Nemožno čakať, že nový pápež bude Gorbačovom

Habemus Papam – máme pápeža, zaznelo v stredu večer z balkóna na preplnenom vatikánskom námestí. O chvíľu sa svet dozvedel, že ním je prvý Juhoameričan, Argentínčan s talianskymi koreňmi, prvý jezuita, kardinál Jorge Mario Bergoglio.

17.03.2013 11:00
Pápež František Foto: ,
Nový pápež František zdraví veriacich na Námestí sv. Petra krátko po tom, ako ho zvolili kardináli.
debata (34)

A ako prvý pápež si vybral meno František. Je zástancom tradičných pravidiel viery, no súhlasí s používaním kondómov ako prostriedkom boja proti AIDS a pranieruje kňazov, ktorí odmietajú krstiť nemanželské deti. Najviac ho charakterizuje súcit s chudobnými a biednymi. Na Petrov stolec nastupuje po nemeckom intelektuálovi syn talianskych emigrantov z Buenos Aires, prvý Neeurópan po takmer tisíc tristo rokoch. "Je to prekvapujúca a odvážna voľba,“ myslí si český historik, odborník na dejiny cirkvi Jaroslav Šebek.

Ako hodnotíte voľbu aj rýchlosť, s akou našli kardináli nástupcu Benedikta XVI.?

Veľmi ma prekvapilo, že voľba bola taká rýchla. Očakával som oveľa dlhšie konkláve a bol pre mňa skutočne šok, keď po siedmej hodine večer začal stúpať zo Sixtínskej kaplnky biely dym. Ďalší šok prišiel, keď sa zverejnilo meno pápeža. Je to unikátna voľba, ktorá navyše dokazuje mimoriadnu odvahu zboru voliteľov.

Ako to myslíte – odvahu?

Odvahu zvoliť pápeža, ktorý sa vymyká štandardom. Nie je to dané len tým, že bol za pápeža zvolený vôbec prvý jezuita v histórii, ale aj tým, že bol zvolený prvý Juhoameričan a vôbec prvý zástupca celého amerického kontinentu. Mimoriadnosť je vo výbere človeka, ktorý absolútne nemá vzťah k pápežskej kúrii, pretože nepôsobil v žiadnom z najvyšších úradov Vatikánskeho štátu a tiež človeka, ktorý je výrazne sociálne empatický a dôsledne sa zaoberá otázkami sociálnej politiky. Ja v tom vidím odvahu v tom najpozitívnejšom zmysle slova, podľa mňa asi tohto pápeža cirkev teraz potrebuje.

Možno od neho, ako od človeka, ktorý nemá väzby na "vatikánsku vládu“, očakávať, že rozbije nezdravé vzťahy, odstráni nedostatky, ktoré ukázala kauza Vatileaks alebo následné vyšetrovanie?

Bolo by to žiaduce, ale musíme byť realisti. Na to, aby sa tieto veci začali meniť, nie je potrebný len pápež, aj keď, samozrejme, je to najdôležitejšia osoba v cirkvi. Treba si uvedomiť, že sa musí obklopiť spolupracovníkmi, ktorí budú súznieť s jeho predstavami. A to si myslím, môže byť komplikácia. Osobne by som si želal, aby sa kúria začala čistiť od špiny z minulých rokov, ale to sa nestane automaticky ani radikálne a pápež na to musí mať aj adekvátnych spolupracovníkov, ktorí by ho v takom zámere podporili. Pokiaľ bol zvolený pápež z Južnej Ameriky, dá sa očakávať, že ďalšie úrady obsadia ľudia z Európy a keďže sa Vatikán nachádza v Taliansku, zrejme to budú Taliani.

Máte od nového pápeža pozitívne očakávanie. Môžu sa podľa vás aj slovenskí katolíci dočkať pozitívneho zvratu v prípade odvolaného arcibiskupa Bezáka a že sa zmení najnovšie rozhodnutie cirkvi o zákaze komunikácie duchovných s médiami, pričom o povolenie musia žiadať až Vatikán?

Želal by som slovenským katolíkom aj Slovensku ako takému, aby sa táto kauza vyriešila v prospech arcibiskupa Bezáka, ale to je teraz predčasné očakávanie. Hovorím len svoj osobný názor, pretože si myslím, že arcibiskup Bezák je do istej miery podobný typ ako nový pápež. Obaja sú zástancami neokázalého vystupovania a ľuďom blízkej cirkvi, ktorá súcití s trpiacimi a s tými, čo majú sociálne problémy. Asi najsilnejšie mi však pápež František pripomenul Jána Pavla I., ktorý vošiel do histórie na 33 dní – na prelome augusta a septembra 1978 – ako „pápež úsmevov“.

Prečo považujete takéto očakávanie za predčasné?

Musíme brať do úvahy, že Vatikán funguje aj ako štátna a mocenská mašinéria. To sa nezmení mávnutím čarovného prútika. Nie je tiež zrejmé, či sú si nový pápež a emeritný arcibiskup Bezák blízki v spôsobe riešenia problémov, v ktorých sa cirkev nachádza. Na takúto analýzu je priskoro, preto som v otázke nejakej podoby rehabilitácie Róberta Bezáka skôr realista na hranici pesimizmu. Keby sa to však stalo, bol by to dobrý signál, že sa cirkev naozaj začína meniť. Okrem toho od júla dodnes ešte stále nevieme, čo stálo za jeho odvolaním a za všetkými tými problémami, ktoré sa ťahajú na Slovensku niekoľko mesiacov.

Nenapovedá zákaz komunikácie s médiami bez povolenia kúrie o tom, že Bezák sa mohol dotknúť niečoho nekalého, čo nie je len slovenskou vecou, ale môže siahať až do Vatikánu?

Samozrejme, že jednou z vecí, ktorá sa objavuje v súvislosti s kauzou Bezák, je jeho snaha riešiť neprehľadné ekonomické transakcie. Tie sa, pochopiteľne, vôbec nemuseli týkať len arcibiskupstva alebo Trnavskej arcidiecézy, ale mohli zasahovať až do Vatikánu. Pripomeňme, že neprehľadnosť ekonomických transakcií vatikánskej banky a vôbec finančné otázky boli tiež jedným z bodov aféry Vatileaks. Aj samotná Rada Európy dôrazne upozornila vatikánske finančné úrady na veľké riziko prania špinavých peňazí v Inštitúte pre náboženské záležitosti (IOR), čo je tzv. vatikánska banka, takže sú tu indície, ktoré môžu viesť k podobným špekuláciám. Žiaľ, stále nie je jasné, čo je za týmto odvolaním aj podľa mňa veľmi nechutnou kampaňou proti arcibiskupovi Bezákovi. Slovenskí veriaci si zaslúžia, aby sa tieto veci viac komunikovali a aby sa objasnili.

Môže jeden človek – pápež, ktorý nastúpi do mašinérie Vatikánu bez predošlých väzieb – niečo naozaj zmeniť, aby sa vyšetrili podozrenia z Vatileaks alebo samotného cirkevného vyšetrovania? Nezvolili aj preto človeka, ktorý nepôsobil v kúrii a neovláda miestne mocenské hry, aby sa podarilo udržať status quo? Do akej miery si pápež vyberá ľudí okolo seba?

Ak by sme to mali brať oficiálne, ako by to malo fungovať, tak pápež sám si vyberá všetkých spolupracovníkov. To je teoreticky možné, ale vieme, že ani v spoločnosti, ani v politike to takto nefunguje, vždy sa musí nájsť kompromis. Neznalosť vatikánskej kúrie môže byť na jednej strane výhodou, na druhej určitým hendikepom. Nový pápež sa nevie pohybovať v najvyšších kruhoch, ale, ako môžeme čítať v jeho životopise, je to človek s bohatou minulosťou vrátane toho, že študoval v Európe – v Nemecku, takže tento nedostatok by mohol vyvážiť vymenovaním ľudí, ktorým bude dôverovať. Jeho predchodca Benedikt XVI. sa pred zvolením za pápeža pohyboval v kúrii od roku 1981 ako prefekt Kongregácie pre náuku viery, teda 24 rokov, a napriek tomu nebola jeho personálna politika príliš šťastná. Nie je pravidlom, že človek, ktorý pozná kúriu od pivnice po povalu, si vyberie dobrých spolupracovníkov. O problémoch, ktoré sa objavili vo Vatileaks, sa veľmi intenzívne diskutovalo na generálnych kongregáciách pred konkláve a bolo zjavné, že mnoho biskupov mimo kúrie požadovalo jej reformu. Otázkou teraz je, ktoré krídlo preváži – či to, ktoré bude chcieť reformy, alebo to, ktoré sa im bude brániť.

Hovoríte, že je to otvorený pápež s dôrazom na sociálnu pomoc, čo bude určite významným prvkom jeho pontifikátu. No zároveň je veľmi ortodoxný v prístupe k homosexualite či antikoncepcii, až sa doma dostal do konfliktu s argentínskou prezidentkou.

To je práve veľký problém, o ktorom sa bude ďalej diskutovať. Musíme si totiž uvedomiť, že voľbou pontifika z Južnej Ameriky došlo aj ku geopolitickej zmene a musíme tiež vnímať vývoj na tomto kontinente. Vo väčšine juhoamerických krajín sú pri moci výrazne ľavicové alebo liberálne režimy, preto ma neprekvapuje, že vo veľmi dôležitých otázkach pre katolícku identitu a vierouku, ako sú otázky homosexuality, antikoncepcie, potratov a podobne, sa tieto režimy s katolíckou cirkvou nezhodnú. Je to logické, pretože celá Južná Amerika sa v ostatných rokoch postupne zmenila, rôzne ľavicové vlády sú prakticky všade okrem Kolumbie a Čile. Do júna 2012 vládol ľavicový prezident v Paraguaji, zaujímavé bolo, že to bol bývalý katolícky biskup.

Nemala by sa cirkev pokúsiť v rámci modernizácie o reformu práve k týchto vieroučných záležitostiach?

Myslím si, že nie. Nemôžeme sa teraz na katolícku cirkev, dvetisíc rokov starú inštitúciu, pozerať ako na nejakú politickú stranu alebo subjekt a čakať, že na jej čelo príde nový Gorbačov. Cirkev by ťažko ustála akýkoľvek prudký obrat doľava, rovnako ako doprava. Ja som zástancom toho, že ak sa začne reforma, mala by sa naozaj začať v hlave, to znamená v rímskej kúrii katolíckej cirkvi, potom sa môžeme zhovárať o ďalších otázkach. Navyše som presvedčený, že cirkev sa teraz potrebuje hlavne duchovne obnoviť, pretože to je zásadný predpoklad akýchkoľvek reforiem.

Môže túto reformu začať jezuita? Považujú sa za jeden z najväčších, najpvplyvnejších aj najvzdelanejších rádov katolíckej cirkvi, no zároveň sa mu pripisuje niekedy až násilná evanjelizácia domorodého obyvateľstva, aj v Južnej Amerike.

Jezuiti sú rádom, na ktorom uľpelo počas jeho takmer päťstoročného pôsobenia mnoho mýtov či poloprávd. Stačí si pripomenúť ich negatívny obraz v českej verejnosti v súvislosti s rekatolizačným pôsobením v pobielohorskom období, ktoré je spojené s Antonínom Koniášom, symbolom ničenia českej kultúry. Ale v 17. storočí zanechal pozitívnu stopu v českom písomníctve jezuita Bohuslav Balbín. A v modernej dobe napríklad Tomáš Špidlík. Čo sa týka misijného pôsobenia v Južnej Amerike, treba pripomenúť veľký prínos jezuitov v boji proti otroctvu a napríklad v Paraguaji prispeli ku kultúrnemu a sociálnemu povzneseniu obyvateľstva, veľké sociálne i vzdelávacie projekty pre najchudobnejších sú charakteristikou rádu aj dnes. Preto sa tiež dostával do konfliktov s mocenskými autoritami, v roku 1767 museli jezuiti opustiť sľubne sa rozvíjajúce misie. Konflikty pre podporu utláčaných mali aj s vojenskými diktatúrami, v novembri 1989 armáda zavraždila niekoľkých profesorov a zamestnancov jezuitskej univerzity v Salvádore. Svojou sociálnou angažovanosťou sú neprehliadnuteľní a rozhodne ich nemožno označiť za duchovných fundamentalistov. Preto si myslím, že aj z tohto hľadiska je táto voľba šťastná.

Vnímate voľbu kardinála Bergoglia ako pozitívnu správu. Objavili sa však aj sporné informácie z jeho minulosti v čase vládnutia junty v Argentíne.

To je to, čo je dôležité pripomenúť. Sú to dejiny, ktoré u nás nie sú veľmi známe – v roku 1976 sa dostala k moci vojenská junta, ktorá veľmi brutálne likvidovala a vraždila opozíciu, unášala a mučila tisíce odporcov, jej obeťou sa stala aj časť cirkvi, časť s ňou súhlasila alebo mlčala. Nepochybne, nie je to celkom ideálne dedičstvo, no ako historik musím povedať, že aj v strednej Európe, v Česku a na Slovensku je celý rad sporných historických tém, ku ktorým sme sa zatiaľ poriadne nevyjadrili a nedokázali sme ich spracovať. Nový pápež zrejme z nášho súčasného ľudskoprávneho pohľadu nemal celkom ideálny postoj k junte, ale chcem tiež pripomenúť, že po jej páde a prechode Argentíny k demokracii v rokoch 1982 – 1983 sa práve katolícka cirkev vrátane Jorgeho Maria Bergoglia výrazne zaslúžila o to, aby demokracia zakorenila. V roku 2012 sa argentínski biskupi ospravedlnili za zlyhania, ktorých sa cirkev dopustila v čase krvavej diktatúry. Takže áno, je to asi najkontroverznejšia časť jeho minulosti, ale použil by som to biblické – kto je bez viny, nech hodí kameňom. Josephovi Ratzingerovi vyčítali členstvo v Hitlerjugend. Zvolenie pápeža Františka vnímam napriek všetkým sporným záležitostiam ako veľmi pozitívnu správu pre cirkev aj svet.

Ako však vnímate špekulácie, ktoré ho spájajú s únosom dvoch jezuitov za čias junty. Existujú dobové dokumenty, ktoré dokazujú, aký bol vtedy jeho postoj – či juntu podporoval, konal proti nej alebo iba mlčal?

V analýzach, ktoré sa objavili hneď po voľbe pápeža najmä na amerických informačných serveroch, sa hovorí, že mal konformný vzťah k prevzatiu moci vojenskou juntou roku 1976. On sám niekoľkokrát poprel, že by udal svojich dvoch spolubratov, unesených eskadrami smrti a takmer pol roka väznených a mučených. Jeho priamy podiel na tejto udalosti sa nikdy nepotvrdil, ani v období snáh o súdne vyrovnanie sa s týmito zločinmi. Ak by takéto dokumenty existovali, podľa mňa by sa už dávno objavili. Onedlho si budeme pripomínať výročie – junta sa v Argentíne dostala k moci 24. marca 1976. Ďalšou zhodou okolností je nedávne referendum o budúcnosti Falklandských ostrovov, v ktorom obyvatelia deklarovali, že chcú patriť pod britskú korunu. Nový pápež je za to, aby Falklandy patrili Argentíne a nie Veľkej Británii. Zrazu sa tu s pápežom objavujú zaujímavé konotácie a kontexty nielen cirkevného, ale aj spoločenského a politického vývoja.

Čo z toho môže vyplývať? Vatikán a pápež nepochybne zostávajú aj silným geopolitickým hráčom.

Môže sa začať meniť pohľad na sociálne problémy – to nie je len cirkevná, ale aj politická záležitosť. Mohlo by nastať niečo podobné ako za Jána Pavla Druhého, keď sa katolícka cirkev oveľa viac vyslovovala k politickým záležitostiam ako za Benedikta XVI.

Ján Pavol II. je považovaný za jedného zo strojcov pádu komunistického bloku. Môže sa František zasadiť za niečo podobne významné?

Porovnávať výraznú osobnosť Jána Pavla II. s nastupujúcim pápežom je takmer nemožné. Ale je možné, že pápež František sa bude významne angažovať v riešení sociálnych problémov, ktoré zreteľne narastajú aj v Európe. To bude ten dôležitý vklad do riešenia celkovej spoločenskej situácie. Chcel by som pripomenúť, že výrazne prispel k upokojeniu búrlivej situácie v Argentíne na prelome rokov 2001 a 2002, keď sa ocitla na pokraji kolapsu hospodárstva a počas 12 dní mala postupne štyroch prezidentov.

Hovoríte, že ani my sme sa nevyrovnali s mnohými nepeknými stránkami našej histórie. To platí aj pre samotnú cirkev a kňazov z Pacem in terris, komunistickým režimom vytvorenej organizácie akýchsi "duchovných – prisluhovačov“.

Súhlasím, že i cirkev v oboch našich štátoch by sa mala vyrovnať s mnohými problematickými miestami histórie. Nejde len o obdobie komunizmu, o kolaboráciu časti duchovných s režimom, ale v prípade Slovenska si spomínam, že pred šiestimi rokmi vzbudili veľkú diskusiu vyjadrenia bývalého trnavského arcibiskupa Jána Sokola k vojnovému slovenskému štátu a jeho prezidentovi Jozefovi Tisovi. Pre mňa ako historika bolo veľkým prekvapením, koľko priestoru dostali témy súvisiace s obdobím komunizmu či česko-nemeckými vzťahmi v českej prezidentskej kampani napriek dôležitým problémom politickej kultúry, korupcie alebo dôsledkov ekonomickej krízy. To svedčí o tom, že mnoho otázok moderných dejín stále potrebuje veľký priestor na konštruktívnu a objektívnu debatu, ktorá by ich zbavila nánosu emócií.

Benedikt XVI. odstúpil pre vek. František bude mať v decembri 77 rokov a po ochorení v mladosti prišiel o polovicu pľúc. Nie je jeho vek a zdravie rizikom, že bude musieť odstúpiť?

Myslím si, že vek nie je najdôležitejším limitom vo chvíli, keď má nový pápež odvahu podniknúť kroky k zásadnejšej náprave nepriaznivého stavu vo vnútri katolíckej cirkvi. Ján XXIII. mal v čase zvolenia v októbri 1958 sedemdesi­atsedem rokov a zapísal sa do dejín ako iniciátor reformného II. vatikánskeho koncilu.

Je pre cirkev dôležité množstvo veriacich alebo vnútorná jednota? Pred voľbou sa spomínala aj možnosť užšej, no zomknutejšej katolíckej cirkvi.

Dôležité je nepochybne oboje, počet veriacich aj vnútorná jednota. Slovo jednota by však nemalo byť synonymom pre unifikáciu názorov, ale pre konsenzus v podstatnom za zachovanie čo možno najširšej plurality názorov. Som toho názoru, že František sa bude snažiť urobiť kroky k zvýšeniu počtu veriacich, zvlášť v Európe, a tiež posilniť vnútornú obnovu, čo naznačil pri prvej omši po zvolení.

Je naozaj zvolenie za pápeža „trestom“, ako bolo vykreslené v talianskom filme Habemus Papam? Matka rakúskeho kardinála Schönborna počas konkláve vyhlásila, že dúfa, že jej syna nezvolia. Nový pápež na večeri po zvolení kardinálom s úsmevom povedal: "Nech vám Boh odpustí.“ Je pravdou, že pápežom vlastne nikto nechce byť?

Film Habemus Papam je vtipné zveličenie ako podľa tvorcov vyzerá vatikánske zákulisie. Chápem však, že pápežský úrad je ťaživé bremeno, ktoré nie je ľahké niesť. Na každého pápeža v posledných sto rokoch čakalo mnoho problémov v cirkvi i mimo nej, takže je logické, že prevziať takýto post si vyžaduje silnú osobnosť. Dúfam, že vo Františkovi ju kardináli našli.

Napriek očakávaniam nebol zvolený "čierny“ pápež. Myslíte si, že svet ešte nie je na pápeža z Afriky pripravený?

Žiaden z horúcich favoritov, teda ani Talian Scola, Juhoameričan Scherer, ani Afričan Turkson, neboli zvolení. To podľa mňa potvrdilo originalitu cirkevného rozhodovania. Všetci, ktorí podľa väčšinového názoru médií vchádzali do konkláve ako potenciálni pápeži, vyšli znovu ako kardináli. Opäť by som chcel zopakovať, že mňa výsledok voľby veľmi, veľmi prekvapil.

Jaroslav Šebek

  • Narodil sa v roku 1970 v Benešove.
  • Absolvoval históriu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe s diplomovkou Československý rok 1929, o päť rokov získava doktorát prácou Sudetonemecký politický katolicizmus na križovatke. V roku 2009 habilitoval na Masarykovej univerzite v Brne na docenta.
  • Od roku 1995 pracuje v Historickom ústave Akadémie vied Českej republiky, dnes v oddelení česko-slovenských dejín 20. storočia.
  • Zaoberá sa politickými, sociálnymi a ideovými dejinami medzivojnového Československa, dejinami nemecko-českých vzťahov, vývojom antidemokratických hnutí v európskom kontexte, politickými dejinami strednej Európy a cirkevnými a náboženskými dejinami 19. a 20. storočia.
  • Publikoval vyše 80 štúdií v domácich aj zahraničných časopisoch, napísal monografiu Medzi krížom a národom o sudetonemeckom katolíckom prostredí v medzivojnovom Československu, pripravuje vydanie knihy o česko-nemeckých vzťahoch.

© Autorské práva vyhradené

Facebook X.com 34 debata chyba Newsletter