Aspoň taký je recept Isabel dos Santosovej, prvej ženy čierneho kontinentu, ktorej majetok prekročil desaťcifernú hranicu.
„Je jasné, že vládnuca strana a prezidentovi najbližší majú mnoho obchodných záujmov,“ tvrdí odborník na africkú politiku Peter Lewis. „Ak sa lepšie pozriete na majetky a kontrolné podiely v Angole, tak vám vyjde Kto je kto prezidentovej rodiny a straníckych či vojenských šéfov,“ citoval Lewisa americký magazín Forbes, ktorý informáciu o dos Santosovej bohatstve priniesol.
Rodáčka z azerbajdžanského Baku, kde v tom čase jej otec pôsobil, vyštudovala elektrotechniku v Londýne. Tento odbor ju však nelákal. Po štúdiách sa vrátila domov a v metropole Luanda si už ako 24-ročná otvorila reštauráciu s názvom Miami Beach.
Od tohto bodu je jej kariéra zahmlená. V súčasnosti je však 40-ročná dcéra Josého Eduarda dos Santosa majiteľkou či spoluvlastníčkou viacerých firiem v Angole, ale aj v Portugalsku. Má tretinu najväčšej portugalskej káblovej televízie a vlastní aj pätinu akcií najväčšej portugalskej verejne obchodovateľnej banky.
Doma sú jej majetky ešte väčšie. Okrem iného jej patrí štvrtinový podiel v angolskej banke BIC. Ak by sa potvrdili údaje o tom, že je vlastníčkou aj štvrtinového podielu angolského mobilného operátora, hodnota jej majetku by sa rovno prehupla na desaťciferné číslo, začínajúce sa dvojkou.
Angola je bývalá portugalská kolónia. Krajina na pobreží juhozápadnej Afriky bola dlho centrom obchodu s otrokmi a koloniálna mocnosť ju využívala ako zásobáreň lacných surovín. V čase, keď sa európske krajiny začali svojich dŕžav v Afrike zbavovať, Portugalsko zanovito Angolu držalo vo svojom područí. Muselo však čeliť oslobodzovaciemu partizánskemu boju. Po prevrate v sedemdesiatych rokoch Lisabon konečne ustúpil a Angola získala nezávislosť.
Mier však so samostatnosťou neprišiel. V atmosfére studenej vojny sa do seba pustili frakcie, ktoré dovtedy bojovali proti Portugalcom. Moc napokon získalo Ľudové hnutie za oslobodenie Angoly, podporované Sovietskym zväzom, Kubou, ale aj socialistickým Československom. Práve vtedy sa na čelo krajiny dostal José dos Santos a z prezidentského kresla ho nikto nevytlačil až doteraz. Ak by sa tak aj stalo, moc zostane v rodine – viceprezidentom je dos Santosov bratranec.
Tridsaťtriročné vládnutie sa prezidentovi ešte predĺži, pretože dos Santos si nechal schváliť zákon, ktorý mu umožní zostať pri kormidle aj naďalej. Do karát mu hrá aj dohoda s opozíciou – v roku 2002, po smrti vodcu povstalcov ozbrojené skupiny súhlasili so zložením zbraní, pravdepodobne výmenou za lukratívne obchodné podiely.
V osemnásťmiliónovej krajine sa tak začalo obdobie prudkého rastu. Nerastné suroviny, najmä ropa a diamanty, vystrelili po portugalsky hovoriacu krajinu medzi najrýchlejšie sa rozvíjajúce štáty na kontinente. Angolu však sužujú priepastné rozdiely – kým jej lídri dobýjajú milionárske rebríčky, väčšina obyvateľstva žije z pol druha eura na deň.