Som anjel na pápežovom tróne, hovorí nástupkyňa Michelangela

Pred Benediktom XVI. niečo tají, no prezradí mu to, až keď bude znova Josephom Ratzingerom. Hlavná maliarka Vatikánu Natalia Carkovová, podľa veľkého renesančného predchodcu prezývaná v Ríme aj Michelangelo 21. storočia, mala u pápeža dohodnutú audienciu na 27. februára.

23.02.2013 06:00
portrétistka, pápež, Natalia Carkovova Foto:
Benediktovi XVI. sa hanbila prezradiť, že jednému anjelovi z trónu dala svoju podobu.
debata (35)

Po oznámení, že to bude predposledný deň jeho pontifikátu, útla plavovláska verí, že ju prijme v Castel Gandolfe, kam sa stiahne po odstúpení. Pravoslávna Ruska je výhradnou autorkou všetkých oficiálnych portrétov troch posledných hláv katolíckej cirkvi. Jána Pavla II., o ktorom hovorí, že zmenil chod jej života, kreslila aj na smrteľnom lôžku. Benediktovi XVI. je dlžná prekvapenie, s ktorým sa mu pri predstavovaní portrétu hanbila zdôveriť. "Ako jedného z anjelov na jeho tróne som namaľovala seba,” hovorí pre Pravdu.

Rátali ste s tým, že pápež môže abdikovať?

Všetkých to zarazilo. Mnohí, keď to prvý raz počuli, si pomysleli, že ide o žart. Ja som tej správe ihneď uverila. Vlastne ma ani neprekvapila. Ako mimoriadne citlivý človek som v podvedomí nosila takú predtuchu. Mala som to šťastie pracovať s pápežom, spoznať ho, naštudovať si ho ako pontifika i človeka. Pápež je neobyčajne silná osobnosť s obrovskou vierou a zodpovednosťou. Na prvý pohľad to môže znieť čudne, ale práve táto zodpovednosť a viera ho doviedli k takému silnému bezprecedentnému kroku. Je to čin hodný pápeža nášho veku, pontifika tretieho tisícročia. Skláňam sa pred jeho odvážnym a múdrym rozhodnutím, ku ktorému nesporne dospel za cenu veľkého utrpenia.

Pápež povedal, že už nemá dosť síl. Všimli ste si, že mu ubúdajú?

Áno, prirodzene. Už vlani na Veľkú noc, keď ma prijal vo svojom letnom sídle v Castel Gandolfe, som to postrehla. Priniesla som mu ako darček k 85. narodeninám rozprávkovú knižku, ktorú som napísala a ilustrovala. Pápež bol veľmi vyčerpaný. Bolo to bezprostredne po tom, čo sa vrátil z Kuby. Vzápätí absolvoval náročné veľkonočné obrady. Nehľadiac na to ma prijal. Ja, ktorá som o štyridsať rokov mladšia a úplne zdravá, by som takú záťaž nezvládla. Pápež sa sťažoval na fyzickú únavu. Mal však inú silu, duševnú, ktorú bolo vidieť, keď sa smial.

Darček sa mu páčil?

Rozveselilo ho, že sa stal rozprávkovou postavou. Príbeh Tajomstva malého rybníka, ako sa knižka volá (vyšla vo vydavateľstve Libreria Editrice Vaticana), sa odohráva priamo v Castel Gandolfe. Pápež sa tam večer čo večer chodí modliť ruženec do Sadu Panny Márie, k soche Bohorodičky na brehu vodnej nádrže so zlatými rybkami. Po modlitbe vždy kŕmi rybky kúskami chleba. Jednu malú rybku, o ktorej je tá rozprávka, dojíma zvuk modlitby. Život pre ňu získava nový zmysel. Ale v jeden deň sa všetko skončí. Nik nepríde. Rybka márne čaká. Smúti, ani život ju nebaví, keď jej kocúr povie, že človek v bielom navždy odišiel. Ale otec rybku upokojí: Neboj sa, tak ako každý rok človek v bielom odchádza, aby sa ďalšie leto vrátil.

Tak to vyzerá, že tento rok zlaté rybky nebudú musieť na človeka v bielom čakať až do leta…

Áno, do Castel Gandolfa má pápež namierené ihneď po abdikácii. Práve tam sa chystá počkať, kým mu vo Vatikáne pripravia kláštor, kde bude žiť. Bolo by milé, keby som ho s talianskymi deťmi mohla v letnej rezidencii navštíviť. Jedna škola totiž knižku o zlatej rybke zaradila do učebných osnov. Deti písali slohy a kreslili obrázky. Sú veľmi dojímavé. Vraj chcú byť zlatou rybkou, aby boli bližšie k pápežovi. Ich dielka sme mu chceli spoločne odovzdať. Mal nás prijať 27. februára. Teraz sa to, žiaľ, odloží, lebo je to jeho predposledný deň v úrade. Bolo by úžasné, keby nás napokon prijal práve v Castel Gandolfe.

Ako dlho sa s Benediktom XVI. poznáte?

Ešte z čias, keď bol kardinálom.

To vám zrejme uľahčilo prácu, keď nastúpil na pápežský stolec a vy ste dostali za úlohu vytvoriť jeho oficiálny portrét?

Ani veľmi nie…

Chcete povedať, že sa zmenil?

Myslím, že áno. Keď je pápež zvolený, akoby naňho zostúpil Duch Svätý, aby ho nabil energiou. Samozrejme, človek na to už musí mať dispozície. Nie na každého môže zostúpiť Duch Svätý. Svätopeterský stolec – to je obrovská zodpovednosť. A človek, aj keď sa úplne zovňajškom nezmení, očividne zosilnie. Maľovať som ho nezačala hneď po tom, čo sa stal pápežom. Pretože najskôr som ho musela študovať. Nevedela som, ako ho zobraziť.

Nepomohlo vám, že predtým ste už maľovali jeho predchodcu?

Ján Pavol II. na všetkých mojich portrétoch stojí. Stojí ako pastier. Rozmýšľala som, ako namaľovať Benedikta XVI. Začala som navštevovať audiencie, bohoslužby. V Bazilike svätého Petra som sa naraz modlila a kreslila ho. Aby som pocítila atmosféru. A napokon som pochopila, ako to má byť. Zobrazila som pápeža sediaceho na tróne ako veľkého teológa nášho tisícročia. A čo je dôležité: ten trón nie je obyčajný.

Aký je?

Je to zachovaný trón Leva XII. Mimochodom, je to najobľúbenejší trón Benedikta XVI., čo som sa dozvedela až dodatočne. Vybrala som ho intuitívne, lebo je veľmi bohatý na symbolické prvky. Je tam napríklad Duch Svätý aj anjeli. Keď som ho zbadala, hneď som vedela, áno, to je ten trón, na ktorom musí pápež sedieť. Na portréte trón ožíva, čo je sám osebe silný symbol. Ožíva Duch Svätý, vyžaruje z neho svetlo na svet i na pápeža. Pápež má na pleciach prehodený plášť, takzvané mantello, červenej farby, ako symbol lásky a viery. Pod ľavou rukou má spis svojej reči. A pravou rukou mimovoľne odhŕňa mantello a odhaľuje anjela, ktorý tiež ožíva. Pozerá sa na svet veselými živými očami. Ten anjel som ja.

"Oči má ako malé dieťa, bábätko. Taký mäkký...
Keď Benediktovi XVI. predviedla jeho hotový...
+6Benediktovi XVI. sa hanbila prezradiť, že...

Prezradili ste to pápežovi?

Nie, hanbila som sa ho na to upozorniť. Zatiaľ je to tajomstvo. Ale nabudúce, keď dostanem príležitosť, sa mu určite priznám, že ako jedného z anjelov na jeho tróne som namaľovala seba. Keď som mala tú česť a pápež ma prijal na súkromnej audiencii, aby som mu predviedla ten portrét, nápad s oživenými anjelmi sa mu veľmi páčil. Snažila som sa ho zachytiť ako človeka i pápeža, otca i pontifika a vyjadriť celú hĺbku jeho duše cez jeho pohľad, mimiku, pózu. Ale dôležité pre mňa bolo aj to, čo je vôkol neho. Veď to nie je len portrét, ale monumentálny obraz. A na ňom nestačí len zobraziť postavu na sivom pozadí, ako to robili mnohí predchádzajúci maliari. Pozadie je veľmi dôležité, lebo odkrýva dejiny, dobu, v ktorej žil daný pápež. Možno to raz budúcim pokoleniam o ňom pomôže rozpovedať niečo navyše.

Nezväzuje vám ruky predstava, že obraz pápeža zanechávate aj vzdialeným budúcim generáciám? Povedzme o päťsto rokov prídu ľudia do Vatikánskych múzeí a zahľadia sa do vášho výtvoru?

Dúfam, že tieto portréty obstoja v skúške času. Maľovať portrét pápeža je predovšetkým obrovská zodpovednosť, ale aj veľká radosť z akéhosi dotyku s večnosťou. Dostať takú zákazku sa navyše považuje za najvyššie možné uznanie maliara. Veď pre pápežov pracovali Michelangelo či Raffael! Keď som bola malá a v Moskve som chodila na výtvarnú, tak títo majstri boli pre mňa nedostižné božstvá. Pred niekoľkými rokmi sa konala výstava venovaná pápežom posledných piatich storočí. Od pápeža Júliusa II., ktorého namaľoval Raffael, cez portréty od Pietra da Cortonu, Velázqueza, Berniniho…

Až po vás.

Na tejto výstave som bola jedinou žijúcou autorkou. Mala som tam vystavené portréty Jána Pavla I. a Jána Pavla II., ktorý ešte vtedy žil. A tieto dva moje portréty boli vybrané medzi päticu najlepších exponátov výstavy. Takéto uznania človeku pomáhajú ísť ďalej a ešte viac precítiť svoju zodpovednosť.

Akými modelmi sú pápeži?

Pápeža by som neoznačila slovom model.

Majú dosť trpezlivosti, aby vám pózovali?

Nie preto o nich nemôžem hovoriť ako o modeloch, lebo by to bolo neúctivé, ale preto, že sa to jednoducho tak nedeje. Oni nechodia sedieť do ateliéru. Pápež Ján Pavol II., keď som ho maľovala, bol už na tom zdravotne veľmi zle. Ani som ho nežiadala, aby mi pózoval. To nebolo treba. Samozrejme, že som sa s ním stretávala, aby som prenikla do jeho vnútra, spoznala život, aký vedie, zblízka si pozrela oči, mimiku tváre. Ale potom som už pracovala s náčrtmi, fotografiami a ďalej chodila na súkromné audiencie. Bola to veľmi zaujímavá, hoci krvopotná práca. Namiesto zvyčajných dvoch mesiacov trvala deväť. Ten portrét som vynosila ako vlastné dieťa. Stále som sa radila o drobných detailoch. Do ateliéru mi priniesli berlu, odev, prsteň. Zaujímavé bolo skúmať práve pápežský prsteň. Ten má každý pápež svoj originálny a po zmene pápeža sa vždy roztaví. Prsteň Jána Pavla II. som dlho študovala, robila som si náčrty, až kým ma neprišli posúriť, že sa mám poponáhľať, lebo pápeža čaká oficiálna ceremónia, na ktorej ho musí mať.

Ako vznikol portrét Jána Pavla I.?

Ten som maľovala posmrtne. Pontifikát tohto pápeža trval iba 33 dní a za tento kratučký čas sa nestihol zrodiť jeho oficiálny portrét. Mne však fotografie nestačili. Vzala som všetky, ktoré mi dali, ale zohnala som si ešte aj dokumentárny film a kazetu s jeho hlasom. Maľovala som portrét a počúvala jeho hlas. Aby som vnikla do atmosféry. Pretože v maľovaní portrétu, ako to ja cítim, je niečo mystické. Časť človeka, časť energie portrétovaného, prechádza do obrazu. Keď maľujem, beriem si túto informáciu z človeka, prepúšťam ju cez seba a vychrstnem na plátno. A keď som hotová, cítim sa ako vyžmýkaný citrón. Preto si myslím, že umelec musí byť čistý. Inak sa na plátno môže dostať aj niečo, čo tam nepatrí. Ja som sa veľa modlila, keď som maľovala portréty pápežov. To pomáha, dáva energiu.

Pri maľovaní hláv katolíckej cirkvi neprekáža, že ste pravoslávna?

Nevidím v tom nijaký problém. Ani nik vo Vatikáne mi nič podobné nenaznačil. Katolíkov a ruských pravoslávnych spája to najdôležitejšie – Ježiš Kristus. Za Krista bola cirkev jednotná. Preto, že som pravoslávna, sa moje obrazy nestanú horšími. Naopak, mám za sebou ruskú školu, a to obohacuje. Sama seba vnímam ako mostík. Mostík, ktorý spája umením.

Ako ste sa vlastne prepracovali až do Vatikánu?

Môj príbeh je trocha nezvyčajný. Pôvodne som sem v roku 1994 prišla iba na tri mesiace. Ale Rím spravil všetko, aby ma už preč nepustil. Boli tu zvláštne zhody okolností… Až som si pomyslela, že je to zásah prozreteľnosti, ktorá mi chce naznačiť, že moje miesto je práve tu. Niekoľko rokov som maľovala talianskych aristokratov a chýr o mojej práci prenikol až do Vatikánu.

Prečo aristokratov?

V Taliansku prežíva silná tradícia v kruhoch aristokracie dať si namaľovať portrét. Nie je to len otázka samoľúbosti, ale záväzok voči predkom i potomkom, aby v stáročnom rodokmeni po sebe nezanechali biele miesto. Môj klasický štýl im vyhovoval. Tu sa mu už málokto venuje, pričom príslušníci vážených rodín si zvyčajne nechcú vo svojich palácoch na stenu zavesiť nejaký moderný experiment, na ktorom ich nemožno spoznať. Záujemcovia o portréty si ma podávali z rúk do rúk. Zákazky prichádzali jedna za druhou. Tak prešiel rok, potom druhý, tretí… A v predvečer roku 2000 napokon prišla ponuka z Vatikánu. Ján Pavol II. síce mal veľmi veľa portrétov, ale ani jeden na úrovni, ktorý by mohol byť uznaný za oficiálny.

Ako je to možné, veď v tom čase už bol na pápežskom stolci vyše dvoch desaťročí?

Mňa to tiež zarazilo, ale portrét, ktorý by po kvalitatívnej stránke vyhovoval, sa za tie dlhé roky jednoducho nenašiel.

Prečo práve vaša práca vyhovela vatikánskym nárokom?

Neviem. Vysvetľujem si to tak, že v Taliansku sa tradície školy klasickej maľby vytratili. Od mladých výtvarníkov tu pedagógovia vyžadujú predovšetkým schopnosť svojského sebavyjadrenia, to ostatné sa vraj neskôr sami môžu doučiť. V ruskej škole je to naopak. Tam sa začína osvojovaním si klasických základov majstrovstva. A až potom, keď si študent rozvinie techniku, ktorá mu umožní plne realizovať jeho umelecké zámery, mu dovolia slobodne vzlietnuť na vlastných krídlach. Akokoľvek to znie čudne, ale Rusko, keď som sa tam učila, si zachovalo školu v klasickom duchu možno práve vďaka múru, ktorým bolo ohradené od vplyvov moderného umenia.

Ako si spomínate na stretnutia s Jánom Pavlom II.?

S veľkou láskou a smútkom.

Smútkom?

Chýba mi, ako človek, ktorý zásadným spôsobom zasiahol do môjho života. Zmenil jeho chod. Myslím, že sa to stalo už v roku 1991, keď som ho prvý raz videla ešte ako študentka. Náš učiteľ Iľja Glazunov priviedol do Ríma skupinu svojich najlepších žiakov, ako odmenu od Akadémie výtvarných umení. Prišli sme sa zoznámiť s dielami veľkých talianskych majstrov, ktoré sme poznali iba z reprodukcií. A akýmsi zázrakom sme sa dostali aj na audienciu k pápežovi. Vtedy mi ani na um nemohlo zísť, že raz budem poverená úlohou stať sa jeho oficiálnou maliarkou. Keď som však z Talianska odchádzala, mala som intenzívny pocit, že sa tam vrátim. Nebol to taký pocit ako u každého, kto si hodí mincu do fontány, ale niečo zvláštne a oveľa silnejšie. Keď som potom dostala ponuku od Vatikánu, spätne všetko zapadlo na svoje miesto.

Ako bol Ján Pavol II. spokojný s vašou prácou?

Keď som dokončila prvý pápežov portrét, dostala som príležitosť osobne mu ho predviesť na súkromnej audiencii. Bolo to v roku 2000. Pápež bol už vtedy slabý, ale s paličkou ešte stál na nohách. Prehovoril na mňa po rusky: „Ty si Ruska? Nech žije ruské umenie!“ A pobúchal paličkou, ako to robieval, keď mal radostnú náladu. Povedal, že sa mu to páči, že je to expresívne a poradil mi, aby som pokračovala v rovnakom duchu. Zaujalo ho, že som ho zobrazila, ako sa opiera o biskupskú berlu, v ktorej sa odzrkadľuje obraz Madony s dieťaťom. Idea bola taká, že Bohorodička vždy stojí pred pápežom. Nevidno ju priamo, ale je tam jej odraz v berle na úrovni srdca. Pápeža to preto tak dojalo, lebo veril, že Madona mu počas atentátu, ktorý naňho bol spáchaný na Svätopeterskom námestí, zachránila život. Bolo to vlastne tretie fatimské tajomstvo. Ale vtedy ešte nebolo zverejnené a ja som ho, samozrejme, nepoznala. Pápež sa od prekvapenia až mykol. Nevedel si vysvetliť, odkiaľ som sa to dozvedela. Bola to pritom iba intuícia. Umelec je niekedy ako posol medzi nebom a zemou.

Stretávali ste sa s Jánom Pavlom II. aj potom?

Áno, pri zrode ďalšieho veľkého portrétu a dvoch malých, ktoré dokonca aj vlastnoručne podpísal. Tretí veľký portrét už nevidel, dokončila som ho až po jeho skone. Objednal si ho jeho osobný tajomník Stanisław kardinál Dziwisz a venoval ho rímskemu kostolu Santa Maria del Popolo. Jána Pavla II. som zachytila aj na obraze zasadania svätej synody. Jej zvečnením ma v roku 2001 poverili ako prvú maliarku. Na snemovaní biskupov celého sveta mi vyčlenili miesto a ja som si tam každý deň sadla a robila si náčrty. Problematické bolo najmä zachytenie perspektívy, lebo tá sála má pomerne zložitý pôdorys, nie štvorhranný. Výsledný obraz je vlastne súborom miniatúrnych portrétikov. Kardinál Scotti, ktorý bol generálnym sekretárom synody, z toho obrazu dal urobiť pohľadnice a účastníkom ich rozposielal s dokreslenou šípkou a textom: „To si ty.“ Obraz bol ešte mokrý, keď som ho predviedla Jánovi Pavlovi II. On ho požehnal a pri tom pohybe mu z ruky vypadla palička. Podala som mu ju a on mi po rusky povedal: „Spasibo.“

Kedy ste sa s ním videli naposledy?

Bolo to deň pred jeho poslednými Vianocami, v roku 2004. Namaľovala som obraz a nazvala som ho Madona nádeje alebo Madona svetla. Je totiž zasvätená mystériu svetla. Odraz Jána Pavla II. som tam schovala na vyleštenú trúbu jedného z anjelov. Obraz bol vystavený celé vianočné sviatky v osobnej knižnici pápeža, prestížnom kabinete, kde prijímal najváženejších hostí. Pápež bol na tom vtedy zdravotne veľmi zle, už ani nehovoril. Bol jasný deň, miestnosť bola zaliata slnkom. Pápež bol odetý v bielom a úplne som mala pocit, že svetlo, ktoré z neho vyžaruje, dopadá aj na mňa.

Existujú aj posmrtné kresby Jána Pavla II. Tie ste tiež vytvorili vy?

Áno, zavolali ma k jeho smrteľnému lôžku. Robila som tam náčrty. U nás v Rusku existuje tradícia, že veľkým osobnostiam po skone vezmú posmrtnú masku a nakreslia ich na smrteľnej posteli. Spravila som štyri kresby. Na budúci mesiac majú byť vystavené v Národnom múzeu v Texase. Bolo to psychicky veľmi ťažké. Keď ho vystavili, ľudia stále prichádzali, vzlykali a nariekali. A ja som tam sedela a kreslila. A potom sa udiala tá záhadná vec.

Aká?

Na hotové posmrtné kresby som napísala Ján Pavol II. a dátum. A sekretár Stanisław Dziwisz, keď som mu to ukázala, hovorí: „Pozri, aké zvláštne – je to, akoby to napísal Svätý Otec. To je jeho rukopis.“ Neviem, ako sa mohlo stať, že som to napísala, akoby mi viedol ruku pápež.

Znie to až priveľmi mysticky…

Hovorí sa, že duša zostáva ešte deväť dní pri tele zosnulého. A kto z nás vie, čo sa stalo?! A čo ten príbeh počas poslednej rozlúčky? Keď mu na rakvu položili evanjelium, zdvihol sa silný vietor, ktorý v priebehu obradu stále listoval stránkami, a keď sa ceremónia skončila, obrátil posledný list. Bol to prejav prítomnosti pápeža, o tom som presvedčená.

Nie je veľa ľudí, ktorí osobne poznali Jána Pavla II. i Benedikta XVI. V čom sa odlišovali?

Otázka sa mi nepáči. Možno by bolo lepšie hľadať to, čo ich spájalo. Obaja sú silné veriace osobnosti. Hoci charizmu mali každý inú, svoj kríž niesli obaja rovnakým smerom. Benedikt XVI. sa podujal aj na kroky, ktoré možno považovať za riskantné. Bral na seba veľkú zodpovednosť. Boli škandály s pedofíliou, to vôbec nebolo jednoduché predstúpiť pred verejnosť a priznať, že sa to dialo a odsúdiť to. V tom sa prejavovala jeho sila.

A čo sa vám najviac páčilo na Jánovi Pavlovi II.?

Jeho neuveriteľná ľudskosť.

A na jeho zovňajšku? Oči, čelo?

To sa tak nedá povedať. Všetko dohromady tvorí celok, podstatu. Prejavovalo sa to vo všetkom – v mimike, v tom, ako sa hýbal, v očiach. Mal veľmi prenikavý pohľad, ale pritom dobrácky a usmievavý. Pozrel sa a akoby už o vás všetko vedel. Hlas bol veľmi dôležitý. Príťažlivý. A možno nejaké svetlo, vnútorná energia.

Vy to na človeku vidíte, nejakú auru?

K tomu som stále nedospela. Vidieť ju nevidím, ale cítim. A cítiť ju aj u Benedikta XVI. Aj jeho prezrádzajú oči. Má ich ako malé dieťa, bábätko. Taký mäkký a čistý pohľad majú iba veľmi citliví ľudia.

Chystáte sa maľovať aj budúceho pápeža?

Samozrejme, rada by som.

A je vám jedno, či bude mať tmavú, alebo svetlú pleť?

Mohlo by byť zaujímavé mať pápeža pôvodom z Afriky. Na obrazoch pôsobí kombinácia bielej a čiernej veľmi efektne… Ale žarty bokom! Všetko bude tak, ako má byť a nielen z pohľadu maliara bude najdôležitejšia vnútorná sila a charizma nového pápeža.

Natalia Carkovová

  • 1967 – narodila sa v Moskve
  • 1985 – absolvovala moskovský Inštitút výtvarných umení Surikova, neskôr Akadémiu výtvarných umení Iľju Glazunova
  • 1991 – prvá študijná cesta v Taliansku, spolu s pedagógom a spolužiakmi ju vo Vatikáne prijal pápež Ján Pavol II.
  • 1994 – do Talianska prišla s predajnou výstavou svojich diel s pôvodným zámerom, že sa zdrží tri mesiace; usadila sa však natrvalo. Maľovala portréty talianskych šľachticov, členov Rádu maltézskych rytierov a neskôr vysokých cirkevných hodnostárov
  • 2000 – namaľovala prvý oficiálny portrét Jána Pavla II., stala sa hlavnou maliarkou Vatikánu
  • 2001 – ako vôbec prvej výtvarníčke jej bolo umožnené maľovať generálne zhromaždenie synody biskupov
  • 2002 – dokončila rozmernú olejomaľbu Posledná večera (220 × 150 cm), ktorá 11. septembra, na prvé výročie teroristických útokov na USA, bola vystavená v Miláne spolu s rovnomennou freskou Leonarda da Vinciho.
  • 2004 – namaľovala Madonu nádeje, zasvätenú mystériu svetla
  • 2005 – spravila kresby Jána Pavla II. na smrteľnej posteli
  • 2007 – namaľovala oficiálny portrét Benedikta XVI.

© Autorské práva vyhradené

35 debata chyba