už považovali za svoj domov, no kde sa cítili ponižovaní tým, že úradným jazykom bola len angličtina a že Angličania zastávali dôležitejšie funkcie v správe krajiny.
Nárast populácie európskych prisťahovalcov viedol v 19. storočí k spájaniu domorodých kmeňov do väčších, politicko-strategických spoločenstiev. Medzi najsilnejších patrili bojovní Zuluovia pod vedením náčelníka Šaku, ktorí nútili susedné kmene buď sa stať členom zuluského národa, alebo si hľadať nové územia. Ďalšie silné národy sa vytvorili z kmeňov Sotho, Xhosa, Ndebele, Swazi, Tswana, Tsonga a Venda. Ich jazyky dnes patria medzi 11 úradných jazykov JAR.
Z absolventov misijných škôl vychádzali aj prví černošskí politici a spisovatelia, napr. zuluskí autori B. W. Vilakazi a R. R. R. Dhlomo, ktorí vo svojich dielach čerpali z pôvodného folklóru v snahe vytvoriť národný mýtus svojho etnika. Politická organizácia miešancov sa začala už v 18. storočí, keď skupina oslobodených otrokov a vojenských zbehov založila samostatný štát Griqualand. Často robili obchodných prostredníkov medzi Európanmi a černošskými kmeňmi. Dnes sa považujú za samostatnú národnú skupinu.
Mozaiku juhoafrickej spoločnosti dopĺňajú Indovia, ktorí v druhej polovici 19. storočia hromadne prichádzali pracovať na britských plantážach a potom sa rozhodli v krajine zostať. Pod vedením mladého právnika Mahátmu Gándhího, ktorý v Južnej Afrike pôsobil v rokoch 1893 – 1914, sa aj oni začali politicky organizovať v boji za svoje občianske práva.
Budovanie belošského štátu
Vytváranie belošského štátu bolo založené na pseudovedeckých evolučných teóriách začiatku 20. storočia (eugenika). Nastolili „prirodzenú“ hierarchiu medzi rasami a tvrdili, že rasové miešanie vedie k degenerácii. Viedlo to k vytvoreniu celkovej rasovej segregácie v občianskom a súkromnom živote. Miešanci boli považovaní za zdegenerovaných, no na základe svojej čiastočne belošskej krvi dostali určité privilégiá, aby sa zamedzilo ich aliancii s černochmi.
Černosi boli vytlačení do neúrodného vnútrozemia, aby tak boli donútení pracovať pre belochov, ktorí tvorili 20 percent obyvateľstva, no vlastnili 90 percent ornej pôdy. Mestá boli vyhradené pre belochov; černosi a miešanci, od ktorých práce belosi záviseli, museli po skončení pracovnej doby odísť do prímestských get. Paradoxne sa tak Afričania stali ilegálnymi cudzincami na vlastnom území – bez občianskych práv. To ich viedlo v roku 1912 k vytvoreniu politickej strany Africký národný kongres. Jedným z jej neskorších vodcov bol aj Nelson Mandela.
Volebné víťazstvo nacionalistickej búrskej Národnej strany v roku 1948 viedlo k oficiálnemu ustanoveniu systému rasovej diskriminácie. Keďže po porazení nacizmu v 2. svetovej vojne už nebolo možné raziť teóriu rasovej nadradenosti, rasová segregácia bola postavená na filozofii kultúrnej odlišnosti, podľa ktorej bolo prirodzené a dobré pre všetkých, aby sa rasy rozvíjali oddelene. Za touto politikou bol celý rad dôvodov – kultúrnych, pseudovedeckých, náboženských až po čisto ekonomické.
Akékoľvek stýkanie sa medzi príslušníkmi rôznych rás, s výnimkou pracovného vzťahu, bolo zakázané, a černosi sa smeli pohybovať iba v zónach, ktoré im určoval ich „pas“. Vznikli kritériá, podľa ktorých bolo možné určiť príslušnosť k danej rasovej skupine, ako aj preradiť občana do inej rasovej skupiny.
Segregácia sa týkala všetkých verejných priestorov – lavičiek v parku, okienok na pošte, železničných vagónov, pláží, vchodov na obchodoch. Hoci sa belosi považovali za jediných legitímnych občanov krajiny, stále sa nazývali Európanmi (ako napríklad na všadeprítomných tabuliach „Iba pre Európanov“). Táto paradoxná identita sa odzrkadľuje aj v romantickej poézii bielych juhoafrických básnikov 19. a 20. storočia Thomasa Pringla, Roya Campbella a Guya Butlera, ktorá vykresľuje juhoafrickú krajinu ako nepochopiteľnú, neopísateľnú, divú a exotickú.
Poézia Čierneho sebauvedomenia
Odpor voči apartheidu vychádzal tak z černošského, ako aj belošského obyvateľstva. V roku 1960 policajný masaker v Sharpeville potlačil demonštráciu proti nenávideným pasom. Nasledovalo hromadné zatýkanie disidentov, stanné právo a zákaz opozičných strán. Opozícia sa presunula do podzemia, odkiaľ organizovala sabotážne akcie.
Pod tlakom britskej kritiky rasistického režimu bola v roku 1961 vyhlásená nezávislosť od Británie a vznikla Juhoafrická republika. Bieli Juhoafričania sa totiž báli, že keby zaviedli rasovú rovnoprávnosť, boli by pohltení černošskou väčšinou. V 70. rokoch študentské hnutie Black Consciousness (Čierne sebauvedomenie) prinieslo ideológiu černošskej solidarity a rasovej hrdosti. Zdôrazňovali, že černosi sa politicky oslobodia iba vtedy, keď sa najprv mentálne oslobodia z presvedčenia, že sú menejcenní. Hlásali potrebu osamostatniť sa od bielych liberálov v boji proti apartheidu, pretože tvrdili, že demokratická krajina by nemala byť postavená na liberálnych hodnotách belochov, ktorým sa černosi budú prispôsobovať, ale tvorená spoločne.
Básnici Čierneho sebauvedomenia písali poéziu o krutom živote v getách a lyricky opisovali Afriku pred príchodom Európanov ako raj na zemi. V tejto poézii Afriku často stelesňuje krásna čierna žena, ktorú znásilnil kolonizátor a leží v kaluži krvi v očakávaní na afrického vysloboditeľa, ako napríklad v básni Afrika môj počiatok (1980) od básnika Ingoapele Madingoane:
Keď som ťa stratil
Bola si panna plná lásky
Až kým ti nerozlomili lono
Neroztiahli ti nohy a neznásilnili ťa
Počas troch storočí
Keď sa chvastali svojím mužstvom…
Hoci táto poézia výrazne prispela k černošskej politizácii, zároveň obmedzila solidaritu medzi černochmi a belochmi a neumožnila africkým ženám, aby sa identifikovali s antiapartheidovým odbojom. Žena tu figuruje iba ako korisť, pasívne telo, ktorého jedinou rolou je biologická reprodukcia, nie aktívne tvorenie histórie. Je to postava bez individuality, hlasu a možnosti konať, kým muži sú skutočnými hrdinami v tomto národopisnom príbehu oslobodenia. Kým muž predstavuje národ, žena predstavuje stav národa – jeho neslobodu a zotročenie.
Poézia Čierneho sebauvedomenia tak umožnila africkým mužom, aby symbolicky znovu získali svoju mužskosť, ktorú im kolonizátor odobral popretím občianskych práv a znásilnením ich žien. Takáto poetika však zároveň normalizovala rolu žien ako zdroj či ochranu mužskej identity, a sexuálne násilie ako prirodzenú skúsenosť žien. Hoci sa zdá, že metafora „Matky Afriky“ oslavuje ženy a materstvo, v skutočnosti funguje proti ženám, pretože vytvára mylnú predstavu, že ženy boli iba obeťami kolonizácie, ale nie jej aktívnymi odporcami. Toto viedlo k diskriminácii po nastolení demokracie v roku 1994, keď sa čierne ženy ocitli bez politickej moci, práv a majetku a museli začať svoj vlastný boj o oslobodenie, ktorý sa stále neskončil v krajine s najvyšším počtom znásilnení na svete.
Narodená v hanbe: Bessie Headová a nacionalizmus
Ideológia Čierneho sebauvedomenia, ktorá bola založená na rasovej, ale ako sme videli aj na mužskej identite, neumožnila identifikáciu s antiapartheidovým odbojom ani Bessie Headovej (1937–1986), ktorá sa narodila z nelegálneho styku medzi bielou ženou a černošským paholkom. Táto náhoda osudu spôsobila Headovej trvalú pečať hanby, s ktorou sa po celý život vyrovnávala. Odmietnutá belochmi, Headová bola zároveň odmietnutá aj černochmi, pre ktorých bol jej pôvod miešanky prvej generácie politicky problematický v čase, keď sa snažili od belochov emancipovať. Neprijali ju však ani miešanci, keďže neovládala afrikánčinu a nebola súčasťou ich kultúrnej identity.
Členovia antiapartheidového odboja zároveň Headovú neprijali ako ženu, keďže politika sa považovala za doménu mužov. Vo svojej ranej poézii, v ktorej sa snažila vytvoriť si svoju politickú identitu, Headová píše hlasom čierneho muža, ktorý preberá z poézie Čierneho sebauvedomenia. Odhaľuje tým svoju vieru, že iba mužský hlas môže hovoriť o politike s autoritou a svoju túžbu byť prijatá do kultúry odboja, v ktorom sa osloboditeľský boj aj písanie javili ako mužská aktivita, boj čiernych mužov proti bielym mužom o čierne ženy.
Headová si však rýchlo uvedomila, že si vytvorila hlas, ktorý ju nemohol ako ženu a miešanku politicky reprezentovať. Vo svojich nasledujúcich prózach vytvorila hrdinky, ktoré bojujú o svoju osobnú slobodu v mužskom svete vďaka svojej tvorivosti, inteligencii a solidarite. Často sú to ženy rasovo zmiešaného alebo nejasného pôvodu, ktoré sa snažia presadiť si svoju ľudskosť zoči-voči stereotypom miešancov ako produktov nemorálnej sexuality. No tieto prózy vytvorila už v Bostwane, kam odišla ako 26-ročná do dobrovoľného exilu, sklamaná postojom čiernych disidentov.
Proti vlastnému národu
Roky 1960 –1985 boli vyvrcholením apartheidovej represie. Vznikol policajný štát, kde ľudia mizli bez stopy, boli zastrelení či mučení bez súdu. V týchto rokoch sa začalo prejavovať veľké množstvo literátov, ktorí bez ohľadu na „národnú“ príslušnosť vo svojej tvorbe zachytávali nenormálnosť politickej a sociálnej situácie.
Najvýraznejšie hlasy afrikánskej poézie patrili Ingrid Jonkerovej (1933 –1965) a Wopkovi Jensmovi (1939 –1993), ktorí sa úplne oddelili od afrikánskej literárnej tradície, čo nostalgicky ospevovala farmársky život Búrov, uzavretých do seba. Je príznačné, že obaja trpeli depresiou, schizofréniou a obaja spáchali samovraždu ako reakciu na odcudzenie sa od vlastného národa a rodiny.
Jonkerovej otec bol spisovateľ a významný člen Národnej strany, ktorého zvolili za predsedu rady pre cenzúru literatúry a publicistiky, s ktorou Jonkerová vehementne nesúhlasila. Napísala: „Moji ľudia odo mňa odhnili / čo sa stane so zhnitým národom / ruka sa nemôže modliť sama.“
Jonkerová sa zároveň potrebovala vyslobodiť so svojej identity ženy, ktorej afrikánsky nacionalizmus popieral aktívnu rolu v písaní príbehu národa podobne, ako to robil černošský nacionalizmus. Kým afrikánski muži stelesňovali politickú a ekonomickú silu národa (volk), ženy vyrovnávali ich drsnú silu svojím „civilizačným“ vplyvom v africkej „divočine“ a symbolizovali rasovú čistotu, plodnosť a duchovnosť.
V hľadaní hlasu, ktorým by vyjadrila svoj postoj, Jonkerová vytvorila poéziu „súkromného odporu“. Jej „prírodná lyrika“ – typicky ženský žáner – v sebe nesie zakódovaný politický komentár. Často vytvára obrazy perverzného materstva ako metaforu krajiny, ktorá vraždí vlastné deti. Jej surrealistická poetika evokuje šialenstvo, do ktorého sa Jonkerová utieka, keďže jasne rozoznala, že apartheid nebol výsledkom celonárodného šialenstva, ako si to mysleli niektorí spisovatelia, ale, naopak, výsledkom racionalizmu, osvietenskej potreby klasifikovať a definovať. Šialenstvo sa pre ňu stáva alternatívnym vedomím, v ktorom smie snívať. Jej báseň Dieťa, ktoré zastrelili vojaci v Nyange (1961) prečítal Nelson Mandela pri príležitosti prvého zasadania demokratického parlamentu v roku 1994:
To dieťa nie je mŕtve
To dieťa dvíha päsť na svoju matku
ktorá kričí Afrika! kričí dychom
slobody a otvorenej krajiny
V Bantustanoch oploteného srdca
To dieťa dvíha päsť na svojho otca
v pochode generácií
ktoré kričia Afrika! kričia dychom
práva a krvi
na uliciach jeho skúšanej hrdosti
To dieťa nie je mŕtve v Lange ani Nyange
ani v Orlande ani v Sharpeville
ani na policajnej stanici vo Philippi
kde leží s guľkou v mozgu
To dieťa je tmavý tieň vojakov
na stráži so samopalmi, saracénmi a obuškami
to dieťa je prítomné na všetkých zhromaždeniach a zákonodarstvách
to dieťa nakúka cez okná domov a do sŕdc matiek
to dieťa, čo sa len chcelo hrať na slnku v Nyange, je všade
to dieťa narástlo na muža a kráča po celej Afrike
To dieťa narástlo na obra a cestuje po celom svete
bez pasu
Africké dada
Jonkerovej súčasník, afrikánsky básnik Wopko Jensma, vyjadril svoj výsmech apartheidu tým, že sa dal úradne zaregistrovať ako černoch, čím chcel dokázať, že „rasa“ je spoločenský výmysel. Jeho hravá dadaistická poézia pripomínajúca džez mieša afrikánčinu, angličtinu, nemčinu, sotho, tswana, a tsotsitaal (hybridný slang geta) – dôkaz Jensmovho plynulého, ilegálneho pohybu medzi etnickými skupinami, getami a kultúrami.
Mnohí čitatelia jeho poézie si mylne mysleli, že Jensma je černoch alebo miešanec. Jeho poézia a identita popiera exkluzívne ponímanie rasy, ako ju chápali afrikánski nacionalisti aj intelektuáli Čierneho sebauvedomenia. Hľadá spôsob, ako žiť ako Afrikánec v rasistickej krajine a zároveň sa snaží vytvoriť všeobjímajúce „ľudské sebauvedomenie“, v ktorom majú miesto africkí hrdinovia, ale aj európski dadaisti ako Kurt Schwitters, Hans Arp a Marcel Duchamp. Ich protivojnové presvedčenie viedlo k odmietnutiu zaužívanej estetiky a Jensma im vzdáva hold svojimi dadaistickými hrami s jazykom („amatjrblackaf bludybalshitrboenwhitrock..“). Wopko Jensma sa zo solidarity k černochom vzdal všetkého svojho majetku a žil ako tramp.
Nechcem ten dom na predmestí
Nechcem druhé auto
Bazén trávnik nudnú nedeľu
Nie, fakt nie
Som unavený, veľmi unavený
Unavený z nenávistných pohľadov
Unavený z rozbitých telefónov
Unavený z vchodov pre nebielych
Unavený z toho, že som tu na príťaž
Som unavený, unavený z nenávidenia
Nemožnosť komunikácie v krajine apartheidu
Z väčšiny liberálne orientovaných bielych spisovateľov sa postupne stávali radikáli a ich názory sa preto tiež často stretávali s cenzúrou. Na rozdiel od svojich čiernych kolegov však neboli vystavení takému tvrdému prenasledovaniu. Medzi najvýznamnejších prozaikov tohto obdobia patria nositelia Nobelovej ceny za literatúru Nadine Gordimerová (1923) a J. M. Coetzee (1940).
Gordimerová, dcéra litovských prisťahovalcov, ktorá sama seba označuje za „bielu Afričanku“, vo svojej próze skúma dehumanizujúci efekt apartheidu na medziľudské vzťahy. Rasa a rod sú pre ňu tiež kľúčové kategórie, ktoré sa navzájom prelínajú. Jej hlavné postavy sú často biele Juhoafričanky, ktoré si pri hľadaní svojej pozície v mužskom svete politiky vytvoria aliancie s černochmi a vzdajú sa svojej belošskej identity. Toto hľadanie identity sa však často skončí neúspešne alebo nejednoznačne, odzrkadľujúc komunikačné bariéry medzi rasami v krajine múrov a plotov.
Kým u Gordimerovej je apartheid zlyhaním zdravého rozumu, u Coetzeeho, Afrikánca píšuceho po anglicky, je apartheid, naopak, výsledkom racionálneho pudu sebazáchovy. Coetzeeho hlavní hrdinovia sú navonok nezávislí a nezraniteľní. A keď im životné okolnosti dokážu ich zraniteľnosť, sú nútení prehodnotiť svoju identitu, ktorá je založená na uzatváraní sa pred druhými. Slobodu dosiahnu len vtedy, keď sa plne dokážu vžiť do pozície druhého človeka, ktorého skúsenosť je nesprostredkovateľná a vnímanie cudzie.
Coetzee tak nepriamo naznačuje, že „národná identita“ je fikcia, pretože každý je uzamknutý vo svojej triednej, rodovej, rasovej, rodinnej, regionálnej a inej identite, a pre tých najmenej privilegovaných je imaginárna národná komunita najmenej podstatná.
Oslobodenie pre všetkých, alebo iba pre niektorých?
Po páde apartheidu v roku 1990 nasledovalo obdobie vyrovnávania sa s traumou minulosti ako nevyhnutný predpoklad na vytvorenie multirasového štátu, ktorý sa optimisticky prezýva Rainbow Nation („Dúhový národ“). Komisia Pravdy a zmierenia 6 rokov predsedala súdnym procesom, na ktorých mali obvinení možnosť vyjadriť ľútosť nad svojimi činmi a požiadať svoje obete alebo ich potomkov o odpustenie. Otázky kolektívnej či individuálnej viny, traumy, straty a národnej spolupatričnosti sa stali kľúčovou témou post apartheidovej literatúry.
V románe Horké ovocie (2001) juhoafrický spisovateľ indického pôvodu Achmat Dangor (1948) rozpráva príbeh miešanky Lýdie, ktorú v minulosti znásilnil policajt. Lýdia odmietne podať proti nemu obvinenie, pretože má pocit, že skúsenosť takého intímneho násilia nemôže byť súčasťou kolektívnej pamäti v krajine, kde pretrváva priepasť medzi mužmi a ženami a znásilnenie sa implicitne považuje za priestupok, ktorý je často nepotrestaný.
V štáte, kde morálne hodnoty strážia patriarchovia ako prezident Jacob Zuma, ktorý bol sám obvinený zo znásilnenia, Lýdia nevidí zmysel rozprávať svoj príbeh, čím by iba posilnila mužské pocity morálneho víťazstva nad apartheidom. Pre Lýdiu sa apartheid neskončil v krajine, kde je každá tretia žena znásilnená.
V románe Hanebnosť (1999) J. M. Coetzee presne opisuje situáciu v novej Južnej Afrike, kde sa rasové rozdelenie zmenilo na triedne. Napriek slobode pohybu a pobytu si väčšina černochov stále nemôže dovoliť vysťahovať sa z get, a tak geografický apartheid pretrváva. Belosi tu figurujú ako postavy, ktoré v novom štáte nemajú budúcnosť, ak sa úplne nevzdajú svojho majetku, práv a ľudskej dôstojnosti, pretože černosi agresívne žiadajú kompenzáciu za desaťročia útlaku. Knihu kritizovala vládna strana za to, že vytvára stereotypné obrazy černochov ako násilníkov; Coetzee následne emigroval do Austrálie.
V románe Tiché násilie snov (2001) sa černošský spisovateľ Kabelo Sello Duiker (1974–2005) sústreďuje na ďalšie skupiny ľudí, ktorých „Dúhový národ“ neprijíma medzi seba a považuje za cudzích: homosexuálov a Afričanov z iných afrických krajín, ktorí väčšinou prichádzajú ako ekonomickí migranti. Hoci demokratická ústava z roku 1996 zaisťuje práva všetkým „bez ohľadu na rasu, rod, tehotenstvo, manželský stav, etnický alebo sociálny pôvod, farbu pokožky, sexuálnu orientáciu, vek, postihnutie, náboženstvo, názory, vieru, kultúru, jazyk a rodinný pôvod“, v myslení ľudí pretrvávajú zažité predsudky.
Pre väčšinu Afričanov je homosexualita nemorálna zvrátenosť prinesená dekadentnými Európanmi, ktorá nemá v africkej kultúre miesto. Je iróniou, že táto homofóbia je výsledkom pôsobenia kresťanských misionárov, keďže homosexualita v rôznych formách je súčasťou mnohých pôvodných afrických kultúr. V post apartheidovej JAR sa homosexualita stala testom demokracie: mnohí černosi aj belosi, ktorí bojovali proti rasizmu, nedokázali prijať ľudí, ktorí sú sexuálne iní. Násilie voči gayom a lesbičkám je rozšírené.
V Duikerovom románe sa hlavný hrdina, čierny Juhoafričan, snaží vyrovnať so svojou homosexualitou, ktorá je podľa tradičných predstáv nezlučiteľná s jeho identitou Afričana. Tshepo napokon prichádza na to, že nie je možné definovať, kto je alebo nie je Afričan, pretože žiadna kultúra nie je rýdza a homogénna. Jeho homosexualita mu dáva schopnosť empatie a lásky k druhým – k ženám, pretože nepotláča svoju ženskú stránku, k mužom, ktorí ho priťahujú, a k cudzincom, pretože sa sám cíti vo svojej krajine ako cudzinec. Vďaka svojej homosexualite je Tshepo napokon schopný priblížiť sa ku kultúre Afrikáncov, ktorých bol naučený nenávidieť. Kultúra vlastného etnika mu už nestačí na definovanie svojej národnej identity: „Môžem sa cítiť Juhoafričanom a zároveň sa inšpirovať kultúrou Afrikáncov, identifikovať sa s nimi? Je možné cítiť sa Juhoafričanom a nie členom určitej rasovej skupiny? Smiem povedať, že afrikánčina, tsotsitaal, indická kuchyňa a anglické vnímanie mi patria? Musím sa vždy ospravedlňovať za to, že chcem viac, ako mi ponúka moja vlastná kultúra? Som zradca, strýčko Tom? A či nie je úzkostlivé držanie sa vlastnej kultúry akousi stagnáciou, incestom? Nie je to ešte horšie, ako ísť za hranice vlastnej kultúry?“
Rod, sexualita a nacionalizmus
História Južnej Afriky ilustruje, že nacionalizmus je postavený na opozičnej schéme patriarchálneho rodového vzťahu, v ktorom je jeden vždy mocnejší a lepší ako druhý. Ako sme videli, Európania legitimovali kolonizáciu Afriky tým, že afrických mužov označili ako menejcenných podľa rodových stereotypov. Antiapartheidový odboj bol bojom proti rasizmu, ale zároveň bojom za znovuzískanie mužskosti; poézia Čierneho sebauvedomenia preto často vytvára stereotypne agresívnych a sexuálne potentných mužských hrdinov.
Homosexualita nacionalistov ohrozuje, pretože narušuje dvojčlenný rodový model muž – žena a komplikuje rozdelenie moci. V patriarchálnej ideológii je muž opozíciou ženy a svoju moc legitimuje tým, že má prirodzene dané vlastnosti (napríklad racionálnosť, schopnosť morálneho úsudku, rozhodnosť, bojovnosť, odvahu), ktoré žena nemá.
Homosexuál vstupuje do tejto nerovnice „muž je opak ženy“ ako tretí prvok, ktorý odmieta tradičnú mužskú identitu a privlastňuje si mnohé „ženské“ vlastnosti. Homosexuál tým ukazuje, že „mužskosť“ a „ženskosť“ nie je založená na biologickej rodovej identite, a tak podrýva presvedčenie, že moc mužov je založená na ich „prirodzenej“ nadradenosti. Oslobodenie homosexuálov preto nevyhnutne znamená aj oslobodenie žien, ale aj heterosexuálnych mužov, ktorí tak môžu vystúpiť z patriarchálnej šablóny mužskosti.
Súčasná diskusia o homosexualite v Južnej Afrike je preto kľúčovou debatou o oslobodení celej spoločnosti z predstavy, že označenia ako „černoch“, „beloch“, „miešanec“, „Zulu“, „Afrikánec“, „muž“, „žena“, „homosexuál“ a podobne sú niečím esenciálnym, čo človeka definuje.
