Saladin sa v Sýrii obracia v hrobe

Posedávajú tu študenti, dôstojne vyzerajúci starčekovia usrkávajú kávu z malých hrnčekov, horúci čaj si zase vychutnáva niekoľko vojakov.

Zrazu sa ozve výbuch. Väčšina hostí ani nezdvihne hlavu, len jedno z dievčat mobil. Jej rozhovor však preruší séria ďalších explózií a potom príde ohlušujúca rana. „To už muselo byť niečo veľké. A veľmi blízko,“ rozlieha sa kaviarňou, ktorá predsa len trošku znervóznela. Jeden z vojakov siahne po samopale, v druhej ruke drží zásobník a rýchlo uteká preč, smerom k výbuchu.

Káva s príchuťou dymu

Neskôr sa ukáže, že niekto odpálil nálož v automobile v blízkosti jednej z mnohých vládnych budov. Policajti okamžite miesto zatarasili a odvádzali dopravu inam. Prevádzka v damaských uliciach ešte viac zhustla.

Krátko nato sa nad celým Damaskom rozoznie hlas muezína zvolávajúceho k modlitbám. Presne v tej chvíli, ako sa bohoslužba končí, sa na oblohe objavia dve stíhačky. A ešte než zmiznú za obzorom, ozve sa vo štvrti Džóbar ohlušujúci výbuch. Čoskoro nato stúpa k nebu čierny dym a vzduch je presýtený spáleninou.

V kaviarni Al-Navfará napriek tomu zostáva plno a tradičná hudba znie i z ďalších kaviarničiek a čajovní v Starom meste. Pri jednej z brán Umajjovskej mešity sa fotí niekoľko žien, ďalšia si objednáva šťavu z granátových jabĺk. Hranica medzi životom a smrťou je tu ťažko definovateľná, väčšina obyvateľov Sýrie je však pokračujúcim konfliktom unavená. A dúfa, že si už čoskoro dá kávu bez vojnových kulís aj sprievodu guliek a šrapnelov.

S Bohom aj bez neho

„Všetkých nás podrežú. Nemajú zľutovanie. A je jedno, či ste kresťan, alavita, alebo sunnitský moslim,“ rozhadzuje rukami postarší muž. Podobné obavy má nielen on, ale väčšina obyvateľov Damasku.

Sýria je dnes plná neuveriteľných príbehov a situácií. Jedno však majú islamisti spoločné. Odmietajú akékoľvek voľby a tvrdo trvajú na vytvorení islamského štátu. Bez ohľadu na želanie aj vôľu väčšiny obyvateľov. Kresťanov, sunnitov, alavitov. Podľa neverejnej správy OSN v súčasnosti v Sýrii pôsobí asi 650 salafistických a džihádistických skupín. Sami Sýrčania sa v tejto súvislosti pýtajú: Až skončia u nás, kam pôjdu potom? Do Libanonu ? A odtiaľ do Európy?

Jednou zo štvrtí Damasku, ktorá sa týmto skupinám odmietla podriadiť, je Džaramána, ktorá predstavuje doslova etnický mix. Moslimovia, drúzovia aj kresťania tu žijú vedľa seba. Jediní, koho sem nepustili, boli džihádisti, ktorí požadovali, aby im umožnili voľný prejazd. Práve pri štvrti Džaramána totiž prechádza dôležitá komunikácia spájajúca Damask s letiskom. Miestni sa však zaťali a ich odpoveď bola záporná.

Výsledkom je rad samovražedných atentátov a explózií automobilov. „Práve tu, na tomto námestí, vybuchla bomba. Krv bola všade okolo, aj na stene. A keď sa ľudia zbehli, aby pomohli raneným, tak explodovala ďalšia. Šesťdesiat civilistov zomrelo,“ spomína jeden z miestnych. Nečudo, že dostať sa sem je veľmi ťažké. A zdĺhavé. Celá štvrť je doslova obohnaná betónovými zábranami, mnohokrát pomaľovanými sýrskymi vlajkami. A dovnútra vedú len dva vjazdy. Pri jednom z nich dodnes trčí k nebu ako nemé memento obhorený a zničený autobus. V jeho tieni si asi päťdesiatročný vojak leje vodu z plastovej fľaše na rozpálené čelo i tvár.

Ešte pred vypuknutím „občianskej vojny“ pravidelne chodieval sledovať futbal na neďaleký štadión. Dnes sa toto športovisko premenilo na utečenecký tábor. „Náš dom je zničený. Prišli sme úplne o všetko. Preto sme utiekli sem, kde aspoň dostávame jedlo a nápoje a máme akú-takú strechu nad hlavou,“ ukazuje asi tridsaťročná pani vykukujúca spoza závesu. Izba, v ktorej sa tiesni desať ľudí, bývala kanceláriou pre jedného úradníka. Teraz v nej nie je ani stôl, ani posteľ. Ročný syn Manal Takrítiovej leží zabalený na zemi. Tú pokrýva aspoň koberec.

„Odišli sme, lebo okolo nás stále dopadali mínometné granáty. A teraz povstalcov, ktorí sa tam ukrývajú, bombardujú lietadlá a delá,“ rozpráva ďalší z utečencov, osemdesiatročný pán Mahmud. Sedí na plastovej stoličke na chodbe, ktorá sa zmenila na provizórnu pavlač s rozvešanou bielizňou. Jeho žena hneď vedľa v umývadle perie a okolo pobehujú deti. „Samozrejme, že si prajem vrátiť sa domov. Cnie sa mi po domove. Mám krásny pozemok, veľký byt. Je tak blízko, ale pritom tak ďaleko,“ dodáva.

Podrezávajú ľudí ako kurčatá

„S priateľom sme spali na streche, keď sme sa prebudili a zliezli dole, všetci boli mŕtvi. A nás zajali,“ spomína muž, ktorý slúžil v armáde v hornatej oblasti Džabal Al-Zavíja, teda v mieste, kde dochádzalo k masakrom civilistov. V ten deň na základňu vtrhli islamisti z Frontu Džabhát Al-Nusrat napojeného na sieť Al-Kajdá, a to dokonca bez použitia násilia. Bolo jasné, že niekto zradil.

„Držali nás v podzemí a keď sme sa premiestňovali, tak vždy so zaviazanými očami. Navyše ma prinútili konvertovať na islam, som totiž kresťan, ale pretože som bol špecialista na navádzané strely, nechali ma nažive. Každý deň som ich musel cvičiť. Najskôr som nechcel, ale bili ma a hrozili, že ma zabijú. A potom som sa tiež musel učiť Korán,“ pokračuje vo výpovedi. Stále sa však nervózne pozerá sem a tam, očividne sa bojí. A nielen nepriateľov.

„Keď som čítal Korán, cítil som, že je to, rovnako ako Biblia, kniha Božia. Niečo z Koránu už som predtým poznal, a keď som mojim únoscom hovoril, že toto je islam, ale to, čo oni robia, to s ním nemá nič spoločné, zbili ma,“ dodáva. Popri inkasovaných úderoch si dobre pamätá aj ich tváre. Zo Sýrie vraj určite nepochádzali. Prichádzali cez Turecko, odkiaľ získavali aj zbrane a lieky.

„Ich tváre boli iné. Mali veľké, hrdzavé brady, veľké oči, okolo ktorých mali namaľované čierne linky. A boli to hrdlorezi. Ľudí zabíjali, akoby krájali chlieb. Podrezávali im hrdlá a po každej takejto vražde volali Allah Akbar, Boh je veľký. Ľudí proste zabíjali ako kurčatá.“ Ako hovorí, sám bol vojak a tak chápe útok proti vládnym jednotkám, aj keby išlo o samovražedný atentát. To je vojna. Ale zabíjanie civilistov je podľa neho sprostá vražda. Vôbec najhorším zážitkom bol vraj pohľad na to, čo džihádisti robili s mŕtvymi telami. „Mali pri sebe ostré zahnuté nože a z mŕtvol vyrezávali orgány, srdce, obličky, na čo si spomeniete. Všetko potom dávali do špeciálnych škatúľ a posielali preč. Neviem prečo, ale vyzeralo to, akoby s týmito orgánmi obchodovali. A robili to úplne profesionálne, skúsene,“ popisuje hrozné okamihy.

Nakoniec sa mu po deviatich mesiacoch podarilo utiecť. „Keď sýrska armáda začala bojovú operáciu, aby znovu získala túto oblasť, zaútočila z troch strán. V tú chvíľu som bol zavretý. Podarilo sa nám však utiecť cez okno. Napokon sme sa dostali k našim. Neskôr som sa dozvedel, že džihádisti na moju hlavu vypísali odmenu vo výške 2 miliónov sýrskych libier, pri súčasnom kurze teda asi 11,5 tisíca dolárov. Vedel som toho o nich príliš veľa.“

Po výpovedi tohto muža som sa vybral do úzkych uličiek Starého mesta. A zamieril som k hrobke muža, ktorého dobre pozná moslimský aj kresťanský svet. „Viete, títo ľudia nemajú s islamom nič spoločné. Posledným takým naším velikánom, ktorý predstavoval to najrýdzejšie z moslimskej viery, bol Saladin. Vládca, ktorý síce získal Jeruzalem, uznávali ho však aj kresťanskí králi a pútnikom tiež nijako nebránil v cestách do Svätého mesta. Keby dnes žil, tak verím, že ho džihádisti zavraždia,“ je presvedčený mladý moslim z Damasku.