Tento inštitút je súčasťou prestížnej Univerzity Johna Hopkinsa. Jones je Američan z Texasu, ktorý dlhodobo žije v Európe a jeho manželka pochádza z Bosny. Napísal niekoľko kníh, šéfuje európskej pobočke konzultačnej firmy Oxford Analytica, pravidelne publikuje vo svetových médiách. Pravde poskytol exkluzívny rozhovor.
Môže 27 štátov Európskej únie hovoriť jedným hlasom, je to nevyhnutné na to, aby sa Európa presadila v globálnom svete?
Práve druhá časť otázky je dôležitejšia. Je to nevyhnutné, vhodné? Nemyslím si to. Pre mnohé krajiny je možnosť mať nezávislé vzťahy s vonkajším svetom oveľa dôležitejšia ako čokoľvek, čo by získali z európskej koordinácie. Keď hovoríme o spoločnej zahraničnej politike EÚ, začnime tým, čo máte spoločné. Ak je niečo, čo má zmysel robiť dohromady, v poriadku. V prípade, že to tak nie je, krajiny sa zariadia po svojom.
Čo máme spoločné?
Európske záujmy sú často spoločné na miestach, ktoré zvyšok sveta ignoruje. Bolo to tak napríklad v Južnej Afrike po páde apartheidu. Momentálne to vidíme v Juhovýchodnej Ázii. Tam nie je veľký priestor na nejakú samostatnú zahraničnú politiku členských štátov a Európska komisia a európska diplomatická služba tam môžu hrať efektívnejšiu úlohu. EÚ má spoločné záujmy v Tbilisi. Svet sa po gruzínsko-ruskej vojne zaoberal týmto regiónom menej. Zdá sa, že Európania sú jediní, čo majú skutočný záujem na stabilizácii a normalizácii situácie.
Čo nás rozdeľuje?
Problematické je, akým spôsobom skĺbiť vašu rôznorodosť do spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky. Únia vytvára diplomatickú službu, aby ju reprezentovala. Mnoho obchodných rokovaní však ide cez Európsku komisiu, nie sú dostatočne včlenené do zahraničnej politiky. Podobne je to s rozvojovou pomocou či rozširovaním únie. A povedzme si to úplne jasne. Keď idú do zahraničia Angela Merkelová alebo François Hollande, berú si so sebou svojich podnikateľov. Nedovolia Európskej únii, aby reprezentovala nemecký či francúzsky priemysel. Podľa mňa sú limity spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky jednoznačne viditeľné.
Nemala by podnikateľov zo všetkých krajín EÚ zobrať zo sebou Catherine Ashtonová, ktorá má na starosti európsku diplomaciu?
Nezabúdajme na to, že nemá ani vlastné lietadlo. Často vídavam Ashtonovú na letiskách. Je to dosť divné. Nehovorím, že by mala mať vlastné lietadlo. Odráža to však fakt, nakoľko chce Európa investovať do spoločnej zahraničnej politiky.
Diskusia o tzv. Spojených štátoch európskych sa neraz odráža od fungovania Spojených štátov amerických. Lenže jeden z kľúčových aspektov globálneho vplyvu USA je ich vojenská sila. Ak by sme sa teda pohli smerom k Spojeným štátom európskym, je nevyhnutné, aby sa Európa posilnila vojensky?
Európa míňa na obranu viac ako ktokoľvek iný okrem USA. EÚ a Amerika však nebudú bojovať proti sebe. Otázka je, čo robí Európa s týmito peniazmi. Je jasné, že mnoho financií je vynaložených duplicitne. Veľká časť obranných výdavkov ide priamo na obranu územia jednotlivých štátov. V strednej a vo východnej Európe je to stále namierené aj proti Rusku. Asi nie úplne bezdôvodne. Nemali by sme predstierať, že regionálne bezpečnostné hrozby sú minulosť. Lenže pravda je, že keď hovoríme o tom, kto by v Európe bol schopný použiť silu, tak skončíme pri Francúzsku a Británii. Možno Nemecku, keby sa tak rozhodlo. Dá sa povedať, že toto všetko obmedzuje schopnosti Európy konať spoločne? Určite. Chce však byť Európa ako USA? Podľa mňa vôbec nie.
Prečo?
Pozrime sa na veľké politické témy v Európe. Vidím Katalánsko, Flámsko, Škótsko. Akoby boli pripravení objavovať svoju regionálnu, nie kontinentálnu identitu. Čo to znamená byť Európanom? Je to porovnateľné s americkým patriotizmom? Nepovedal by som, že by Európania chceli ísť zomierať za Európu. Išli by asi do boja za svoju krajinu, ktorá by mohla pokladať EÚ za dôležitú. Zoberte si Rakúsko, suseda Slovenska. Viedeň rada hovorí o spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike, ale nechce sa vzdať svojej neutrality. To sa v dohľadnej budúcnosti nezmení a musíme to rešpektovať. Čo teda dokáže Európa na vojenskom poli? Jej možnosti sú obmedzené. Francúzi sú v Mali, ale potrebovali si požičať lietadlá, aby sa tam dostali. EÚ musí byť operatívnejšia. Podporiť riešenie v Sýrii, demokraciu v Tunisku a Egypte. Pretože sa nám to tam môže vymknúť z rúk.
Hovoríte aj o nejakom vojenskom zásahu?
Netvrdím, že to má byť priama vojenská podpora. Vedieť ukázať silu v správnom okamihu však môže pomôcť, aby ste ju nepotrebovali, keď je už neskoro. Dobrým príkladom je Kosovo. Situácia sa tam zhoršovala roky. Nebolo to tak, že sme o tom nevedeli, že by nás niečo prekvapilo. Európa, ale ani Amerika dlho neboli ochotné urobiť nejaký rozhodný krok. Nepokúsili sa situáciu stabilizovať. Výsledkom bol náročný a drahý vojenský zásah. Prišiel ako nevyhnutné riešenie, lebo sme nekonali skôr.
Sme stále v kríze, alebo je po kríze? Ako by to ovplyvnil prípadný návrat Silvia Berlusconiho?
Keby Berlusconi po voľbách ovládol obe komory talianskeho parlamentu, bol by to neuveriteľný šok pre európsky politický systém. Nepredpokladám, že sa to stane. Lenže stredo-ľavicový tábor by si nemal byť príliš istý. Pretože v talianskej politike sa už stali čudnejšie veci. Je nebezpečné Berlusconiho podceňovať. Má charizmu. Asi 15 až 20 percent voličov za neho bude hlasovať bez ohľadu na to, čo sa deje. Ak by sa Berlusconimu podarilo túto podporu viditeľne zvýšiť, potom by sme sa dostali do veľmi nestabilnej situácie.
Aký výsledok volieb predpokladáte?
I keď aj to by bolo stále problematické, predpokladám, že stredo-ľavicový tábor ovládne dolnú komoru, nie však hornú. Uvidí sa, koľko nestability to prinesie. Či investori budú ochotní vložiť peniaze do talianskych dlhopisov. Dá sa povedať, že sa Európa dostáva z krízy. Problémom však je, že sa nezmenili mechanizmy, ktoré ju spôsobili. Inštitúcie, ktoré dovolili, aby kríza tak narástla, neprešli reformami. Ak sa trhy zase naľakajú, zasiahne to Taliansko, Španielsko aj Írsko, Grécko, Cyprus. Opäť budeme tam, kde sme boli. Potom by to bolo o tom, či udržíme investorov na trhu s dlhopismi a v bankách. Nie sme v zlej situácii, ale taliansky politický šok sa nedá vylúčiť. Mali sme sa však na to pripraviť. Teraz len môžeme dúfať, že sa nestane nič príliš zlé. Toto však nie je správne a zodpovedné.
Dostali sme sa do stavu, keď sú voľby problémom? Lebo takmer pred každým hlasovaním v nejakej európskej krajine hovoríme o tom, čo urobia trhy. Ale voľby sú demokratickým vyjadrením vôle ľudí. Je až taká veľká priepasť medzi trhmi a demokratickým procesom?
Sú len dve krajiny, kde voľby skutočne niečo znamenali pre trhy. Je to Taliansko, pretože má obrovský trh s dlhopismi a čoraz krehkejší bankový systém. Vlani to bolo Grécko, najmä v máji. Bola tam veľmi nestabilná politická situácia. Nevedeli sme, čo sa stane. Trhy okrem toho majú právo byť nervózne. V prípade, že sa politická situácia nevyvíja priaznivo, investori predsa nie sú povinní stratiť svoje peniaze len pre výsledky volieb. To nie je antidemokratické. Taliansko a Grécko sú výnimočný prípad, lebo politické inštitúcie sú krehké. Menej zavážia demokratické problémy v Luxembursku. A bolo by frustrujúce vidieť ich v Británii, ale vieme, že tam sú inštitúcie odolnejšie. Dá sa to porovnať aj so situáciu v strednej a vo východnej Európe po páde komunizmu.
Ako?
Išlo o teóriu výnimočnej politiky poľského ekonóma Leszka Balcerowicza. Ľudia by podľa nej mali súhlasiť s tým, že na istý čas bežné pravidlá hry nebudú platiť, ale pre budúcnosť to prinesie zisky. Lenže Grécko sa pohybuje v ovzduší normálnej politiky, ničoho výnimočného. Preto aj tamojšie úsporné opatrenia vnímajú inak, ako to bolo po páde komunizmu. Demokracia má výhodu, že poskytuje usporiadaný prechod na iný režim. Ak to však nefunguje, demokracie je hrozná forma vlády. Toho sa bojíme v Grécku i Taliansku.
Je súčasťou neistoty aj Británia? Premiér David Cameron sľubuje referendum o EÚ.
Hlasovanie typu áno – nie je dobré. Sú otázky, na ktoré sa nedá takto odpovedať. Cameron by sa rád spýtal, ako by mali vyzerať vzťahy medzi Britániou a EÚ. Lenže presne na toto nie je odpoveď áno či nie. V inom zmysle však bola Cameronova reč výborná. Vníma európsku integráciu ako nástroj, nie ako cieľ. Nikto nechce Európu preto, aby tvoril Európu, ale preto, aby sa mu zlepšil život, mal väčšie šance na cestovanie, zamestnanie. Na to je EÚ dobrý nástroj. Väčšina ľudí by ani nevedela definovať Európu ako cieľ. Cameron tiež pripomenul, že ak chce Británia pôsobiť na jednotnom trhu, musí dodržiavať pravidlá. Okrem toho povedal, že keď chce byť krajina v nejakom klube, tiež sú tam pravidlá. V prípade, že to premiér vysvetlí takto, v Británii je to jednoducho pochopiteľné. Ľudia vedia, že existujú nejaké normy správania sa. Cameron tak podčiarkol, že sú potrebné aj ústupky.
Bola však na to potrebná takáto reč?
V Británii vidíme debatu o postavení krajiny v EÚ. Keď ju budeme ignorovať, neznamená to, že zmizne. Naopak. Skôr by narastala jej dôležitosť. Cameron je proeurópsky a jasne naznačil, že chce túto debatu vyhrať. Británia je dôležitá pre Európu a naopak.