Nobelove ceny. 111 rokov sporov

Kontroverzné reakcie spájané s Nobelovou cenou za mier síce zväčša zatienia odborné spory okolo laureátov vedeckých a literárneho ocenenia, no vonkoncom to neznamená, že by takéto šarvátky neexistovali. Zvady sa vedú ohľadom vedcov a spisovateľov, ktorým cenu udelia, tých, ktorí ju nikdy nezískali, okolo samotných objavov a k tomu všetkému sa v médiách zavše posťažujú aj samotní bývalí laureáti. A pritom sa to každoročne začína priam rozprávkovým telefonátom…

„Mal som šťastie. Bol som práve vonku so ženou na prechádzke a blízko mňa bola lavička, na ktorú som si mohol sadnúť. A to som spravil okamžite, ako mi na mobile zasvietila predvoľba +46. Keď som videl švédsku volačku, uvedomil som si, že sa to stalo. Bolo to ohromujúce, okamžite som volal deťom a kolegom,“ opisoval svoje prvé dojmy z gratulačného telefonátu zo Štokholmu tohtoročný laureát Nobelovej ceny za fyziku Serge Haroche.

Nedocenení géniovia
Ktovie, koľko iných vedcov si na ten deň tiež naplánovalo prechádzky okolo lavičiek. Prechádzali sa minúty, hodiny… Ale využili ich až po tom, čo ich dlhé kráčanie bez jediného pípnutia mobilu celkom unavilo. Prvou otázkou, ktorú si svet položí po oznámení čerstvých laureátov, totiž spravidla nie je „prečo práve oni?“, ale „prečo nie ktosi iný?“ Švédska akadémia vied by im túto otázku mohla okamžite zodpovedať, ale pravidlá hovoria, že zápis o nominovaných sa smie zverejniť až po polstoročí.

Z už zverejnených dokumentov sa dá pritom vyčítať mnoho zaujímavého. Predseda českej Akadémie vied Jiří Drahoš napríklad v rozhovore pre Český rozhlas spomínal na nominácie chemika Jaroslava Heyrovského. „Profesor bol na Nobelovu cenu nominovaný celkom pätnásťkrát. Až po päťdesiatich rokoch sa ukázalo, že niekoľkokrát mu nomináciu skazil jeho závistlivý kolega,“ vyjadril sa Drahoš. Práve poukazovanie na nedocenených géniov je populárnym spôsobom spochybňovania odkazu pána Nobela.

Napokon keď o (ne)udelení ceny môže rozhodnúť vytrvalé ,,bonzovanie" od kolegu, prečo by rozhodnutia akadémie nemali byť kritizované? Nepatričných dôvodov pritom býva viac. Na jeden upozornil vo svojom článku Je tragédia nedostať Nobelovu cenu? popularizátor vedy Jaroslav Petr. Týka sa tohtoročnej ceny za medicínu, ktorú získali John Gurdon a Šinja Jamanaka. „Niekomu chýbal medzi ocenenými škótsky biológ Ian Wilmut, ktorý stál pri zrode ovce Dolly,“ píše.

„Dôvodom, prečo vyšiel Ian Wilmut naprázdno, bolo možno aj to, že spolu s ním by si určite zaslúžil Nobelovu cenu aj Keith Campbell. Wilmut a Campbell k sebe patrili asi ako Robinson a Piatok. Ale Nobelovu cenu – ako je známe – možno rozdeliť nanajvýš medzi troch vedcov. Také sú pravidlá. Keď nemôžeme dať cenu Campbellovi – ako štvrtému vzadu – tak ju nedáme ani Wilmutovi, povedali si možno členovia Nobelovho výboru,“ mieni Petr.

Napokon kritizovanie Nobelovho výboru za neudelenie ceny sa bytostne týka aj Slovenska, ktoré dosiaľ stále nemá svojho laureáta (ak sa tento rok neuspokojíme s Nobelovou cenou za mier pre Európsku úniu). Veľmi vtipne sa s touto témou popasoval Stanislav Štepka v muzikáli Niekto to rád slovenské, ktorý mal premiéru pred štyrmi rokmi. Hra z obdobia 30. rokov minulého storočia rozpráva príbeh slovenského vynálezcu Jozefa Murgaša.

Historickú vetu „Počuje ma niekto?“ vyslovil ako prvý cez vlastné rádiové vysielanie práve Murgaš. V novembri 1905 rádiovým spojením sprostredkoval rozhovor dvoch starostov v USA, ktorí boli od seba vzdialení 30 kilometrov. Za otca rádia však vo svete dodnes považujú Taliana Guglielma Marconiho. Ten v roku 1909 získal Nobelovu cenu za fyziku za prínos vo vývoji bezdrôtovej telegrafie. Úspešná hra radošincov, ktorá vznikla o 99 rokov neskôr, len dokazuje, aký dlhý má nobelovská trauma život.

Omyly a podozrenia
Naozaj, kým šarvátky ohľadom mnohých iných ocenení trvajú nanajvýš roky, v prípade Nobelových cien sú to aj dlhé desaťročia. Dlhožijúcou (občas večne živou) témou sú sporne udelené ceny. V tejto súvislosti všetky zdroje najčastejšie citujú meno portugalského neurológa Antónia Egasa Moniza, ktorý v roku 1949 získal Nobelovu cenu za medicínu za vývin operačnej techniky známej ako lobotómia. V minulosti sa využívala najmä na liečbu ťažkých psychóz.

Moniz veril, že zákrok, pri ktorom sa operačne prerušia spoje mozgu a vnútornej strany čela, bude viesť k ich obnoveniu v už zdravej forme. Tento zákrok však prinášal časti pacientov iné komplikácie. Preto v minulých desaťročiach odborníci na duševné zdravie žiadali viackrát Nobelovu komisiu aby ocenenie pre Moniza zrušila. Štokholm však odpovedal, že v danom čase nebola efektívnejšia alternatíva terapie pre mnohé formy mentálnych porúch.

Zlý úsudok vrhá zlé svetlo aj na iné ocenenia. Magazín Slate vybral napríklad ako vôbec najnesprávnejšie udelenú Nobelovu cenu tú pre Johannesa Fibigera. Dánsky vedec v roku 1907 zistil, že keď laboratórne potkany kŕmil švábmi infikovanými istým hlístovcom, spôsobovalo to u potkanov abnormálny rast buniek. Ešte aj v roku 1926 sa Nobelovej komisii zdalo, že Fibiger prišiel na príčinu vzniku rakoviny. V tom čase bolo totiž v móde hľadať jednu jedinú príčinu tejto choroby.

„Experimenty o dekádu neskôr však naznačili, že Fibiger sa mýlil. Zmeny v organizme potkanov nespôsobila rakovina, ale nedostatok vitamínu A. Veľa vedcov sa dnes domnieva, že Fibigerovou chybou bolo, že potkany kŕmil len bielym pečivom a vodou. Definitívne potvrdenie toho, že Fibigerove pokusy boli nesprávne, však prišlo až v roku 2004,“ píše sa ďalej v článku. Ak teda Nobelova komisia pochybila pre vtedajší nedostatok informácií, dá sa to akceptovať. Horší bol však prípad z roku 2008.

Nobelovu cenu za medicínu vtedy získal Nemec Harald zur Hauser. Komisia ho ocenila za identifikovanie roly ľudského papilomavírusu pri vzniku rakoviny krčka maternice. O jeho Nobelovu cenu sa však onedlho začala zaujímať antikorupčná jednotka švédskej polície. Farmaceutická spoločnosť AstraZeneca, ktorá držala patent na lieky Gardasil a Cerverix, ktoré využívali Hauserov objav, totiž venovala milióny dolárov výboru Nobel Media a Nobel Webb.

„Neskôr sa dokonca ukázalo, že spoločnosť mala dobré kontakty na dvoch vysokých predstaviteľov nominačnej komisie ceny za medicínu,“ píše sa v článku magazínu Time o najkontrover­znejších Nobelových cenách. Spoločnosť sa vtedy bránila, že išlo len o členov predkomisií, ktorí nie sú zodpovední za výber víťaza. Obvinenie v tejto kauze napokon nikdy nepadlo, ale na prípad si mnohí spomenuli, keď sa spoločnosť AstraZeneca stala nedávno sponzorom webstránky Nobelovej ceny.

Politická korektnosť
Nobelova cena najmä v posledných dekádach čelí ešte jednej veľkej oblasti kritiky. Tá sa síce týka najmä Nobelovej ceny za mier, do veľkej miery však platí aj pre kategóriu literatúry. „Najmä v posledných desaťročiach sa prihliada na takzvanú politickú korektnosť. V minulosti sa napríklad cena za literatúru, ale aj väčšina iných cien udeľovala dobre situovaným bielym mužom. A túto historickú nerovnováhu berú porotcovia vždy do úvahy,“ spomenula napríklad pre český rozhlas amerikanistka Hana Ulmanová.

Spomína pritom napríklad (z pohľadu Nobelovej komisie) prehliadaného amerického autora Philipa Rotha, ktorý podľa mnohých odborníkov cenu dosiaľ nezískal preto, že vo svojich knihách karikuje ženy, nevenuje dostatok priestoru americkým menšinám a sám si robí žarty z politickej korektnosti. „Čo, samozrejme, žiadnej porote voňať nebude,“ dodáva Ulmanová. Na nespolitizované nazeranie na ocenených autorov literárnych diel sa však dá dívať aj z iného pohľadu.

Zoberme si napríklad tohtoročného laureáta Nobelovej ceny za literatúru Mo Jena. Ak má platiť, že komisia by mala prihliadať predovšetkým na literárne kvality diela a nie na to, či má autor správne verejné názory a či je politicky činný, tak je tohtoročný víťaz ten správny. Jeho literárne kvality, ktoré prirovnávajú k slávnejšiemu nobelistovi Gabrielovi García Márquezovi, nik nespochybňuje. Kritika sa však ozvala práve na jeho politické aktivity.

Mo Jen totiž prispel kontroverzným príspevkom do publikácie o 70. výročí neslávne známej reči Mao Ce-tunga. Spisovateľ je tiež šéfom Asociácie čínskych spisovateľov. Teda organizácie, ktorá sa nevie zastať prenasledovaných disidentských autorov. Na štvrtkovej tlačovej konferencii navyše odmietol vysloviť priamu výzvu k prepusteniu väzneného krajana a laureáta Nobelovej ceny za mier z roku 2010 Liou Siao-poa. Aj preto jeho ocenenie mnohí vnímajú ako ústretový krok smerom k čínskej vláde. Kritici ceny teda akoby v niektorých prípadoch politickú korektnosť vyžadovali, v iných ju zase odmietali. Nedá sa im však uprieť, že politikum hrá pri udeľovaní cien dôležitú úlohu.

Mimochodom, ku kritikom ceny sa radia aj niektorí samotní laureáti. Nielen Jean Paul Sartre či Tho Duc Le, ktorí cenu odmietli prijať, a nielen niektorí bývalí laureáti mierovej ceny, ktorí sa nedávno ohradili proti oceneniu Európskej únie. Na zložitý život „po“ sa denníku Guardian posťažovalo viacero úspešných vedcov. Ako s nadhľadom pripomína denník, pre amerických vedcov prichádzajú ťažkosti už s úvodným telefonátom. Pre časový posun ich v lepšom prípade volajúci zo Švédska prebudia o piatej ráno…

Harry Kroto, ktorý získal Nobelovu cenu za chémiu v roku 1996, zase spomína, že len v tomto roku absolvoval viac ako 80 prednášok na rôznych konferenciách po celom svete. „Ostáva mi na všetko menej času. Niekedy si dokonca myslím, že by som bol šťastnejší, keby sme ten objav neboli spravili,“ priznáva Kroto. Minuloročný víťaz za fyziku, americko-austrálsky vedec Brian Schmidt ešte dodáva: „Každý začal brať všetko, čo poviem, zrazu veľmi vážne.“

Ťažko predpokladať, ako by sa s kritikou na adresu realizácie jeho poslednej vôle díval Alfred Nobel. On sám bol autorom 355 patentov. A predsa si ho všetci spájajú práve s dynamitom. Napokon o výbuchy sa stará aj po smrti. Rozhodnutia komisií „rozhodia“ odbornú i neodbornú verejnosť viac ako dynamit. Ale nijaký z výbuchov nebol zatiaľ taký silný, aby zničil prestíž, ktorú si ocenenie aj po 111 rokoch stále drží.

Prečítajte si aj komentár Petra Javůrka Mier v štádiu pokusu. Ak si chcete prečítať tento článok, zaregistrujte sa v systéme plateného obsahu Piano.