„Pozerala som sa, ako mi černejú ruky a horia šaty, keď som uvidela samu seba v plameňoch,“ povedala britskej stanici BBC Carmen Quintanová o obraze, ktorý jej utkvel v pamäti z 2. júla 1986. Vtedy ju ako osemnásťročnú počas protivládnej demonštrácie napadla skupina vojakov.
Carmen pochádzala z ľavicovej rodiny, ktorá bola proti Pinochetovmu režimu. Odmala chodila s rodičmi na demonštrácie a na vlastné oči videla zákroky obávaných Carabineros, teda Pinochetových vojakov. „Verili sme v to, čo sme robili. Mysleli sme, že môžeme prispieť k zmene,“ hovorí.
Organizátori júlového protestu sľubovali najväčšiu opozičnú akciu za ostatné roky a Carmen ju išla podporiť do centra hlavného mesta. So skupinkou študentov došla až na jednu z okružných tried, kde práve nejakí mladíci stavali barikády zo starých pneumatík. „Chlapci sa nás pýtali, či by sme im nepomohli. Povedali sme, že iste, prečo nie,“ rozpráva Carmen, teraz štyridsaťpäťročná vydatá žena s tromi dcérami vo svojom montrealskom domove. Tam utiekla skoro pred troma desaťročiami.
Zrazu sa na miesto prirútil armádny džíp plný vojakov. Mladíci odhodili pneumatiky, rozpŕchli sa a vojaci vyrazili za nimi. Chytili Carmen a ešte jedného študenta, devätnásťročného Rodriga Rojasa Denegriho. „Najskôr Rodriga zrazili na zem a dokopali. Potom ma postavili k stene a prehľadali. Videla som, ako Rodrigo leží a krváca. Vojaci sa pýtali, čo sme tu robili. Odpovedala som, že sme sa ideme učiť na univerzitu. Nadávali mi, udreli ma pažbou, rozplakala som sa.“
Potom prišli ďalší vojaci, ktorí niesli pár pneumatík a fľašu benzínu. „To je to, v čom sa vyznáte, že?“ povedal jeden z nich. Ani Carmen, ani Rodrigo neodpovedali. Jeden z dôstojníkov schmatol fľašu a polial Carmen benzínom, potom Rodriga," akoby polieval kvety".
Myslela si, že vojaci žartujú. V duchu si hovorila, že „teraz pôjdem domov a umyjem sa“. „Zrazu jeden vojak niečo hodil. Bolo to ako Molotovov kokteil. Zem vybuchla. Rodrigo a ja sme vzplanuli ako ľudské pochodne,“ hovorí. Vrhla sa na zem a šialene sa snažila oheň uhasiť. Kútikom oka videla, že Rodrigo sa zúfalo pokúša o to isté.
Kým stratila vedomie, cítila, že niekto cez jej horiace telo prehodil pokrývku. Potom ju naložili na nákladné vozidlo. Keď sa o hodinu neskôr prebrala, ležala s Rodrigom v priekope pri ceste: „Bola som taká vystrašená, že som len ležala a hrala mŕtvu. Neodvážila som sa ani pohnúť.“
Keď prišla policajná hliadka, Rodrigo jej šepkal, nech nič nehovorí. „Bola som plná hnevu a bolesti, že som policajtov prosila, nech ma hneď zastrelia, nech ma to prestane bolieť,“ spomína. Policajti ich odviezli do nemocnice. Carmen mala na dvoch tretinách tela popáleniny druhého a tretieho stupňa. V kóme prežila celé týždne.
Rodrigo zomrel po štyroch dňoch v nemocnici a jeho pohreb sa stal veľkou demonštráciou. Rozhorčenie bolo také veľké, že prišiel aj americký veľvyslanec, ktorého vláda dlho podporovala Pinocheta. Čílsky diktátor sa však odmietol kajať a v televízii tvrdil, že Carmen a Rodrigo si všetko zavinili sami. Vraj niesli Molotovove kokteily, tie vybuchli a zapálili ich. Tak zneli aj oficiálne verzie.
Carmen strávila v nemocnici mesiace, než ju rodina odviezla do Kanady, kde počas jediného roka podstúpila 40 operácií. Postupne znova začala ovládať ruky a nohy, ale ohluchla na pravé ucho. Tvár má stále zjazvenú, aj keď „má takmer pôvodnú farbu“.
V roku 1991, rok po Pinochetovom odstúpení, vojenský súd očistil poručíka Pedra Fernandeza Dittusa z viny za Rodrigovu smrť a napadnutia Carmen. Dopustil sa len „nedbanlivosti“, že nezabezpečil ošetrenie. Najvyšší súd ho v roku 1993 odsúdil na 600 dní väzenia.
Carmen, ktorú čílsky súd odškodnil pol miliónom dolárov, stále pátra po vojakoch, ktorí ju napadli, a po ich veliteľovi, aby ich mohla zažalovať na občianskom súde. „Cítim, že hovorím za veľa iných Čiľanov, ktorí zahynuli,“ hovorí.