White pracoval pre americké ministerstvo zahraničných vecí. Je expert na Irak a pred vojnou sa podieľal na spravodajských analýzach. Upozorňoval na to, že konflikt neprispeje k demokratizácii Blízkeho východu. V súčasnosti je White odborníkom Inštitútu pre Blízky východ v New Yorku. Pravde poskytol exkluzívny rozhovor.
Bývalý národný bezpečnostný poradca Stephen Hadley v súvislosti z vojnou v Iraku pred niekoľkými dňami zopakoval, že všetci si mysleli, že Saddám Husajn má zbrane hromadného ničenia. Vieme, samozrejme, že sa nenašli. Keď sa začal konflikt, pracovali ste na americkom ministerstve zahraničných vecí v Úrade pre spravodajské informácie a výskum. Verili ste aj vy, že v Iraku sú zbrane hromadného ničenia?
Hadley si prispôsobuje pravdu. Nezabúdajme, že vláda Georgea Busha tvrdila, že z Iraku hrozí terorizmus a dokonca naznačovala, že Saddám mal niečo spoločné s útokmi z 11. septembra 2001. Celá americká komunita tajných služieb pritom potvrdila, že na to nie sú žiadne dôkazy. Bushova vláda aj tak klamala. Je to potvrdenie toho, že sa o skutočné dôkazy nestarala.
Bolo to tak aj so zbraňami hromadného ničenia?
Americké tajné služby pod veľkým tlakom vlády zverejnili správu, ktorá sa týkala i zbraní hromadného ničenia v Iraku. Podľa nej mal Saddám chemické, biologické a atómové zbrane. Tak to tvrdila vláda a tí, čo nevideli utajenú časť dokumentu. Skutočnosť však bola trochu iná. Čo sa týka atómových zbraní, tak dve tajné služby povedali, že ich Irak nemá. Jednou bola inštitúcia, kde som pracoval ja. Dôležitejšie však je, že druhou bol spravodajský úrad ministerstva energetiky. Tento rezort kontroluje jadrové laboratóriá, atómový výskum.
Dve inštitúcie teda tvrdili, že Saddám nepokračuje vo výrobe jadrových zbraní. Vláda to však nespomenula. Zo strany Sadáma nehrozili ani nejaké mimoriadne raketové útoky. Náš odhad bol, že mal možno niekoľko tuctov Scudov. Áno, môžeme povedať, že ich vlastnil. Nebola to však pre neho nejaká veľká výhra. Okrem toho správa tajných služieb uvádzala, že síce chemické a biologické zbrane má, ale žiadny mimoriadny arzenál. Vláda všetko zveličila. Mimoriadne nafúkla fakty.
Ak ste to vtedy vedeli, čo ste si o tom mysleli? Aká bola atmosféra vo vašej inštitúcii?
Zúrili sme. Skutočný dôvod na vojnu v Iraku bol ten, že sa Bushova vláda, ľudia ako viceprezident Dick Cheney či minister obrany Donald Rumsfeld, mylne domnievala, že ak padne Saddám, zmení sa Blízky východ. Že môžu do Iraku priniesť demokraciu. Urobiť z neho modelovú, proamerickú krajinu. Napísal som vtedy trojstranovú správu o tom, prečo to tak určite nebude fungovať. Tajný dokument, ktorý mal názov Irak, Blízky východ a zmena: Žiadne dominá, sa dostal do novín Los Angeles Times. Argumentoval som, že pádom Saddáma nepríde k dominovému efektu. Nezničí to iné režimy. A ako vieme, ani k tomu nedošlo. Upozorňoval som na to, že bežní obyvatelia Blízkeho východu sú naladení viac protiamericky, protiizraelsky a proislamisticky ako ich vládcovia. Dokonca aj tí zlí diktátori. Ak teda chcete demokraciu, v skutočnosti dostanete vládu, ktorá bude protiamerická, protiizraelská, proislamistická. Okrem toho som upozorňoval na to, že na Blízkom východe sú spoločnosti rozdelené po náboženských a etnických líniách. To je pre budovanie demokracie problém.
Nemali ste ťažkosti, keď sa správa objavila na verejnosti?
Bola určená vtedajšiemu ministrovi zahraničných vecí Colinovi Powellowi, tajným službám, Bielemu domu. Áno, niekto ju zverejnil. Nebol som to však ja. Predpokladám, že to bol niekto z Kongresu. Jedného dňa som prišiel do práce a kolegovia oslavovali. Pýtal som sa prečo. Povedali mi, že moja správa sa objavila v médiách. Tvrdil som, že by sme nemali oslavovať únik informácií. Na strane druhej to však bola jediná možnosť, aby sa na to politici pozreli. Cheney si správu asi neprečítal, keď sa k nemu dostala bežnými kanálmi. Ak sa objavila v novinách, videl ju.
Saddám bol krvavý diktátor. Nie je lepšie, že už Iraku nevládne?
Keby nebola vojna, zomrelo by oveľa menej ľudí. Keď som v roku 2005 opustil svoj úrad, môj odhad bol, že v Iraku zahynulo asi 150-tisíc ľudí. Ak sa chcete dostať k počtu zranených, zvyčajne sa to násobí troma. Okrem toho mi Iračania hovoria, že s vojnou prišla hrôza nečakanej smrti a katastrofy. Za Saddámovho režimu to bolo jasné. Ak ste sa zapojili do nejakej aktivity proti diktatúre, mohli ste sa dostať do problémov. Počas konfliktu sa však hrozba zmenila na nečakaný výbuch bomby v aute. Takýto útok si nevyberal obete a zničil všetko. Al-Kajdá v Iraku zostáva aj po tvrdých úderoch, ktoré utrpela v rokoch 2007 a 2008, najúspešnejšou pobočkou teroristickej siete.
Mali by bývalého prezidenta Busha či ďalších členov jeho administratívy súdiť ako vojnových zločincov? Sú právnici a organizácie, ktoré to navrhujú.
Myslím si, že by to stálo za pokus. Irak zažil príšerné časy. O obetiach na ľudských životoch som už hovoril. Zničené je však aj kultúrne dedičstvo krajiny. V tomto momente, ako sa rozprávame, archeologické pamiatky v krajine ničia stovky ilegálnych kopáčov. Ako toto všetko ospravedlníte? Takže áno, ak chce niekto skúsiť Busha obviniť z vojnových zločinov, nech do toho ide. Nebude to však fungovať. Je to politika. Nikdy by sa pre to nepodarilo získať nejakú výraznejšiu väčšinu Američanov.
Pred vojnou sa veľa hovorilo o tom, že dôvod na vojnu je iracká ropa. Akú úlohu to zohralo?
Pre niekoho to určite bol dôvod, nebol však dôležitý. Invázia narušila irackú produkciu ropy, zničila infraštruktúru.
Má Irak šancu na lepšiu budúcnosť?
Áno, ale nemyslím si, že sa to zaobíde bez ďalšieho násilia. Irackí šiiti, sunniti a Kurdi sú pravdepodobne viac nepriateľsky naladení proti sebe ako kedykoľvek za posledné roky. Premiér Núri Malíki zneužíva moc. Popudil si proti sebe už aj Kurdov, ktorí boli jeho spojencami. Irak má podľa celosvetového prieskumu siedmu najskorumpovanejšiu vládu. Úrady nie sú schopné poskytovať ľuďom služby. Iračania sú nahnevaní a vláda im nič neponúka, len ich okráda. Je to veľmi vážna situácia. Nikto mimo krajiny s tým však nič nemôže urobiť. Je to na Iračanoch.