Ako si vysvetliť nový príbeh o údajných slovenských špiónoch v Iráne?
Ten príbeh sa začal dávno. V prípade Slovákov v januári tohto roku a bol to prípad Valuch. Ide o to, aby sa ukázalo, aký je charakter režimu, ktorý toto dopúšťa. Ten je agresívno-obranný. Trochu to pripomína Sovietsky zväz, kde každý cudzinec bol špión. Iránsky režim sa necíti byť istý. Aj po voľbe nového iránskeho prezidenta nebude režim stabilný a bude zrejme pokračovať v akejsi učesanej podobe, v nedôvere voči svetu. Slovákov asi prepustia skôr či neskôr. Možno za niečo, to sa však nedozvieme tak ľahko. Nedozvedia sa to ani diplomati. Je to niečo, čo celkom zapadá do situácie v Iráne, ktorý je momentálne vo vojne a ide mu o ovládnutie celého regiónu. Skôr by som to dal do súvislosti s geostrategickými súradnicami a myslím si, že to celkom zapadá do autoritatívneho režimu.
Slováci mali fotografovať z paraglajdu vojenské objekty. Myslíte si, že nevedeli, čo fotia?
Podľa mňa vôbec nie je podstatné, či fotili vojenské objekty. Môj názor je, že vedome nejaké vojenské objekty nefotili, ale ľudia, ktorí sú v takej exotickej krajine, fotia všetko najmä mobilom. Môžu vyfotiť objekt, ktorý sa nakoniec ukáže ako vojenský alebo strategický. Veď v Iráne je niekoľko miest, ktoré sú podozrievané, že sa tam produkuje niečo, čo pripomína ilegálnu výrobu uránu alebo plutónia. To nasvedčuje tomu, že Irán nerešpektuje zásady Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, a tak je nervózny.
Nemali by byť turisti predsa len opatrnejší a byť si vedomí istých rizík, ak fotografujú všetko navôkol?
Ak si chce byť turista, ktorý ide do Iránu, istý, že nebude mať problém, tak by tam nemal chodiť. Podobne ako do Pakistanu nie.
Len pred niekoľkými mesiacmi v Iráne zadržali Slováka Mateja Valucha. Môže teraz Irán nazerať na našich občanov prísnejšie?
Neodvážim sa to povedať. Prípad Valucha bol precedens, ktorý Irán môže využiť, zneužiť. To je skôr otázka diplomacie.
Hrozí im prísny trest aj trest smrti?
Irán sa chce stať hegemónom v oblasti Perzského zálivu a má svoje horúce želiezka v ohni – južný Libanon, Sýria, Irak, a tak sa Irán asi bude snažiť, aby si nie veľmi znepriatelil svetovú verejnú mienku. Takže predstava, že Irán popraví za údajnú spoluprácu so západnými mocnosťami piatich turistov, ktorým nájdu v mobile fotku objektu, ktorý bol údajne vojenský, myslím, že to sa nestane.
Krajina mnohých paradoxov
Irán sa pravidelne objavuje v hľadáčiku svetovej verejnosti. Dlhodobo v súvislosti s jeho kontroverzným národným jadrovým programom a najnovšie v súvislosti s voľbou prezidenta. Práve hlasovanie o hlave štátu opäť ukázalo, ako je islamská republika ťažko odhadnuteľný politický fenomén. Po ôsmich rokoch agresívnej „nukleárno-holokaustovej“ rétoriky prezidenta Ahmadínedžáda zvolili Iránci za prezidenta umierneného Hassana Roháního.
Podľa väčšiny zahraničných pozorovateľov jedinou skutočnou zmenou je iba nová hlava štátu. Nič sa napríklad vraj nezmení v zahraničnej politike Teheránu ani v jeho postoji v jadrovom spore so Západom. Už aj preto, lebo prezident nemá možnosť kontrolovať jadrový program. Vždy o ňom rozhodoval najvyšší duchovný vodca. Prípadné potvrdenie spomínaných očakávaní môže podľa mnohých vyvolať opätovné sklamanie väčšiny Iráncov. Nepokoje z čias posledných volieb z roku 2009 vraj nehrozia, pretože konzervatívna duchovná vládna špička má plne pod kontrolou represívne zložky.
„Skutočná moc je naďalej v rukách vodcu ajatolláha Alího Chameneího, ktorý je najvyššou autoritou v krajine a ktorý má principiálny vplyv na schvaľovanie prezidentských kandidátov. Kto mu nevyhovoval, toho jednoducho vyškrtli zo zoznamu uchádzačov,“ zhrňuje väčšinový názor denník Le Monde. Budúca hlava štátu má už na stole viaceré očakávania. Arabské krajiny dúfajú v dobrú spoluprácu, Londýn si želá „novú cestu“ Iránu, Paríž zmeny Teheránu v kontroverznom jadrovom programe a sýrski vzbúrenci žiadajú prehodnotenie politiky voči Damasku.
Irán je naozaj krajinou mnohých paradoxov, ktoré sú našincovi ťažko pochopiteľné. Platí to aj o iránskej politike, ktorá je plná rôznych patetických gest, symbolov, zdvorilosti a hnevu. Pritom však nemusia znamenať to, na čo sme zvyknutí napríklad v Európe. Vari najviac za všetko hovorí výrok bývalého agenta CIA Roberta Baera. „Iránska politika je niekedy ťažko zrozumiteľná aj pre samotných Iráncov. Aj ajatolláh Chomejní často používal na informovanie o dianí vo vlastnej krajine radšej perzské vysielanie BBC.“ (ta)