Foto: SITA/AP, Karim Kadim
Jediné, čo podľa väčšiny analytikov mal Saddám, to bol celý arzenál výhovoriek pri kladení prekážok inšpektorom OSN. Za to vojaci našli a zvrhli Husajna a krajina zanechaná svojmu osudu trpí dodnes krviprelievaním spôsobeným islamskými extrémistami z hnutia Al-Kajdá. Hnutia, ktoré podľa novín Guardian „využilo vákuum politickej moci a zasialo katastrofický vývoj na nasledujúcich päť rokov“.
Útok trval asi šesť týždňov a skončil skôr, ako sa očakávalo. Odpor Bagdadu vrátane obávaných Republikánskych gárd bol totiž malý. Navyše Washington už dávno pred misiou rozhodol o útoku. Aspoň podľa niekdajšieho vedúceho analytika austrálskych spravodajských služieb Andrewa Wilkieho „americké informácie týkajúce sa nebezpečenstva Husajnových zbraní boli chybné, pretože bol veľký politický tlak na vojenské riešenie krízy“. Pri hodnotení udalosti spred desiatich rokov si profesor na Bostonskej univerzite Andrew Bacewicz dokonca pomohol výrokom britského premiéra Winstona Churchilla. „Málokedy v dejinách ľudstva môže byť toľko obetované, aby bolo dosiahnuté tak málo,“ napísal profesor v novinách Foreign Affairs. Urobil tak práve v súvislosti s nepotvrdením jadrových zbraní v Iraku, ako aj spojenia Saddáma s Usamom bin Ládinom.
A jeho kanadský kolega Michael Ignateff z Torontskej univerzity, v súvislosti s hodnotením operácie opäť pripomína „poškodenú dôveryhodnosť USA v dôsledku nepravdivých tvrdení o zbraniach hromadného ničenia a o neschopnosti dosiahnuť demokratickú stabilitu v Iraku“. V predvečer desiateho výročia vpádu do Iraku dostal najnovšie poriadnu dávku kritiky aj vtedajší premiér Tony Blair a britská rozviedka MI 5. „Britská účasť bola prejavom absolútnej nezodpovednosti a chýbajúce informácie rozviedky o Iraku boli národnou hanbou,“ napísal denník Guardian. Falošná zámienka, podľa ktorej Saddám mal jadrové zbrane schopné do 45 minút zaútočiť na Britániu a ktorú britský premiér Blair použil ako ospravedlnenie, vyvoláva aj dnes už iba úškrn.
„Ak v Iraku predsa len niekto zvíťazil, tak to boli Kurdi a šiiti, ktorí trpeli počas vládnutia Saddáma,“ tvrdí profesor Ignatieff. Zároveň však pochybuje, že by to ospravedlňovalo tisíce amerických obetí (viac ako 4,5 tisíc vojakov zahynulo a asi 33-tisíc utrpelo zranenie). Viacerí analytici opätovne pripomínajú, že väčšina obyvateľov Iraku, šiiti, sunniti, ale aj Kurdi, dodnes ani len netuší, kam smeruje ich krajina.
S odstupom času sa potvrdzuje, že nešlo o Saddáma. Najväčšie svetové zásoby čierneho zlata totiž už roky priťahovali pozornosť sveta biznisu. Rovnako ako zlatá baňa v podobe povojnovej rekonštrukcie Iraku. Ibaže v druhom prípade je dnešná realita v Iraku na hony vzdialená od pôvodných predstáv. Rovnako ako to bolo v prípade zbraní hromadného ničenia v rukách Saddáma.