Keď zaznie siréna, znamená to, že letia rakety

Dnes by sa do služby mali opäť zaradiť aj štyria vojaci, ktorí boli pri útoku zranení ľahko. Aj keď dostali možnosť vrátiť sa späť domov, ani jeden ju nevyužil. „Nevidím dôvod na to, aby som odišiel. Stratil som kamaráta, ale ideme ďalej,“ vraví zranený čatár Milan Kudera.

Nálada v slovenskej časti vojenského tábora je stále pochmúrna, vojaci sa chtiac či nechtiac vracajú k smrti svojho kolegu Daniela Kavuliaka. „Nikdy som nezažil slovenskú vlajku na pol žrde. Možno niečo, čo je na polceste, nie je dokonalé, ale verím, že táto vec dokáže nás všetkých sceliť,“ hovorí vojenský kaplán Viktor Sabo.

Situáciu znáša ťažko aj rotný Miroslav Staník, ktorého pred guľkou zachránil nožík, ktorý si kúpil počas misie v Iraku. „Nedokázal som splniť to, čo som sľúbil, keď sme sem šli, že keď zas budeme na Slovensku, dáme si s Danom jedno pivo, možno aj dve. Je mi to skutočne ľúto,“ priznáva.

Útoky v tábore pritom nie sú vôbec zriedkavé. „Aj v utorok boli viaceré. Keď zaznie siréna, znamená to, že letia rakety a musíme sa okamžite vrhnúť na zem,“ hovorí jeden z našich vojakov a ukazuje na rozpálený asfalt pri letisku. Pri teplote vzduchu okolo 40 až 45 stupňov to nie je nič príjemné. Signály prichádzajú asi v pätnásťsekundovom, najviac v polminútovom predstihu. „Ak by niekto zostal stáť, šrapnely by mu mohli zasiahnuť všetky životne dôležité orgány,“ vysvetľuje. Keďže rebelanti strieľajú častejšie zo západnej strany, časť pri letisku na východnej strane, kde k útoku došlo, býva väčšinou bezpečnejšia. Útok preto prekvapil dvojnásobne.

Viac ako polovica vojakov z našej 234-člennej misie je v Afganistane len od minulého týždňa. Ku kaplánovi aj k vojenskému psychológovi smerujú v týchto dňoch kroky vojakov častejšie ako zvyčajne. Vzájomné vzťahy nie sú len pracovné. „Sme kamaráti, rozprávame sa o citlivých veciach, spolu plačeme. Keď je človek vzdialený od rodiny, inak si váži rozhovor s človekom,“ vysvetľuje kňaz, ktorý s našou jednotkou trávi takmer všetok čas.