Prečo sa však potom aj v 21. storočí stáva, že ľudstvo nedokáže samo pred sebou uchrániť nevyčísliteľne hodnotné celoplanetárne historické dedičstvo? Prečo sú viaceré pamiatky na zemi v rovnakom ohrození, ako krehké taniere na poličke medzi naháňajúcimi sa detvákmi? Tých príčin je samozrejme viac. „Ozbrojené konflikty, živelné pohromy, likvidácia životného prostredia, pytliactvo, urbanizácia bez ladu a skladu, invazívny turizmus,“ vymenúvajú najdôležitejšie z nich na oficiálnej stránke Organizácie Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru(UNESCO), pod ktorej patronát patrí aj svetové dedičstvo.
Keď si odmyslíme dôvody, ktoré sa skôr týkajú prírodných unikátov, a tie, za ktoré ľudia nemôžu, zostanú nám najmä vojny, divoká urbanizácia a turizmus. Po skúsenostiach z posledných rokov k nim môžeme pokojne pridať fanatizmus. A tiež krádeže. Tie síce prvoplánovo pamiatky nelikvidujú, no odcudzením sú ukradnuté nielen vede, ale často aj bežným smrteľníkom, ktorí by si artefakty mohli pozrieť a študovať v múzeách, galériách či skanzenoch. Zároveň zlodejmi(prevažne) nie sú odborníci, ktorí by vedeli, ako so vzácnymi predmetmi zaobchádzať tak, aby sa nepoškodili. Vráťme sa však k úplnému zničeniu pamiatky. Najnovší prípad surovej likvidácie sa odohral v africkom Mali.
Ničenie dedičstva ako vojnový zločin
V západoafrickej krajine pred necelým rokom vzbúrenci spomedzi kočovných Tuarégov vyhlásili nezávislosť severných oblastí a vytvorili nový štát Azawád. Do jeho územia pritom spadá aj mesto Timbuktu, ktoré pre jeho vzácne stavby a hlinené hrobky UNESCO v roku 1988zaradilo na zoznam svetového dedičstva. Už v lete minulého roku sa začali objavovať informácie, podľa ktorých povstalci pamiatky (a do začiatku nepokojov aj vyhľadávané turistické atrakcie) začali ničiť.
Podľa vyjadrení miestneho novinára Yeya Tandina „poprava“ prebiehala takto: „Povstalci zastali pred jedným chrámom na svojich pikapoch a začali ničiť mauzóleum Sidi Mahmuda Bena Amara. Boli ozbrojení, takže ľudia z mesta len stáli a prizerali sa.“ Ako zase napísal reportér magazínu Time Ishaan Tharoor, povstalci vyvalili dvere na starobylej hrobke z 15. storočia, ktoré sa podľa miestnej legendy mali otvoriť až v posledný deň sveta…
Radikáli následne oznámili, že zničia aj ďalšie hrobky. A že iba plnia Boží príkaz. Dôvod? Puritánskym islamistom, presadzujúcim podobné zákony a spoločenské normy ako Taliban, sa zdali vzácne hroby ako nehodné uctievanie modiel. V Mali sa teda svetové dedičstvo popravilo z fanatických náboženských pohnútok. UNESCO už predtým zaradilo Timbuktu na zoznam ohrozených druhov svetového dedičstva, na ktorom je v súčasnosti až21 kultúrnych pamiatok z celého sveta. Timbuktu sa odvtedy skloňuje neprestajne. Už krátko po prvých vyčíňaniach sa ukázalo, že rebeli zničili možno až polovicu hrobiek. K ostrým slovám predstaviteľov UNESCO sa pridala aj hlavná prokurátorka Medzinárodného trestného súdu Fatou Bensouda, ktorá povedala, že tieto skutky by mali byť považované za vojnové zločiny.
Foto: BIBLIOTHEQUE MAMMA HAIDARA
Ak by sme to chceli porovnať s ochranou tanierov po babičke, boli by tieto„upozornenia“, akoby sa niekto naháňajúcim sa deťom snažil telefonicky oznámiť, aby neblazneli. No deti by na vyzváňanie kašlali. Príbeh sa však neskončil ani po tohtoročnom vojenskom zásahu za účasti francúzskych vojakov, ktorí Timbuktu vytrhli z rúk radikálnych islamistov. Pred koncom svojho pobytu sa povstalci na meste ešte stihli podpísať ohňom. Prvé správy boli alarmujúce – v meste zhoreli takmer všetky vzácne rukopisy! Starosta mesta Ousmane Halle hovoril o vypálení knižnice a spopolnení desaťtisícov dokumentov. Svet bol šokovaný. Ale nie nadlho. Zakrátko našiel svojho hrdinu – Abdula Kadera Haidara.
Ešte pred príchodom radikálov vykúpil v meste všetky kovové schránky a postupne do nich uložil vzácne manuskripty. Tie potom porozdával miestnym, ktorí ich skryli pod svojimi chatrnými príbytkami. Vzácne stredoveké listiny tak zostali pre svet zachránené. No vlastne len náhodou, vďaka odvahe a šťastiu prezieravého jedinca. Aj skúsenosť z Timbuktu však ukázala, že počas ozbrojeného konfliktu nevedia svetové organizácie dostatočne rýchlo zasiahnuť, aby pre ľudstvo zachránili „rodinné striebro“.
Historické cennosti za zbrane
Mali pritom nie je jediný súčasný príklad bezmocnosti. Arabská jar, ktorá priniesla nepokoje do celého regiónu severnej Afriky a Blízkeho východu, vyvolala viaceré obavy o mnohé tunajšie pamiatky. Svet tŕpol, keď videl lietať zapálené fľaše v okolí svetoznámeho Egyptského múze a v Káhire. Veď egyptské múmie sú jedným z najznámejších symbolov historického dedičstva. Pred dvoma rokmi sa niekoľko povstalcov dostalo aj priamo do múzea a poškodilo 70 predmetov, ďalších 18 sa stratilo. Hoci situácia v Egypte je ďaleko od stability aj v týchto dňoch, ľudia, ktorí majú na starosti miestne pamiatky, si dali veľmi záležať, aby svet upokojili (keďže túto otázku brali niektorí hádam citlivejšie ako straty na životoch počas revolúcie).
Divoký konflikt však od jari 2011pokračuje dodnes v Sýrii. A obeťou sa stávajú aj mnohé pamiatky – nielen náhodou, pri častých a ťažkých bojoch. Ich likvidácia má viac rozmerov. Za necelé dva roky pritom straty postihli až šesť oblastí zaradených do svetového dedičstva. Reakcie na situáciu boli opäť vlažné. UNESCO vyjadrilo znepokojenie približne rok po začatí konfliktu, verejnosť zaregistrovala nejaký problém až vlani v októbri, keď požiar zničil historický trh v meste Aleppo. K svetovému dedičstvu ho zaradila obľúbenosť a poloha na legendárnej Hodvábnej ceste. Trhovisko zhorelo po bojoch medzi jednotkami prezidenta Bašára Asada a povstalcami. Hoci sa miestni snažili svojpomocne oheň uhasiť, bez potrebnej techniky v plameňoch skončilo 1 500 obchodov. V Sýrii však pamiatky neumierajú len v rámci pravidla– keď sa rúbe les, lietajú triesky. Unikátne objekty miznú aj zo zištných dôvodov.
Ako informoval magazín Time v reportáži zo septembra minulého roku, pamiatky sa v Sýrii aj kradnú a vymieňajú za zbrane. V článku sa píše o tom, ako sa obchodníci na čiernom trhu, ktorí sa predtým špecializovali skôr na cigarety, kradnutý spotrebný tovar a zbrane, rýchlo stali aj znalcami umenia s dobrým odhadom jeho ceny.„Keď Abu Khaled, drobný pašerák žijúci na pomedzí Sýrie a Libanonu, chytil do rúk alabastrovú sochu sediaceho muža, hneď vedel, že na čiernom trhu v Libanone môže byť hodná aj niekoľko tisíc dolárov. V Bejrúte ju však nevymenil za peniaze. Zažiadal si o niečo hodnotnejšie – o zbrane,“ píše sa ďalej v článku novinárky Aryn Bakerovej. Pašeráci si vojnu pochvaľujú.
Pamiatky, ktoré sa kradnú naozaj vo veľkom, sa vykupujú za smiešne nízke ceny. Zbrane sa, naopak krajine sužovanej ustavičnými bojmi predávajú príšerne draho. Archeologička Emma Cunliffeová, ktorá o stratách na kultúrnom dedičstve v Sýrii napísala vlani podrobnú správu, pritom v jej závere odkázala, že čo sa týka ochrany pamiatok, Sýria momentálne nemá víťazov. „Ničenie páchajú (chtiac či nechtiac) obe strany konfliktu. Ostatní sa zase len oportunisticky prizerajú a čakajú na príležitosť, aby mohli ukradnúť cenné artefakty a neskôr ich speňažiť,“ písala v správe, v ktorej dodala, že mnohé z pamiatok sú zničené nezvratne. Viacero publikácií vzniklo aj po vojenskom zásahu v Iraku v roku 2003.
Nemecký asyriológ Gebhard J. Selz v práci Vyplienené, ukradnuté a zničené – Svetové dedičstvo Mezopotámie v historickej perspektíve opisuje prvé dni po invázii a neslávne známe rabovanie v Irackom múzeu v Bagdade. Približuje však aj situáciu ďalšieho neblahého zaobchádzania a vykrádania odkazu kolísky civilizácie.„Občianska vojna a teror v médiách celkom zatienili témy o nepretržite trvajúcom rabovaní archeologických lokalít a čiernom trhu so starožitnosťami,“ písal Selz.
Sochy nezachránil ani tlak celého sveta
Kým predchádzajúce príklady ničenia sa odohrávali v konflikte – počas občianskej vojny, z nedávnej histórie poznáme aj ostro sledovaný príklad likvidácie v čase mieru. Písal sa začiatok roku 2001a do pádu newyorských dvojičiek a vojny v Afganistane ešte zostávalo niekoľko mesiacov. Svet však sledoval inú drámu dvojičiek, alebo lepšie povedané súrodencov. Dvoch kamenných sôch Budhov, ktoré stáli viac ako jeden a pol tisícročia v údolí Bámjánu. Vonkoncom to nebol prvý výpad proti týmto sochám.
Ich postupné chátranie a neskôr i cielené ničenie sa začalo už v stredoveku, keď oblasť opustili poslední budhistickí mnísi a údolie zabrali moslimovia. Zaujímavý opis súdobého stavu sôch ponúkol český cestovateľ Josef Aul v roku 1924 v knihe V zemi Tamerlanově a Zarathustrově.„Tváre oboch sôch sú zničené až po ústa. Nohy sú pod kolenami roztrieštené,“ opisoval pohľad, ktorý sa mu naskytol presne23. mája 1920.V knihe však tiež opisuje, že miestni nazývali sochy slovom „dev“, čo je výraz pre zlých duchov a nečisté sily. V druhej polovici 20. storočia sa zdalo, že Budhom svitá na lepšie časy.
V roku 1969 sa začala ich rozsiahla rekonštrukcia, trvala však príliš dlho a o desať rokov neskôr ju prerušila sovietska invázia. V roku 1981 pamiatku zapísali do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO. V podstate sa tak stalo len dvadsať rokov pred jej likvidáciou. Na prelome tisícročí, za vlády Talibanu, bola otázka zničenia sôch na pretrase viackrát. Sochy odolávali nie vďaka tomu, že by naliehanie svetového spoločenstva zavážilo. Skôr z pragmatických dôvodov – Budhovia boli turistickou atrakciou a zdrojom príjmov.
Foto: BIBLIOTHEQUE MAMMA HAIDARA
Afganskí duchovní však napokon príkazom zničiť v krajine všetky sochy podpísali rozsudok smrti aj im. Vykonali ho pomocou protilietadlových zbraní, mín, automatických pušiek, raketometov, tankov a výbušnín. Svet sa opäť len prizeral. Zaujímavosťou je, že búraniu svetového dedičstva nezabráni lani fakt, že sa proti nemu postavilo aj viacero moslimských krajín vrátane Pakistanu. Hoci sa špekuluje aj o tom, že zbúranie sôch bolo odvetou za sankcie OSN proti vtedajšiemu talibanskému Afganistanu, dodnes sa toto ničenie pripisuje– podobne ako to najnovšie v Mali – fanatizmu.
Prázdne miesto v skale po takmer 60 metrov vysokej soche je dnes azda najznámejším vizuálnym symbolom novodobého ničenia pamiatok. Poukazuje tiež na to, že ani ničenie v 21. storočí nemusí prebiehať len vo vyslovene konfliktnej atmosfére. Napokon, tesne pred búraním sôch navštívil ministra zahraničných vecí Afganistanu aj vtedajší generálny sekretár OSN Kofi Annan, ktorý sa ho v polhodinovom rozhovore snažil presvedčiť, aby krajina ustúpila od úmyslu zničiť túto pamiatku. Hoci sa aj nepriamo vyhrážal (že pre Afganistan bude ťažšie získať zahraničnú pomoc, ktorú vtedy krajina potrebovala), nič už nezmohol.
Dá sa ničeniu predchádzať?
Krádeže, fanatizmus a vyčíňanie vojenských jednotiek sú teda hlavnými príčinami, prečo aj dnes ľudstvo prichádza o neoceniteľné skvosty, ktoré si pritom predtým strážilo dlhé a dlhé generácie. Veru, aj niekoľko tisícročné pamiatky vieme zrúcať v záchvate za niekoľko hodín či dní. Dá sa však tomu nejako predchádzať? Na papieri áno. UNESCO v prvom rade pripomína mnohé medzinárodné zmluvy, ktoré jednotlivé štáty zaväzujú, aby pamiatky svetového dedičstva chránili. Archeologička Cunliffeová však napríklad vo svojej správe o ničení pamiatok v Sýrii spomenula hneď tri medzinárodné záväzky, ktoré kraji neprikazujú chrániť svoje kultúrne dedičstvo pre celú planétu.
V praxi je však momentálne v tomto štáte ochrana pamiatok kdesi na 141. mieste. UNESCO tiež vyzýva ľudí z celého sveta, aby informovali o zlom udržiavaní pamiatok či o ich prípadnom ohrození. Opäť však ide len o deklaráciu na papieri. Je pravda, že program umožňuje financovať rôzne záchranné práce. Ale zhodnotené v terminológii „tanierov po babičke“ – svet momentálne dokáže ako–tak zasiahnuť, keď vidí, že polička s taniermi sa nakláňa alebo že taniere sú špinavé a treba ich očistiť. Ale keď sa nejaké zlé decko rozhodne, že jeden z tanierov rozmláti o zem, zabráni mu v tom len zázrak alebo hrdinský čin. Podobný, aký sa stal minulý týždeň v Timbuktu so zachránenými rukopismi.