„Naša rodina a myslím si, že aj tie v ostatných európskych monarchiách, predstavujeme korene, s ktorými sa ľudia, dúfam, môžu identifikovať. V Dánsku máme všetci dlhú históriu. A monarchia tieto korene zviditeľňuje,“ ozrejmila.
Je presvedčená o tom, že korunný princ Frederik je dobre pripravený pokračovať v jej práci. „Je v tom veľmi horlivý a pre svoju krajinu robí veľmi veľa,“ podotkla. Za jeho výhodu považuje to, že bude na trón nastupovať po žene. „Takže všetko, čo spraví inak ako ja, nebude podrobované otázkam, prečo to tak spravil. Bude to preto, že on je muž a ja som bola žena,“ dodala kráľovná.
Margaréta II. sa v januári 1972 ocitla v podobnej situácii. Po smrti svojho otca Frederika XI., ktorý vládol 25 rokov, sa automaticky stala panovníčkou. Jej nástup na trón verejne oznámil vtedajší predseda vlády z balkóna na druhý deň ráno. „Pre mňa bolo veľmi nápomocné, že ľudia chceli, aby som sa ujala svojej novej úlohy. Bol to samozrejme smutný moment súvisiaci so smrťou môjho otca, ale boli tu aj veľmi pozitívne emócie, pretože som vedela, že pre toto ma vychovali. A vtedy som sa mala tejto svojej životnej úlohy zhostiť najlepšie, ako som vedela. O to sa snažím celých 40 rokov a je pre mňa prekvapením, že je to už tak dlho,“ zaspomínala si.
Ako priblížila, jej synovia Frederik a mladší Joachim vyrástli v prostredí, ktoré malo oficiálnu i bežnú stránku. Chodili na dovolenky a zažívali rozličné bežné momenty počas celého týždňa. „Žiaľ, obaja sme veľmi zaneprázdnení, naši synovia sú ženatí a majú deti, pričom ich nevidíme tak často, ako by sme si želali. Ale je krásne, keď sa zídeme, všetci sa tomu tešíme. Máme osem vnúčat, na ktoré sme veľmi hrdí,“ poznamenala panovníčka. Jej manžel princ Henrik ju doplnil, že starým rodičom je byť ľahšie ako rodičom. „Máte menej zodpovednosti,“ vysvetlil.
Panovníčka ako hlava štátu musí podpisovať množstvo dokumentov, najmä menovania do funkcií na ministerstvách a ústrednej štátnej správe, rovnako všetky zákony prijaté parlamentom. Tie nevstúpia do platnosti pokiaľ ich nepodpíše. Nezapája sa však do každodenného politického života krajiny. „Nie som volená hlava štátu, očakáva sa odo mňa, že budem predstavovať kontinuitu v štáte od jednej generácie k druhej,“ priblížila.