K tým ďalším patria horiace štáby vládnej islamskej Strany obnovy a tvrdý zásah polície proti demonštrantom, ktorí obviňujú „umiernené islamské sily“ vedené vládnucou Stranou obnovy zo zámerného vyostrovania napätia v krajine a z „krádeže cieľov jazmínovej revolúcie“. Ide o najväčšiu krízu od zvrhnutia bývalého prezidenta Zína Abidína bin Alího v roku 2011.
„Porevolučné udalosti najprv v Egypte a teraz v Tunisku do určitej miery vyvracajú tvrdenie o nevyhnutnej pokojnej islamizácii arabských krajín, a to bez ohľadu na revolučné heslá,“ reagoval na najnovšiu situáciu pre portál RBC.ru Michail Margelov, predseda ruského zahraničného výboru Rady federácie a osobitný splnomocnenec ruského prezidenta pre africké krajiny. Je presvedčený, že práve naopak, príchod k moci tzv. umiernených moslimských síl dotlačil Egypt aj Tunisko na pokraj občianskej vojny. Najnovšie tým, že odmietajú iniciatívu premiéra Hamádího Džibálího rozpustiť súčasný islamistami kontrolovaný kabinet a vytvoriť do parlamentných volieb úradnícku vládu.
„Pritom je pravdou, že v Tunisku, kde v stredu zastrelili Bilajdu, lídra Ľudového frontu, islamisti vytvorili liberálnejší režim, ako je v Egypte,“ dodal Margelov. V tejto súvislosti viacerí politológovia poukazujú na skutočnosť, že práve Tunisko patrilo vždy medzi najsvetskejšie krajiny na severe Afriky.
Väčšina pozorovateľov sa pri analyzovaní situácie v Tunisku, ale aj v Egypte zhoduje v názore, že tzv. arabská jar a s ňou spojený príchod k moci (An Nahdá), respektíve hnutia Moslimské bratstvo, aktivizovali extrémistov v týchto krajinách, ale aj južne od ich hraníc. Povzbudilo to jastrabov v radoch „umiernených islamistov“, ktorých pravé krídlo určuje hranice „umiernenosti“ nie v oblasti politickej ideológie, ale v otázkach taktiky.
Dnes si nik netrúfa predpovedať vývoj v oboch krajinách. Napriek tomu čoraz viac počuť hlasy, podľa ktorých extrémizmus vyvolaný arabskou jarou môže zabrániť víťazstvu sekulárnych síl. Konkrétne v Tunisku budú vraj musieť „umiernení islamisti“ prehodnotiť svoju politiku. Hlavne preto, lebo v novej etape arabskej jari ohrozenej chaosom sa moc v skutočnosti stráca a stáva sa iba nominálnou. Politický chlieb v Tunisku sa má lámať na jar, keď sa majú konať parlamentné voľby.
Podľa AFP boli ulice v Tunise zväčša prázdne. Hlavnú Burgibovu triedu strážili kordóny vojakov. Od rána však bolo živo pred domom rodiny zavraždeného Šukrího Bilajdu na tuniskom predmestí Džabal džalúd. Tisíce obyčajných ľudí, ale aj politici tvorili smútočný sprievod za rakvou obľúbeného politika.
„Politika ma nezaujíma, ale prišiel som, pretože som mal rád Bilajdu. Bránil chudobných a miloval túto krajinu,“ citovala AP Núrího Abdala Džalíla, jedného z účastníkov smútočného sprievodu smerujúceho na cintorín Al Džaláz. Poctu zavraždenému opozičnému politikovi vzdali aj v ďalších mestách. Podľa Reuters to bolo napríklad v Gafse, kde polícia reagovala na hádzanie kameňov použitím slzotvorného plynu. Podľa informačných zdrojov až 10 000 ľudí naplnilo centrálne námestie a bočné uličky v Sídí Bú Zidu. Práve v tomto meste sa začala koncom roku 2010 tuniská revolúcia, ktorá odštartovala vlnu nespokojnosti v ďalších arabských krajinách.
