Dzurinda: Pri Iraku som s Bushom neobchodoval

Dzurinda, Irak, vojna, Bush
Ohľadom vpádu do Iraku sa nikto nerozhodoval ľahko, pripomenul Mikuláš Dzurinda. Podľa neho to platí aj o Georgeovi Bushovi, aj o Tonym Blairovi. "Viem to od nich, pretože som s každým hovoril medzi štyrmi očami," povedal. Autor: ,

Stotožňujem sa s názorom, že Irak je lepší štát po zvrhnutí Saddáma Husajna, povedal Mikuláš Dzurinda v rozhovore pre Pravdu. "Už to nie je krajina, v ktorej diktátor dáva vraždiť vlastných obyvateľov," upozornil niekdajší predseda slovenskej vlády, ktorý pred desiatimi rokmi podporil vojenský zásah proti Iraku.

Čo bolo pre vás ťažšie rozhodnutie? Povolenie preletov lietadiel NATO pri bombardovaní Juhoslávie v roku 1999 alebo zapojenie sa do koalície pred vojnou v Iraku?
Obe rozhodovania boli veľmi ťažké. Ak ste politikom, ktorý zvažuje vyslanie jednotiek, bez ohľadu na to, či ide o profesionálnu armádu a nábor je dobrovoľný, vždy ide o najzložitejšie rozhodnutia.

Ako sa to teda v roku 2003 zrodilo? Určite ste si niečo vypočuli od Američanov, čo položili na stôl, prečo chceli, aby sa Slovensko zapojilo.
Obrovským prelomom bolo to, čo sa stalo 11. septembra 2001. Bol som na Ground Zero po mesiaci. Ešte sa tam dymilo. Hneď po útokoch mi bolo jasné, že sa stalo niečo prevratne zlého. Vedel som, že svet musí reagovať. Na Slovensku sme prijímali opatrenia na priehrade v Gabčíkove, zabezpečovali sme ochranu pitných zdrojov. Celý demokratický svet po 11. septembri začal rozmýšľať o tom, ako zabrániť tomu, aby sa to zopakovalo. Hoci to prišlo znovu. V divadle v Moskve, na Bali, v Madride, v londýnskom metre. Museli sme sledovať vývoj, aby nás neprekvapil. Saddám Husajn ťahal medzinárodné spoločenstvo za nos. Rástla nervozita. Iracký režim nerozptýlil pochybnosti, že nemá zbrane hromadného ničenia. Začiatkom januára 2003 dostalo Slovensko požiadavku, aby sa zapojilo do možnej vojenskej operácie, ak Bagdad nedá garancie medzinárodnému spoločenstvu, najmä OSN. Zohľadnené boli aj slovenské vojenské spôsobilosti, tradícia našej armády. Americká požiadavka znela, aby sme prispeli ženijnou jednotkou.

Čo Washington povedal? Že sa musíme zapojiť, alebo že nás prosia, aby sme sa zapojili?
Formálne to bola nóta. Veľvyslanectvo USA sa obrátilo na slovenskú vládu štandardným spôsobom, aby sme kladne zvážili účasť. Išlo o použitie našich kapacít na ochranu proti jadrovým, biologickým a chemickým zbraniam. Nie o zapojenie sa do bojových operácií.

Zaznelo od Američanov niečo v zmysle, že ak podporíte vojnu, Slovensko to bude mať ľahšie ohľadom NATO a prípadne zrušenia víz do USA? Prípadne ste sa to pýtali?
Nie. Ani, ani – znie odpoveď na obidve časti otázky. Dávam vám čestné slovo. Nehovorilo sa o tom ani v náznakoch.

Poskytli ste USA významnú podporu, takže napríklad ste mohli naliehať na urýchlené odstránenie vízovej bariéry.
Veď sme naliehali…

…mohli ste to vymeniť za podporu vojne.
Nepáči sa mi taká výmena. Úprimne to zdôrazňujem. Sú veci, keď sa neobchoduje. Necítil by som sa dobre a obávam sa, že by sme mohli začať strácať reputáciu. Vrátim sa k tomu, čo som nedopovedal. V rokovaniach o zrušení víz som bol tvrdší, ako si myslíte. Na naliehanie Poľska a tiež z mojej strany USA vytvorili podmienku, ktorej splnenie povedie k odstráneniu vízovej povinnosti. Išlo o menej ako 10 percent zamietnutých žiadostí o vstup do Spojených štátov.

Lenže keby ste ešte viac tlačili na Washington, tak by ste mali šancu vynahradiť si stratu popularity na Slovensku, ktorá sa spájala s podporovaním vojny.
Nikto nie je dokonalý. Možno mi chýbal taký mediálno-komunikačný poradca…

S odstupom času teda neľutujete, že ste vtedy dôrazne nepritlačili na USA?
Nepremýšľal som o tom ani jednu sekundu. Mne sa nechce ľutovať a ani riešiť veci, ktoré už nevrátim. Nemá význam sa vracať k téme popularity alebo nepopularity, keď viem, že je to minulosť.

Povedali ste, že Saddám ťahal medzinárodné spoločenstvo za nos. Musel však vedieť, že ak sa USA rozhodnú ísť do vojny, bude to jeho koniec. Prečo teda podľa vás nevyložil karty na stôl? Snažil sa vystrašiť Irán, že stále má zbrane hromadného ničenia? Alebo to bol psychopat, ktorý išiel na úplný koniec?
Keď už by som mal byť psychológom, tak by som povedal, že to druhé. On nielen blafoval. On sa aj vyhrážal Západu. Okrem toho, ani pod to, že len blafoval, by som sa úplne nepodpísal. Vyhľadal som si dokument spred 10 rokov, v ktorom mi vojaci napísali: Je dokázanou skutočnosťou, že Irak vlastnil veľké množstvo zbraní hromadného ničenia. Experti OSN v roku 1986 potvrdili, že Irak v rozpore so Ženevskou konvenciou použil proti Iránu chemické zbrane. V roku 1988 ich obrátil voči irackým Kurdom na severe krajiny. V marci toho roku zhodil bomby s yperitom, tabunom a sarínom na kurdské mesto Halabdža. Počet obetí sa odhaduje na 3 200 až šesťtisíc. To sú mnohé konkrétne veci. Asi sme očakávali jednoznačný dôkaz po invázii. Nejaké hlavice, ktoré by sme videli v priamom prenose. Z minulosti sme však mali dôkazy, že iracký režim vlastnil zbrane hromadného ničenia a že ich viac ráz použil. Kombináciu tejto skúsenosti s nenávistnou a agresívnou rétorikou a zrodom šialeného fenoménu medzinárodného terorizmu si mnohé krajiny vyhodnotili tak, že Saddám sa stal hrozbou. Otázka znela, či sa jej prizerať, alebo ju eliminovať. Nezabúdajme teda na tieto tri faktory.

Čo však bolo kľúčové pre vás, prečo sa zapojiť do vojny? Prečo do toho zaťahovať malú krajinu v strede Európy? Hovoríte, že časť sveta to vnímala tak, že by sme sa mali zbaviť Saddáma. Aký bol však dôvod Slovenska?
Základom môjho uvažovania boli tie tri dôvody, ktoré som spomenul. Uvedomoval som si aj ďalšie veci. Otvorili sa hranice a naša mládež sa rozbehla do sveta. Nešlo len o to, aby sme chránili naše vodné zdroje či elektrárne. Veľmi na mňa doľahlo, keď som bol na madridskej železničnej stanici. Po útoku na ňu bola moja prvá otázka ako premiéra, či tam boli Slováci. Keď sa to stalo v Londýne, bolo to podobné. V slobodnom svete sa nedá ujsť. Hoci je Slovensko malé. Keď sme sa zhodli, že smerujeme do euroatlantických štruktúr, tak som vedel, že by sme mali a bude sa to aj od nás očakávať, že prevezmeme svoj podiel zodpovednosti za vývoj vo svete. V Severoatlantickej zmluve sa hovorí o tom, že jeden za všetkých a všetci za jedného. Keď prišla požiadavka od USA, tak mi napadlo, či je primerané, či odzrkadľuje spôsobilosti našej armády. Ukázalo sa, že áno.

Stretli ste sa aj s protiargumentmi vo svojom okolí, že vojna nie je správne riešenie?
Pamätám si skôr politické obavy, že zapojenie sa do koalície bude nepopulárne. Z vecnejších výhrad, na ktoré si spomínam, to bolo práve to, že Irak je ďaleko a netýka sa nás. Najsilnejšie však boli argumenty o tom, že nie všetci verili, že Saddám je globálna hrozba.

Iracká vojna nebola založená na princípe jeden za všetkých a všetci za jedného. Konflikt sa nezačal s požehnaním NATO ani Bezpečnostnej rady OSN. Invázia rozdelila spojencov. Veľké a dôležité krajiny ako Nemecko na čele s kancelárom Gerhardom Schröderom či Francúzsko pod vedením Jacqua Chiraca boli jasne proti vojne. Berlín aj Paríž tvrdili, že je to zlé rozhodnutie. Boli to pre vás argumenty? Snažili sa aj spojenci, ktorí boli proti americkej vojne, nejako ovplyvniť váš názor?
Individuálne rozhovory v súvislosti s Irakom s kancelárom Schröderom či prezidentom Chiracom sa mi nevybavujú. Diskutovali sme o tom kolektívne. Neraz aj veľmi živo. Pozrite sa, keď išlo o Líbyu, tak Nemci prekvapili svojím zdržanlivým postojom. Američania sa držali v úzadí a ťahali to Francúzi, Briti či Taliani. Jednoducho sa to stáva. Nespomínam si, že by na mňa Nemci či Francúzi tlačili. Pol roka po začiatku operácie v Iraku som dostal list od prezidenta Chiraca.

Ako to súvisí?
Zdanlivo nie, ale… V tom období sa tvorila Európska ústavná zmluva. Raz sa na Európskej rade prihlásil maďarský premiér Péter Medgyessy. Požadoval, aby boli v preambule zmluvy kolektívne práva. Maďarský predseda vlády hovoril po francúzsky, čo sa páčilo Chiracovi. Pýtal som sa nášho šéfa diplomacie Eduarda Kukana, či som rozumel dobre. Mal som anglický preklad. Vedel som, že je zle a išiel som za Chiracom. Vysvetlil som mu to. Povedal mi, aby som mu napísal. Urobil som to. Odpoveď prišla v citlivom období, o ktorom hovoríme. Chirac mi napísal, že francúzsky postoj v otázke menšín je nemenný. Jednoznačne potvrdil, že vo francúzskej ústave je prísne zakotvený princíp individuálnych práv. Paríž stiahol súhlas s tým, aby boli v Európskej ústavnej zmluve uvedené kolektívne práva. Všetko to spomínam preto, aby som ukázal, že sme mali rešpekt v Európe. A pokiaľ sa správne pamätám, tak som bol posledný premiér, ktorý sa stretol s kancelárom Schröderom, keď končil. Dali sme si slivovicu. Chirac ma neskôr pozval na obed v Elyzejskom paláci. Ako som povedal, neboli tam žiadne tlaky.

Ako ste prijali správu o smrti slovenských vojakov v Iraku, keďže ste stáli za ich vyslaním?
Samozrejme, že človeka zasiahne hlboký smútok. Pre politika, ktorý musí prijímať nielen populárne, ale aj zložité rozhodnutia, sú správy o zahynutí vojakov najťažšími v živote.

Išli by ste do toho znovu? S ohľadom na informácie o Iraku, ktoré ste mali pred desiatimi rokmi.
Vždy to bolo, je a bude zodpovednosť za mandát, ktorý mám od voličov. Neviem, ako by som sa rozhodoval v podobných situáciách zajtra, ale som si absolútne istý, že s pokorou by som sa vytrápil a konzultoval by som náročnú otázku. Pred zodpovednosťou by som nikdy neutekal. Rozhodol by som sa tak, aby som si zachoval čisté svedomie – sám pred sebou aj pred občanmi.

Slovensko si počas vášho vládnutia sľubovalo, že po vojne v Iraku získa nejaké ekonomické výhody. Je zjavné, že sa to nesplnilo. Ako vnímate Irak v hospodárskej rovine zo slovenského pohľadu?
Ako potenciál a ako niečo, za čo je možné kritizovať slovenské vlády. Moju prvú aj druhú a aj nasledujúce. Neviem, či sa dalo urobiť viac, ale uznajme, že sme len desať rokov od začiatku, čiže od pádu Saddámovho režimu.

Lenže očakávania boli také, že to pôjde rýchlejšie. Nepochybne aj mnohí Američania sú zaskočení z vývoja v Iraku. Napríklad predstavy o demokracii sa ukázali až takmer úsmevné.
Zrejme sa nedá odmerať výslednica medzi očakávaniami a skutočnosťou. Pravdepodobne je naivné očakávať demokraciu západného typu nielen v Iraku, ale aj v krajinách arabskej jari. Na opačnej strane sa nazdávam, že pomaly napĺňajú moje očakávania, že Irak nebude spravovať jeden klan, jedna mafia. Stotožňujem sa s názorom, že Irak je lepší štát po zvrhnutí Saddáma Husajna. Už to nie je krajina, v ktorej diktátor dáva vraždiť vlastných obyvateľov a, naopak, je to štát, ktorý už zažil aj slobodné voľby. Možno sme čakali rýchlejší vývoj k lepšiemu, ale je treba vidieť kladné tendencie v Iraku.

Rusko malo v Iraku veľké záujmy, čiže s vojnou nesúhlasilo. Na opačnej strane sa mohlo tešiť, že nastal rozkol v NATO. Pocítili ste signály z Moskvy, aby Slovensko nepodporilo vojnu a tak rozšírilo protiamerické krídlo v Európe?
Nie. Spomínam si na to obdobie ako na ťažké. Nikto sa nerozhodoval ľahko. Ani prezident USA George Bush, ani britský premiér Tony Blair. Viem to od nich, pretože som s každým hovoril medzi štyrmi očami.

Debatujeme však o Rusku.
Viete, kedy som bol v Kremli? Keď slovenský prezident Rudolf Schuster rokoval v Bielom dome a americké vojská strhávali v Bagdade obrovskú sochu Saddáma Husajna. Ruský prezident Vladimir Putin ma nechal pomerne dlho čakať. Keď sa mi ospravedlňoval, po rusky som mu povedal, že je to nepotrebné, pretože viem, čo robil – na televíznej obrazovke sledoval rovnaké zábery, ako keď som v predsieni čakal na prijatie u neho. S Putinom som viedol veľmi vášnivú debatu o Iraku, ale o dva roky súhlasil, aby sa jeho summit s Bushom uskutočnil v Bratislave.

Čo tým chcete naznačiť?
Putin si uvedomil, že Bush priletí aj na dvojstranné stretnutie so slovenskými predstaviteľmi, a tak svoju cestu tiež naplánoval bilaterálne. Ruský prezident tiež prišiel nielen na summit. Je to minimálne dôkaz, že sa nám podarilo presvedčiť takého vplyvného hráča, ako je Rusko, že nekonáme proti ruským záujmom. Veľakrát som povedal, že nie sme naladení proti Rusku, ale iba rozmýšľame, ako chrániť vlastný štát, čím bol hlavne náš vstup do NATO.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
39,99
Sweet farebné ľalie

Sweet farebné ľalie

45,99
Elite žlté ruže a frézie

Elite žlté ruže a frézie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk